Čakám, až prídem na rad - zn. Žena

Vytlačiť

Dramaturgická spolupráca: Veronika Pachová, a.h., Mária Danadová, a.h., Marián Pecko, herečky T.W.I.G.A.
Scéna: Miriam Struhárová, a.h.
Kostýmy: Miriam Struhárová, a.h.
Hudba: Juraj Haško, a.h.
Réžia: Iva Š.

Účinkujú: Marianna Mackurová, Mária Šamajová, Eva Dočolomanská, Ivana Kováčová, Alena Sušilová, Veronika Fekiačová, a.h./Andrea Krestianová, a.h., Slavomíra Fulínová, a.h./Zuzana Ďuríková, a.h.

Premiéra: 28. 3. 2013, veľká sála BDNR (písané z reprízy 19. 11. 2013)

Systematická osvetová činnosť v oblasti rodovej citlivosti, ktorej sa dlhodobo venujú Iveta Škripková a divadelné štúdio T.W.I.G.A., má za sebou ďalší úspešný krok vpred. V rámci projektu Lexikón sexizmu[1] (založeného na výskume verbálneho a neverbálneho násilia páchaného na ženách od súkromnej po verejnú sféru) vznikla divadelná inscenácia, ktorá priamo na tento ojedinelý výskumný projekt nadväzuje a predstavuje tak ďalšiu platformu pre tematizovanú verejnú debatu.

Byť ženou nie je choré!

Pod stroho znejúcim názvom Diagnóza: Slovo sa toho skrýva azda viac, než by nám na prvý pohľad mohlo napadnúť. Objektom výskumu sa pre autorky stalo „slovo“ – čiže jazyková jednotka, ktorá nesie určitý význam/významy a tieto významy sa potom stávajú natrvalo formujúcimi činiteľmi vo vývoji nielen osobnej alebo spoločenskej rétoriky (respektíve rétoriky sociálnych vrstiev a skupín), ale nesú so sebou i ďalšie aspekty. Napríklad môžu dlhodobo skresliť pohľad na kolektív, ktorým sa potom popiera individualita. Aký dosah má slovo na formovanie ženskej individuality v našich geopolitických šírkach, sa inscenácia snaží vypovedať, polemizovať, artikulovať, ale niekedy aj diktovať prostredníctvom veľmi zaujímavej divadelnej formy.

Pre scenár inscenácie boli teda zásadné dve východiská – prieskum a výskum, ktorý prebiehal v rámci Lexikónu sexizmu, a tým ďalším bolo rešeršovanie, analýza a aplikácia vybraných písomných prameňov. Iva Š. ako autorka si prešla rôznorodým materiálom, od ľudovej slovesnosti a domácej literárnej klasiky, cez štúdie slovenských i svetových feministiek až k textom „masovej spotreby“ (rozumieme pod nimi známe príručky, ktoré nám pomôžu zdokonaliť sa v každej sfére). Všetky tieto zdroje sa stali potom zdrojom a priestorom pre zapojenie vlastnej invencie a fantázie, autorka ich spracovala, použila alebo citovala zámerne v takých vzťahoch a jazykových väzbách, aby nadobudli nečakané a celkom nové kontexty, ktoré budú priamo reagovať na hlavnú tému (niekedy ju atakovať): miesto slova v ženskom bytí, žena ako slovo, slovo a žena. Množstvo nazbieraného materiálu si teda žiadalo aj špecifickú dramatickú formu, ktorá by apelatívnosť mohla ľahko a jednoznačne transcendovať a vyvolať dialóg. Text scenára je štruktúrovaný do piatich celkov, ktoré autorka pomenovala Štá/ú/dium, aby tak mohla sama demonštrovať manipulatívny potenciál, ktorý v sebe jazyk skrýva. Jednotlivé celky vychádzajú z inšpirácie preskúmaných zdrojov (Ľudová slovesnosť, Krásne slovo, poézia, Médiá, nové mýty, Politika, vec verejná, Gestá jazyka) a tvoria tak uzavreté tematické cykly, v ktorých sa na princípe jazykových a slovných experimentov inscenácia vyrovnáva s rodovými stereotypmi a spoločenskou asymetriou. Aktuálne poukazuje na to, že sa v priebehu dejín v otázke miesta ženy v spoločnosti toho zas tak veľa nezmenilo, len staré slová nahradili nové, porekadlá vystriedali life-stylové slogany a tzv. sklenený strop je možno evidentnejší viac ako kedykoľvek predtým aj napriek zvyšujúcemu sa zastúpeniu žien vo vysokých pozíciách.

