Buratino nemusí byť drevený

Vytlačiť

Réžia – Dana Turanská a.h.
Výprava – Dušan Krnáč a.h.
Hudba – Natália Dongová a.h.
Asistent réžie – Jozef Novysedlák

Obsadenie:
Buratino – Pavol Sedlačko
Carlo – Albín Medúz
Cvrček – Mária Brozmanová
Karabas Barabas – Jozef Novysedlák
Pierot – Mikuláš Dzurík
Harlekýn/Tortilla – Slavomíra Fulínová
Malvína – Antónia Oľšavská
Líška Eliška – Denisa Macalová Ďuratná
Kocúr Basilio – Peter Olejár

Premiéra v Spišskom divadle 20. 1. 2013

Spišské divadlo sa v novom roku nechalo inšpirovať ruskou klasikou. Na javisko uviedli časť príbehov Alexeja Tolstého z knižky Zlatý kľúčik. Tolstého detská knižka rozpráva príbeh o drevenej bábke Buratinovi a o jej veľkých dobrodružstvách. Známy príbeh pre divadlo upravila a zároveň zrežírovala Dana Turanská.

Nešťastný a smutný tatko Carlo je zavretý sám vo svojej izbietke. Neustále hrá clivo na verklíku. Cvrček, ktorý s ním býva v dome, je z toho už tiež nešťastný, pretože sa to „vrzúkanie“ už nedá počúvať. Preto dá tatkovi Carlovi kus zázračného dreva. Z neho si tatko Carlo vystrúha bábku – chlapca, ktorému dá meno Buratino. Bábku pekne oblečie a naučí ju chodiť. Buratino je ale neposedný, hladný a nevie vydržať ani chvíľu na jednom mieste. V rozšafnosti narazí do namaľovaného kozuba a zistí, že za ním sú dvere. Keď má príležitosť, odíde z domu, vraj do školy. Cestou však stretne iné bábky, ktoré majú hrať bábkové predstavenie. Buratino chce veľmi vidieť predstavenie, avšak nemá peniaze. Tie akoby zázrakom získa od Tarabasa Barabasa, principála divadla, len za to, že pozná jeho tatka Carla. Peniažky mu však dlho nevydržia, pretože ho cestou stretnú líška s kocúrom, ktorí si brúsia zuby na mince. Zavedú Buratina do Črepníkova, kde mu nahovoria, že mu do rána narastie stromček s peniazmi, aj bez práce. Buratino im uverí, a tak prichádza o všetko, čo mal, až na jednu zlatku. Po úteku z Črepníkova stretne ďalšiu bábku Malvínu, ktorá sa skrýva pred Tarabasom. Následne na to odchádza Buratino za otcom, avšak opäť nedorazí do cieľa. Zle zabočí a stretne korytnačku Tortillu, ktorá mu dá zlatý kľúčik. S ním sa mu vraj podarí otvoriť dvere k šťastiu. Buratino sa poteší a rýchlo uteká opäť domov. Avšak cestou stretne Pierota, ktorý ho informuje o tom, že ho Tarabas všade hľadá, pretože sa chce dostať k dverám pod namaľovaným kozubom. Vtedy prichádza aj samotný Tarabas s ostatnými bábkami. Schyľuje sa k šarvátke, avšak zasiahne cvrček. Všetkých stopne a privolá tatka Carla, ktorý hrá na verklíku. Ťahavá kvílivá hudba spôsobuje Tarabasovi bolesť, preto uteká preč. Tatko Carlo je šťastný, konečne znova vidí Buratina. Všetci sa radujú a spoločne nachádzajú tajné dvere, za ktorými sa skrýva krásne bábkové divadlo. Tatko Carlo sa stáva principálom a bábky začínajú hrať svoje predstavenie. Všetci sú šťastní, presne tak, ako predpovedala korytnačka Tortilla.

V Spišskom divadle takto prezentujú Tolstého príbeh. Avšak inscenácia nie je dramaturgicky dopracovaná. Chýbajú v nej scénosledné nadväznosti a logika napojenia rozličných situácií. Celému príbehu chýba hlavný spojovací motív a presné vysvetlenie, akú úlohu zohráva zlatý kľúčik a tajomné dvere za kozubom. Všetko sa kĺže len tak po povrchu bez zjavnej príčiny. Ani réžia nevyriešila niektoré „nešťastné“ miesta rozohranými mizanscénami. Napríklad, keď Buratino získa peniaze, zrazu sa objavuje zločinecká dvojica, ktorá chlapca pozná po mene a tiež vie, koľko dostal zlatiek. Avšak divák nezistí, ako sa to dozvedeli, odkiaľ na to prišli, keďže sa nikdy aspoň náznakom nezjavili na scéne, ani v predchádzajúcom výstupe. Podobne je to aj so spoznávaním Buratina. Všetci, ktorí ho stretnú prvýkrát, vedia, ako sa volá. Viem, že rozprávka má svoje princípy, na základe ktorých sa takéto „záhadnosti“ riešia, avšak nie vždy je to vítané. Tu to nezapadá do príbehu. Iba postava cvrčka je „vyššia“ bytosť, ktorá má čarovnú moc. Preto iba ona môže vedieť o všetkom. Ostatné postavy sú len nástrojom, ako sa dopracovať k šťastiu, ktoré predstavuje ozajstné bábkové divadlo.

