BURLASOVA KÓMA: POMALÝ TOK NE-DEJA

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie Marián Lejava, pohybová spolupráca Monika Horná, scéna Tom Ciller, video Lukáš Kodoň, dramaturgia Vladimír Zvara, réžia Rastislav Ballek.
Premiéra: Opera SND, 24. novembra 2007 v Štúdiu SND

Kým súčasná tvorba slovenských dramatikov nachádza v repertoári divadiel relevantné miesto a je dokonca priamo iniciovaná súťažou dramatických textov Dráma či festivalom Nová dráma, súčasná slovenská operná tvorba je pojem nenaplnený obsahom. Po novembri 1989 uviedla naša prvá operná scéna, ktorá vo svojom názve nesie názov „národná“, len tri rozprávkové opery (Dubovského Veľká doktorská rozprávka a Tajomný kľúč, Kupkovičova Trojruža) a hamletovskú operu Juraja Beneša The Players (2004). Operné snaženia slovenských tvorcov tak hľadali azyl na pôde alternatívnych divadiel (štyri opery Združenia pre súčasnú operu v Stoke, Solovicov – Klimáčkov Cirostratus v GUnaGU). Smutná vizitka ne/kultúrnosti...
V prvý deň Bratislavských hudobných slávností uviedlo Slovenské národné divadlo premiéru opery Martina Burlasa Kóma. Po Údele (Stoka, 2000) tak skladateľ predstavil druhé dielo, nesúce druhové označenie „opera“. Hoci od opery v tradičnom formovo-obsahovom vnímaní majú oba opusy ďaleko. Údel a Kómu spája stručnosť formy (jedno hodinové dejstvo), komorné obsadenie orchestra (v Kóme trinásťčlenného - štyri plechové dychy, sláčiková sekcia so zdvojenými violami a violončelami, klavír a syntetizátor vo funkcii ladených bicích), minimalizmus verbálneho i hudobného vyjadrovania, „neopernosť“ témy (v Údele je to duševný i telesný masochizmus ústredného hrdinu, v Kóme stav Pacienta medzi životom a smrťou), monotónnosť, pomalé tempá, minimum vzruchu.

Hudba sama osebe je na počúvanie príjemná. Zvoleným inštrumentálnym obsadením sledoval skladateľ tmavší mäkký zvuk, podčiarkujúci meditatívnosť a vláčnosť melodického toku. Najkrajšími hudobnými momentmi sú dialógy dychovej a sláčikovej sekcie. Zrejme práve preto, že ide o dialóg, ktorý nám inak nebol dopriaty. Hudobno-dramaturgické riešenie je naskrz neoperné. Neposkytuje žiadny kontrast, žiadnu dramatickú situáciu, žiadnu gradáciu. Koláž pomalých hudobných čísiel.

Komorný charakter diela, medzižánrovosť inscenácie, kombinujúca operné, činoherné a tanečno-pohybové prvky, i jej personálne zakotvenie v prostredí alternatívneho divadla (choreografka Monika Horná a tanečníci i činoherci účinkujúci v alternatívnych divadelných projektoch) predurčili Kóme za hrací priestor Štúdio SND. Jeho balkón na zadnom portáli a prepadlisko („bazén“) uprostred javiska využil výtvarník Tom Ciller ako scénické komponenty.

Pre tvorcov určite nebolo jednoduché inscenovať monotónny tok ne-deja a čakanie na pointu. Ústredný hrdina Pacient presedí hodinovú inscenáciu v nehybnej póze na vozíčku. Jeho podvedomé vnímanie sledujeme cez Pacientove „alter egá“ (činoherci Milan Chalmovský a Peter Krištofek sú kostýmovaní rovnako ako Pacient Pavol Remenár).

Jeden z nich nám zrejme naznačuje možnú príčinu Pacientovho stavu, keď balansuje po vonkajšom zábradlí balkóna. Druhý mu (na záchranu?) podkladá maliarsky rebrík. Rebrík ako symbol sa na scéne opakuje ešte dvakrát: ako schodíky do bazéna orchestriska, a v miniaturizovanej forme ako rebríček do (alebo z?) malého akvária, ktoré Sestra cez lievik trúbkovitej konštrukcie naplní modro sfarbenou vodou.

Okrem Sestry a trojjediného Pacienta vystupujú v inscenácii lekári (tenor a štyria nemí štatisti) a Pacientovi blízki – matka, otec, priateľka. Ich výstupy sú len vo forme monológov – zhudobnených aforizmov Jiřího Oliča, ktorý Burlasa podľa jeho vlastných slov oslovil najmä schopnosťou stručného vyjadrenia sa. Libreto si vystačilo s ani nie 300 slovami. Sme ešte v opere? Nenájdete tu žiadny ansambel či zbor. Ani žiadny dej. Postavy v miniatúrnych, abstraktných, často absurdných textových formách naznačia pocit, náladu, obavu, traumu. Nevieme, čo cítia či necítia k Pacientovi. Vzťahy neexistujú. Režisér sa ich pokúsil naznačiť: zdá sa, že Pacientova priateľka (Denisa Hamarová) má bližšie k jeho Otcovi (Stanislav Beňačka). Matka (Anna Kľuková) s konvenčnou sieťkou pomarančov vyzerá načisto odosobnene, spievajúci Lekár (Marián Pavlovič) pôsobí frustrovane. Ďalší štyria lekári (činoherci bez textu) takmer nepretržite sledujú futbalový zápas na štyroch obrazovkách. Jedinou kontrastnou a v etudách rozohranou postavou inscenácie je Sestra (vynikajúca Petra Fornayová).

Opera sa končí rovnako monotónne a bez vzruchu, ako po celý čas plynula: Sestra po službe sa v plavkách, čiapke a okuliaroch rozloží pri orchestrálnom bazéne. Koniec. Ešte predtým Pacient prehovoril a teda sa dá usudzovať, že sa z Kómy prebral (tak nám to našepkal dramaturg Vladimír Zvara v bulletine). No rovnako by mohol ku nám prevrávať z druhého brehu. Nebolo by sa mu čo diviť.

Do situácie, kedy sa jeho priateľka s otcom vedú perpazuchy a matka má na tvári karnevalovú masku, sa mu nemusí chcieť vracať. Ale túto situáciu sme si takmer ani nevšimli. Artikulovaná bodka, najmä hudobná, sa nekonala.

Ak by sa na Slovensku ročne premiérovalo aspoň jedno súčasné operné dielo, dala by sa Kóma vnímať ako autorský experiment, na ktorý má tvorca plné právo. V kontexte (ne)uvádzania pôvodných diel v Slovenskom národnom divadle sa však na Kómu upierali oči kultúrnej obce intenzívne a so zaväzujúcim očakávaním. Naplnené bolo len z časti. Či z veľkej alebo malej, to je na osobných preferenciách a uhle pohľadu každého recipienta. No tadiaľto cesta k resuscitácii našej opery asi nevedie...

Publikované online: 24.11.2007

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.