Text ale nepracuje s klasickou dramatickou výstavbou, naopak, je i formálnym experimentom, je napísaný pre ženskú kolektívnu hrdinku, ako autorky samé hovoria, ide o „ženský chór“. V ňom nie je ani jedna postava individualizovaná, ide vlastne len o postavy tzv. „hlasov“, sú zástupnými elementmi pre jednotlivé skúmané sféry. Takto anonymne a znova potom kolektívne dokáže text sprítomniť pálčivé a nepríjemné témy a otázky bez toho, aby sa navonok k niekomu konkrétnemu vzťahovali. Je o každej žene a všetkých ľuďoch zároveň.

 

Jedna za všetky a všetky za jednu

Vyhranená textová zložka si žiada aj rovnako výrazné divadelné spracovanie, ktoré je určené práve zborovosťou. Sedem herečiek tvorí kompaktný akusticko-vizuálny tvar v presne vymedzenom scénickom priestore, ohraničenom do štvorca, ktorému podlieha originálna choreografia; musia existovať ako jeden celok, o to viac v scénach, ktoré počítajú s individualizovanou hereckou akciou. Je to inscenácia postavená na bytostnej koncentrácii interpretiek. Je teda zaujímavé, že predstavenie uvádza prológ v podobe autentického vstupu troch senioriek, ktoré sedia v hľadisku. Zatiaľ čo publikum čaká, kto vyjde z gýčovitej červenej slávobrány, zrazu sa spustí trochu naučený, ale stále civilný rozhovor troch žien, ktoré na základe vlastnej životnej skúsenosti hovoria o tom, ako im slovo zasiahlo do ich životov. Na pretrase je samozrejme téma lásky, osamelosti, materstva, nevydarených vzťahov, ale napokon aj istá optimistická vízia do budúcnosti – aj slovom sa dá zmeniť náš život.

Po tomto miestami naozaj trochu sentimentálnom a patetickom úvode sa však divadelná atmosféra úplne zmení. Do popredia vstúpi sedem žien odetých v sivých, ale nie unifikovaných kostýmoch. A spustia zborovo ponášky na slovenské ľudové rozprávky, zastavia sa pri tradičnom modeli drak – panna ako potrava, kráľovstvo a princezná za ženu atď. Rôznymi variáciami prednesu nadobúda text zvláštne konotácie, akoby si divák až pri doslovnej preparácii jednotlivých slov uvedomoval, čo všetko nevinné rozprávky formujúce osobnosť detského jedinca vypovedajú o obmedzenom ľudskom videní.

Napriek tomu, že autorky argumentujú tým, že inscenácia pracuje so ženským zborom, miestami sa dá uvažovať až o prvkoch tzv. voicebandu, predovšetkým pri dramaticky vyhrotených situáciách, ktoré repetíciou povzbudzujú k rytmizácii alebo gradácii intonácie, ktorá pri tom nadobúda až efekt zhudobnenej melódie.

Podobne ako prvé štádium/štúdium pokračujú aj ostatné, výborne im v apelatívnom podtexte dopomáha použitie projekcie (tentokrát, na rozdiel od iných inscenácií štúdia T.W.I.G.A., použitej naozaj v redukovanej, no o to efektnejšej podobe). Postupne sa na malom plátne objavujú verše, slová, vety, ktoré sú akýmsi mottom jednotlivých uzavretých celkov, pomáhajú v orientácii diváka a súčasne stimulujú jeho koncentráciu na danú tému.

Možno trochu asymetricky môže pôsobiť spojenie slovnej disciplíny pri zborových recitáciách s uvoľneným a emotívnym spevom a klavírnym sprievodom Kataríny Málikovej. Jej precítený hudobný prejav je v ostrom kontraste k jednoznačnej a fixnej štruktúre hereckej interpretácie, miestami sladkobôľne melódie väčšmi zdôrazňujú krehkosť a citlivosť problematiky, ktorú inscenácia nastolila.