Režijne sa Dane Turanskej podarilo príbeh spracovať aspoň náznakom v štýle commedie dell´ arte. Bohužiaľ, tento postup sa nepodarilo udržať pokope. Rytmická, rýchla a svižná hra sa miestami menila na zdĺhavú, monotónnu a nudnú „konverzačku“. Všetci len rýchlo prebehli z jedného konca javiska na druhý, odovzdali si informácie a išli ďalej. Postavám bábok chýbala šťava, mohli byť ešte viac ako bábky, ako oživené postavičky z bábkového divadla. Scéna vyrezávania bábky bola ako princíp veľmi zaujímavá, ale zdĺhavá. Tatko Carlo počas hudby obreže drevo do podoby chlapca (odhadzuje časti molitanu). Potom ho oblečie a učí chodiť. Všetko je to veľmi natiahnuté a aj hudba miestami naznačuje svojou klesavou melódiou, že už sa všetko malo dávno skončiť. Celý obraz trvá skoro 10 minút, čo je na rozohratie svižného príbehu, kde sa stále mení miesto deja, veľmi pomalé.

Scénu pre inscenáciu poňali ako jedno veľké divadlo. Kovová konštrukcia v tvare kocky sa dala otáčať. Bola potiahnutá farebnými látkami. Raz predstavovala príbytok tatka Carla, raz zase Črepníkovo a na záver to bolo veľké bábkové divadlo. Vďaka schopnosti otáčania sa scéna menila pri každom obraze. Cvrček, ako pán príbehu, otáčal scénou a menil priestory deja. Všetko dotvárala aj hudba a farebné svietenie, ktoré navodzovali vždy inú atmosféru. Tento princíp sa po čase stal monotónnym. To, že sa scéna otáčala vždy len jedným smerom, pôsobilo cyklicky a k záveru veľmi únavne. Občasná zmena smeru by možno prispela k dynamike a k väčšej pozornosti divákov.

Herci hrali s nasadením a disciplinovane udržiavali svoje roly až do konca. Buratino Pavla Sedlačka bol neposedný, veselý a naozaj veľmi naivný. Sedlačko sa pokúsil pretaviť do postavy kúsok čohosi dreveného a neohrabaného. Jeho občasný toporný postoj a trhané gestá naznačili cestu, ako pokračovať ďalej v rozvíjaní tejto milej naivnej postavy, ktorá má dobré srdce, ale drevenú hlavu. Cvrček Márie Brozmanovej bol zbytočne tvrdý, neúprosný a namosúrený. Je veľká škoda, že Brozmanová tlačila na rečový prejav a miestami na mimiku, zbytočne to uberalo na kúzle jej postavy. Predklonený postoj a vytvorená gestikulácia a pohyb ju však výrazne charakterizovali. Ostatné postavy mali menej priestoru, boli to také postavičky-typy. Mikuláš Dzurík hral uplakaného, nešťastne zamilovaného Pierota. Slavomíra Fulínová hrala roztržitého, vystrašeného Harlekýna a rozvážnu, spomalenú korytnačku Tortillu. Jediné, čo sa dá Fulínovej vyčítať, je, že nevyužila potenciál postavy Harlekýna ako bláznivého šaša, i keď pohybovo bola veľmi zdatná. Malvína Antónie Oľšavskej pripomínala porcelánovú bábiku. Mala veľké gestá, neustále sa dvíhala na špičky a gúľala očami. Tarabas Barabas Jozefa Novysedláka nemal veľa priestoru a ani jeho maska (obrovské fúzy, brada a čiapka) mu nedovoľovala veľa kreativity, pretože mu nebolo dobre vidieť tvár. Preto bol Tarabas iba ukričaný s nervóznymi gestami a trhanými pohybmi. Líška Eliška Denisy Macálovej Ďuratnej v niečom pripomínala jej predošlú líšku z Troch prasiatok. Bola opäť uštipačná a rozkazovačná. Prehrávala v gestách a mimike. Kocúr Basilio Petra Olejára sa snažil hrať sa na slepého a hlúpeho. Miestami mu pekne a presne vychádzali priestorové gagy. Kostýmy vhodne dopĺňali individualitu postavičiek. Boli rôznofarebné a na tmavej scéne vynikali. Takže každá postava bola na prvý pohľad ľahko rozpoznateľná.

Inscenácia bola v niektorých miestach ťažkopádna a strácala logiku. Aj jej záver bol bez zmyslu. Hlavní hrdinovia otvoria dvere k bábkovému divadlu. Keď v ňom začnú hrať svoje predstavenie, pribehne Harlekýn, ktorý ich varuje, že sa blíži rozhnevaný Tarabas. Toho opustili všetky bábky. Všetci túto informáciu prejdú akoby nič a hrajú ďalej svoje divadlo. Harlekýn sa k nim pridá a všetko zaniká v tme. Záver je otvorený a neurčitý. Divák čaká ešte na príchod ohlásenej postavy, ktorá nakoniec neprichádza. Keby nebolo trhlín v dejovej nadväznosti, bola by inscenácia viac ucelená. Lepšie by držala pohromade a bola by dynamickejšia. Takto je skôr rozbitá a rozvláčna. Avšak aj napriek nedostatkom inscenácia zaujme farebnosťou kostýmov, svetelnou hrou a niekoľkými vydarenými mizanscénami.

Zuzana Šnircová

 

publikované online 31. 12. 2013

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

 

Publikované online: 20.1.2013

Zuzana Šnircová

Zuzana Šnircová (1987) absolvovala Vysokú školu múzických umení v odbore Teória a kritika divadelného umenia. Počas štúdia prispievala recenziami do študentského časopisu Reflektor. Ako kritička sa zúčastňuje viacerých kritických seminárov a divadelných festivalov. Okrem projektu Monitoring divadiel príležitostne publikuje recenzie v denníkoch a na internetových portáloch. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave ako dokumentaristka a kustódka audiovizuálneho fondu.