Čajka aktuálna aj po 115 rokoch

Vytlačiť

Réžia: Michal Náhlik
Preklad: Dana Lehutová
Dramaturgia:
Miriam Kičiňová
Hudba:
Juraj Haško (klávesy Juraj Haško, bicie Ján Fiala) s použitím skladby Black Eyed Peas: Pump it
Výtvarníčka kostýmov:
Lenka Kadlečíková
Výtvarníčka scény:
Anita Szökeová

Účinkujú: Irina Nikolajevna Arkadinová – Kveta Stražanová; Konstantin Gavrilovič Trepľov – Michal Novodomský; Piotr Nikolajevič Sorin – Jožo Stražan; Nina Michajlovna Zariečna – Veronika Husovská; Iľja Afanasievič Šamrajev – Dušan Brandýs; Polina Andrejevna – Zuzana Kúšiková; Máša – Svetlana Janišová; Boris Alexejevič Trigorin – Lukáš Šepták; Jevgenij Sergejevič Dorn – Peter Lejko; Semion Seminovič Medvedenko – Matej Lacko; Služobníctvo – Martina Gerjaková a.h., Anna Kolesárová a.h., Milan Gerjak

Premiéra: 10. júna 2011, Historická budova Divadla Jonáša Záborského v Prešove

Už viac ako storočie sa divadelníci po celom svete vždy nanovo konfrontujú s textom klasika svetovej spisby Čajkou Antona Pavloviča Čechova. Je zaujímavé, ako tento jednoduchý príbeh –spletenec vzťahov - dokáže rezonovať vždy v nových generáciách divadelníkov a prostredníctvom tzv. klasiky na javisku prerozprávať nový aktuálny pocit doby. Ako sa vníma súčasné umenie? Čo je také nevšedné na nenaplnenej láske? Ako inak sa môže vyvíjať platonický vzťah mladého nepochopeného umelca Trepľova ku krásnej herečke Nine než k nešťastiu? Kam až zájde sebaklam starnúcej herečky Iriny Arkadinovej? Vyrovná sa so svojou rolou ženy, matky, umelkyne? Môže naplniť život kohokoľvek šťastím vyhľadávanie stále nových a mladších milencov? A čo všetci tí „vidiečania“ žijúci svoj každodenný život s viac či menej skrytými emóciami, stereotypmi a ambíciami? Čo naruší vžité pravidlá spoločenského správania a zabehnutého spôsobu života? Kedy človek skutočne starne?

Je Trigorin náhodne sa vyskytujúcim alebo práve naopak potvrdzujúcim prvkom nedokonalosti ľudských vzťahov? To sú otázky, ktoré by mohli zaujímať nielen teoretikov divadla, psychológov, sociológov, ale aj „obyčajných“ divákov. Prešovská dramaturgia však vo svojej Čajke neponúka nový, iný pohľad na Čechovov text, ale len jeho výtvarnú aktualizáciu.

Preklad D. Lahutovej spĺňa kritériá moderného divadelného jazyka. Dramaturgička M. Kičiňová upravila a skrátila text tak, aby bola zachovaná jasná štruktúra vzťahov medzi postavami. Avšak vyskytli sa aj pasáže, ktoré svojimi škrtmi trochu zviazali motivácie postáv, resp. skomplikovali „čítanie“ inscenácie divákom.

Režisér inscenácie M. Náhlik vo svojej koncepcii pokračuje v modernom vnímaní divadelného tvaru, kde dôraz stavia predovšetkým na hereckom kumšte mladej i staršej generácie, prepojení silnej hudobnej línie (J. Haško) a výtvarnej zložky (A. Szökeová a L. Kadlečíková). Inscenácia je vybudovaná na jednotlivých premyslených mizanscénach, ktoré však dokopy vytvárajú skôr obraz akejsi koláže viac ako vyrozprávania príbehu. Samozrejme, že pri Čechovovej Čajke je vždy otázne, cez optiku ktorej postavy/ktorých postáv je sujet vyrozprávaný.

Výtvarníčka scény A. Szökeová akoby rozvinula a prepracovala výtvarný motív z inscenácie Don Juan v Soho. Tentoraz však scénu navrhla poschodovú, čo umožnilo vytvoriť ilúziu horného poschodia ako lóže v divadle a spodnej časti javiska v strohej minimalistickej koncepcii umožňujúcej interiér i exteriér len za pomoci rekvizít a jednoduchého nábytku. Zadná časť javiska, alebo inak aj spodná časť poschodia, je znova riešená zasúvacou stenou vyvolávajúcou dojem moderných technických zariadení s dokonalou sterilitou kachličkových interiérov. Scénu výborne dotvára hra so svetlom a zvukom. Výtvarnú zložku vhodne dopĺňajú kostýmy L. Kadlečíkovej na rozhraní mladej módy a nadčasových kostýmov. Sviežo pôsobí orientálny kostým Iriny Arkadinovej v scéne pri jazere a vtipne vesmírny kostým Niny Zariečnej v slávnej divadelnej scéne. Kárované priznanie postavy Trepľova je akýmsi punkovým výkrikom - potvrdením inakosti každej doby.

