BRATISLAVA 1965 - 2008: PRÍPAD GINSBERG.

Vytlačiť

Scéna: Peter Janků.
Kostýmy: Renata Ormandíková.
Živá hudba: Dano Heriban a Marián Jaslovský.
Réžia: Viliam Klimáček.
Hrajú: Dano Heriban, Marián Jaslovský, Vlado Kittler, Viliam Klimáček, Renata Ryníková.
Ako hosť vystupuje rapper Lyrik.
Premiéra 4.októbra 2008 v Divadle GUnaGU v Bratislave

„GINZBERG spal na koleji dva dny a po oba dva dny s ním studenti hovořili dlouho do noci. /sobota-neděle/. Důvěrník si nepamatoval vše o čem se hovořilo a jaké otázky byly kladeny, ale v podstatě se dá říci, že GINZBERG na všechny otázky odpovídal a tyto řeší z hlediska sexu. O svém sexuálním životě hovořil, jak se stal homosexuálem. Když byl malý chlapec jeho matka se zbláznila. On si od dětství představoval všechny ženy v této sexuální otázce jako blázny. Ale prý sa léčil a nyní o sobě prohlašuje, že je asi na půl. To znamená, že mu vyhovuje jak žena, tak i muž.
Optal jsem sa důvěrníka, koho považuje za nejaktívnějšího z přítomných studentů, kteří kládli otázky GINZBERGOVI. Důvěrník odpověděl, že má dojem, že nejvíce otázek položil GINZBERGOVI on a Josef J. Hovořil, že takovou příležitost si nemohli nechat ujít i když na řadu odpovědí by měl hodně námitek a některé odpovědi by vůbec neuznal...“ (Záznam ze schůzky s důvěrníkem, který podal správu o celkové situaci před volbou krále majálesu a z pohovoru s GINZBERGEM na Hlávkové koleji. Krajská správa MV Praha II/A 7.oddělení. Dne 5. května 1965. In: Bulletin k inscenácii Ginsberg v Bratislave. Bratislava: Divadlo GUnaGu 2008. Ponechaný rukopis originálu, vrátane nesprávneho prepisu mena Ginsberg/“Ginzberg“ – pozn. N.L.)
Vyššie citované ale aj mnohé ďalšie kuriózne informácie o pobyte jedného z najslávnejších beatnikov Allena Ginsberga v Československu vyplávali na povrch vďaka snaženiu divadelníkov. Päťsto návštevníkov inscenácie Divadla GUnaGU Ginsberg v Bratislave má šancu odniesť si rozšírenú verziu bulletinu, ktorý okrem textu rovnomennej Klimáčkovej hry obsahuje xerokópie rôznych dokumentov zo šesťdesiatych rokov. Ide o výstrižky zo slovenskej tlače, zaznamenávajúce návštevu „divokého anjela“ americkej poézie Allena Ginsberga v Bratislave v marci 1965, text manifestu slovenskej básnickej skupiny Osamelí bežci (Prednosti trojnohých slávikov) a hlavne unikátny zväzok štátnej bezpečnosti. Spis ŠTB č. 591839 poskytuje pozoruhodné svedectvo o Ginsbergovom pobyte v Prahe na jar roku 1965 a zároveň o atmosfére socialistického Československa tej doby. Divadlo GUnaGU získalo povolenie vydať odtajnené materiály československého Ministerstva vnútra v malom náklade päťsto kusov. Niektorí návštevníci GUnaGU sa už stali šťastnými majiteľmi a čitateľmi týchto vzácnych písomností. Ďalší ešte stále majú možnosť ich získať, pokiaľ si prídu pozrieť predstavenie o Ginsbergovi...
Nezvyčajný bulletin tvorí veľmi dôležitý dodatok k inscenácii, rozvíjajúcej postupy dokumentárneho divadla. V súčasnosti je veľmi aktuálny tzv. werbatim – svojrázny druh dokumentárneho divadla, založeného na surovom, nespracovanom zázname ústnych výpovedí, zachytávajúcich dnešok „bez príkras“, takmer bez selekcie, bez štylizácie, akoby bez umeleckého uchopenia. To však nie je prípad Divadla GUnaGu. Viliam Klimáček nadväzuje na inú líniu dokumentárneho divadla a drámy. Hlási sa k tradícii umeleckej rekonštrukcie dobových udalostí a atmosféry.
Inscenácia Ginsberg v Bratislave je dokladom priam úpenlivej snahy o zachovanie historickej a kultúrnej pamäte národa. Divadelník Viliam Klimáček na seba opakovane preberá misiu dejepisca a doslova „pláta“ prácu historikov. Jeho texty a inscenácie však nezamieňajú učebnice dejepisu. Nejde mu iba o hodnovernú rekonštrukciu faktov a dejinných procesov. Pokúša sa preniknúť do myslenia ľudí, do atmosféry doby, snaží sa rekonštruovať to, čo je takmer nepolapiteľné a predsa tvorí soľ života a živnú pôdu umenia: pocity a emócie. Pred dvoma rokmi (sezóna 2006/2007) ponúkol domácej verejnosti scénické pojednanie o poslednom československom socialistickom prezidentovi doktorovi Gustávovi Husákovi. Jeho „monografická“ hra v istom zmysle suplovala absenciu pôvodnej vedeckej monografie o našom vrcholnom štátnikovi obdobia normalizácie. Vyvolala širokú spoločenskú diskusiu. Upozornila na potrebu vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Vďaka jej inscenácii v réžii Martina Čičváka v Divadle Aréna javiskové umenie na Slovensku po dlhej dobe prekročilo hranice proscénia a zarezonovalo v širších súvislostiach.