Hoci je textová zložka dostatočne prepracovaná a premyslená, bez dôslednej hereckej interpretácie by svoj obsah nebola schopná tlmočiť takým spôsobom, ako sa jej to darí vďaka hereckému obsadeniu. Každá z účinkujúcich je zrelou individualitou, ktorej sila sa prejaví práve v kolektívnych recitáciách. Jednotlivé postavy pomenované ako Hlasy a rozlíšené farebným označením v scenári predstavujú ženy v modelových situáciách (jazykových, spoločenských), vďaka rovnomerne rozloženému hereckému generačnému vrstveniu, ktoré je naozaj jednou z výsad banskobystrického bábkového divadla, je možné sledovať nielen spoločenské, ale práve aj transgeneračné stereotypy (napríklad, keď sa skloňuje hodnota ženy na základe jej vzhľadu, spomínajú sa materinské pudy atď.). Každá z herečiek má však v inscenácii i takpovediac svoj vlastný priestor pre hereckú akciu. Z tohto hľadiska zaujme predovšetkým Slavomíra Fulínová so svojou etudou na tému blahodarnosti kozmetických prostriedkov. Každá z herečiek má svoj veľký zatvorený pohár s vodou, ktorý slúži napríklad aj ako stolička. Fulínová oboznamuje kolegyne s nutnosťou kozmetických výrobkov, ktoré jednoducho zlepšia život, pričom vyzdvihuje hlavne penu do kúpeľa. Sugestívne vo východoslovenskom nárečí a s ironickým podtextom podaný výstup potom zaklincuje absurdný záver – každej prileje do pohára trochu peny, ukazuje, ako sa k pene dá dospieť – rýchlym rozprúdením vody pomocou ruky. Zborová výroba peny samozrejme evokuje úplne inú činnosť – masturbáciu, ktorej výsledkom je práve úžasná pena a teda spokojnosť (koho? Muža?). Nesmierne vtipný, ale trefný výstup demonštruje Fulínová s ľahkosťou, nemá zábrany pred karikatúrou vlastnej identity.

Podobne sú vystavané tri rovnaké, ale rôzne interpretované dialógy – muža a ženy, ktorú zvádza. Otáčavá hranolová točňa so sklenenými stenami ukazuje vždy jednu z herečiek v štylizovanej pozícii a pripomína trochu princíp peep show – výkladnej skrine s „tovarom“ v podobe sexy ženy – ako hanblivú a neskúsenú (Veronika Fekiačová), ako dominantnú a sebavedomú (Ivana Kováčová) alebo ako naivne prostú (Slavomíra Fulínová). Každú z nich navštívi „muž“ – latentne agresívny násilník (Marianna Mackurová), neistý mačo (Eva Dočolomanská) alebo submisívny rojko (Mária Šamajová). Jednotlivé dialógy ukazujú zažité modelové predstavy o tom, kedy a ako sa žena správa (ne)správne, kedy a za akých okolností je sama vinná, ak sa stane obeťou násilného činu. Všetky tri situácie ale dokazujú, ako rýchlo si človek takéto schémy správania dokáže osvojiť.

Okrem ostentatívnych momentov atakujúcej hereckej akcie sa však nájdu i sugestívne momenty, ktoré ponechávajú divákovi odstup a priestor pre vlastné spracovanie naznačenej témy. Medzi také určite patrí posledné štá/údium nazvané Gestá jazyka, v ktorej sa stretneme napríklad s návodom, ako správne zbiť ženu, aby sa na jej tele nenašli stopy po domácom násilí. Eva Dočolomanská predvádza mimoriadny výkon, upretý pohľad fixovaný na jeden bod, jej ostrá ale neemocionálna artikulácia, ktorou si vytvára svoj vlastný hrací priestor a odstup, udiera do uší a očí oveľa viac, ako keby herečka upadla do prehnaného prežívania. Bolestivým vrcholom je potom jedna zo záverečných scén, keď herečky takmer bez slova stvárnia obete domáceho násilia, každá obkresľuje vlastnú siluetu a pripisuje konkrétne údaje obete. Obrysy po obetiach ostávajú na dlážke ako memento desivej reality.

Aj žena je len slovo?

Inscenácia Diagnóza: Slovo je údernou akciou nasmerovanou na divácke vedomie, sebavedomie a jeho správanie. Miestami vzbudzuje zahanbenie, inokedy rozosmeje alebo navodí úzkosť. Jej pravá hodnota sa ale ukáže až v tom, aké reakcie je schopná vyvolať, je totiž dialogická, nabáda ku komunikácii a premýšľaniu nad tým, akú funkciu môže mať slovo v otázke formovania osobnosti (či už ženskej, alebo mužskej!). Škoda, že každé predstavenie nie je nasledované otvorenou diskusiou, ktorá by mohla podporiť autorský zámer, pretože edukačný rozmer v nej obsiahnutý k tomu priam odkazuje (minimálne za diskusiu stojí revízia slovenskej klasickej poézie a jej nové možnosti interpretácie).

V kontexte tvorby Ivety Škripkovej a jej divadelného štúdia T.W.I.G.A. ide jednoznačne o jednu z najvydarenejších inscenácií, ktorá presne pracuje s témou, dramatickým časom a hereckým potenciálom, ktorý posúva znova o horizont ďalej.

Autorky svoje dielo nazvali Diagnóza: Slovo a majú pravdu, niekedy sú to len reči, ktoré sa stanú skutočnou chorobou našich životov.

 

Eva Kyselová



[1] Okrem BDNR a štúdia T.W.I.G.A. boli do projektu zapojené: Katedra slovenského jazyka UMB a bystrická pobočka Amnesty International.

Publikované online: 28.3.2013

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.