V hereckom obsadení režisér postavil oproti sebe dva generačné tábory. V tom skúsenejšom svoju rolu starnúcej divy skvelo stvárnila K. Stražanová. Rozohrala viacero rovín postavy Iriny Nikolajevny – od ženy uvedomujúcej si svoj biologický vek cez milenku až po starostlivú sestru, pričom jej poloha matky je vždy starostlivo ukrytá medzi tými ostatnými práve tak, aby emocionálne vyplávala na povrch až v správnej chvíli. Výborne jej kontruje J. Stražan v postave Piotra Sorina, jej brata. Táto dvojica na scéne je najvyváženejším hereckým momentom inscenácie. Z. Kúšiková veľmi dobre zahrala odmietanú, nenaplnenou láskou skúšanú a nešťastnú Polinu. D. Brandýs ako Iľja Šamrajev vtipne vykresľuje rôzne stereotypy starnutia a spoločenského postavenia. P. Lejko zas ako Jevgenij Dorn, doktor, ťaží viac z hereckých skúseností a skvelého hlasového fondu ako z charakteru postavy. Jeho večné sťažovanie sa na vek je len mechanickým. Pri výstupoch týchto interpretov nastáva niekedy dojem, že každý z nich si hrá tú svoju postavu vlastným štýlom, čiže im chýba presnejší výklad a režijné vedenie. Mladú generáciu zastupuje M. Novodomský v úlohe Trepľova. Tento talentovaný herec dostal skvelú príležitosť ukázať svoj potenciál. Väčšinu času, čo je na scéne je však príliš exaltovaný, nerozohráva odtienky svojej postavy, neprichádza u neho (okrem slov) k emocionálnym zvratom, necítiť z neho vývin postavy, a tak aj jeho samovražda na záver je len logickým vyústením, nie neočakávaným a jedinečným riešením jeho existenciálneho problému vyrovnania sa s pomyslenou zodpovednosťou za Ninin osud. Máša v podaní S. Janišovej, inak mladej talentovanej charakterovej herečky, je plochou postavou. Podobne ako u Trepľova, ani pri tejto postave nie je jasný vývoj, skôr len nešťastný, nevysvetľovaný stav mladej alkoholičky, ktorý je už daný, bez vývinu od začiatku. Dnes nie je alkohol u mladých dievčat výnimočný, preto pri tejto postave chýba pozadie, vysvetlenie herecké, nie slovné, prečo. Hereckým sklamaním je pre mňa obsadenie V. Husovskej do postavy Niny Zariečnej. Jej Nina je nepresvedčivá, slabá, naivne zahraná. V scénach so silnými hereckými partnermi akoby jej chýbala linka, ktorou mala uchopiť svoju postavu. L. Šepták ako Trigorin zaujme svojím zjavom, ale nepresvedčí o svojej úlohe milovníka, silného samca, partnera Arkadinovej (K. Stražanová). V erotických scénach pôsobí skôr placho až smiešne, a to snáď nebolo cieľom. M. Lacko ako Medvedenko urobil pre svoju postavu, čo bolo v jeho silách.

Napodiv veľmi zručným, vtipným a vydareným režijným ťahom bolo obsadenie postáv služobníctva hosťujúcimi „nehercami“ M. Gerjakovou, A. Kolesárovou a M. Gerjakom. Ich prítomnosť na scéne je premyslená a dôkladne prepracovaná.

Za zmienku stojí aj dĺžka predstavenia. 140 minút si od tvorcov žiada väčšie dramatické napätie a kresby postáv a vzťahov.

V popise k prešovskému predstaveniu nájdeme jednoduché vysvetlenie celej inscenačnej koncepcie: „Nešťastné a nenaplnené vzťahy si potom často vyžadujú pragmatické rozhodnutia. Na depresie je vtedy jediným liekom len ostrá irónia, nadhľad a smiech. Čajka je (tragi)komédia o umení, večne mladých divách, revoltujúcich avantgardistoch, (ne)zmysle života a životnej nude.“ Táto koncepcia sa, žiaľ, nenaplnila. Prešovská Čajka nie je ironická, na výnimky vtipná, ani tragikomická. Je skôr smutnosmiešna, ale nie v zmysle žánru, skôr v uvedomení si príčin a dôsledkov predstavenia. Napriek tomu však predpokladám, že reprízami sa aj toto predstavenie rozohrá a splní svoje poslanie v repertoári Divadla Jonáša Záborského.

Hana Rodová

Publikované online: 10.6.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.