V svojej nateraz poslednej autorskej inscenácii sa Klimáček zameriava na obdobie polovice šesťdesiatych rokov a na fenomén beatnickej poézie. Vychádza z pokusu o rekonštrukciu návštevy Allena Ginsberga v Bratislave, vrátane jeho stretnutia so slovenskými Osamelými bežcami a vystúpenia v bratislavskom Divadle poézie na Korze. Jeho rekonštrukcia by sa dala označiť ako metaforicko-faktografická, spája reálne fakty a fikciu. Okrem už spomínaných dokumentárnych materiálov sa Klimáček inšpiroval básňami Allena Ginsberga. Vychádzal tiež zo spomienok Osamelých bežcov – básnikov Ivana Štrpku, Petra Repku a Ivana Laučíka. V súkromnom archíve vypátral ďalšiu raritu, ktorá sa stala súčasťou inscenácie - čiernobiely filmový záznam z pobytu Ginsberga v Bratislave. V rámci svojej divadelnej rekonštrukcie „prípadu Ginsberg“ sa Viliam Klimáček predstavil v trojjedinej úlohe: ako dramatik, režisér a herec. Hru aj inscenáciu napokon venoval trojici slovenských básnikov, trojici Osamelých bežcov. Tým, ktorí v Bratislave v Divadle poézie „mlčali s Ginsbergom“, pretože im zakázali prehovoriť. Tým, ktorí tvrdili, že spôsobom ich existencie je beh a to, čo s behom súvisí. Jazdcom bez koní, ktorých o pár rokov pohltili vody husákovskej normalizácie. Tvorcom slov, vyvolávajúcich strach v útrobách moci.
Svojou inscenáciou Klimáček vracia divákov o viac ako štyri desaťročia do minulosti. Začiatkom roku 1965 vody československého kultúrneho života rozčerila návšteva nonkomfortného amerického básnika Allena Ginsberga, ktorý bol dobovým slovníkom označovaný za takzvaného pokrokového antikapitalistického autora. Po pobyte na Kube pobudol niekoľko mesiacov v Prahe, odkiaľ ho však v máji vyhostili. Vysvitlo, že americký pokrokový básnik odmieta nielen kapitalizmus, ale aj marxizmus a neslobodu akéhokoľvek druhu. Pred vyhostením ešte stihol vyvolať rozruch svojou návštevou v Bratislave, kde sa dožadoval stretnutia s Osamelými bežcami. Treba ešte poznamenať, že česká kultúrna verejnosť si pripomenula vystúpenie Ginsberga ale aj Ferlinghettiho a Snydera v Prahe už dávnejšie. Ešte v roku 2001 v pražskom vydavateľstve Argo vyšli Beatnici v Prahe – Live CD. Publikácia a CD zachytáva a dokumentuje atmosféru neopakovateľných poeticko-hudobných happeningov šesťdesiatych rokov, vzdáva im hold. Dlh slovenskej kultúrnej verejnosti voči beatnickej generácii spláca v r. 2008 Divadlo GUnaGu svojim Ginsbergom v Bratislave. Naživo evokuje všetko, čo k legendárnym časom patrí: jazz, hudbu, spev, vzrušenie z poézie, debaty o umení, sexe, drogách, slobode, východných náboženstvách... Všetci účinkujúci sa podieľajú na hudobných intermezzách, ktorými sa snažia navodiť a tak trochu aj vzkriesiť beatnicke naladenie.
Osobnosť Allena Ginsberga v Prahe i v Bratislave zaujala mladých ľudí, ale aj československú štátnu bezpečnosť. Klimáček rozvíja svoju rekonštrukciu cez obe línie: cez pohľad na činnosť tzv. tajných zložiek aj cez fiktívny príbeh z prostredia mládeže. Už prvý výstup patrí pochybnému indivíduu s demagogickými rečami, prirovnávajúcimi pomaranč k falošnému slnku kapitalizmu na rozdiel od zemiaka - pravého slnka socialistického človeka. Rolu nesympatického eštebáka, zosobnenie socialistickej priemernosti, nevkusne vystrojeného v staromódnom krátkom baloňáku vecne hrá sám Klimáček. V jeho podaní ide o amorfnú bytosť bez emócií, apelujúcu k „zdravému rozumu“ a tvorivej spolupráci s ŠTB. Inscenácia Ginsberg v Bratislave evokuje dobu, poznačenú ideologickým tlakom, policajným sledovaním, udavačstvom, kádrovaním... Časť výstupov sa snaží sprítomniť reálne prejavy týchto „radostí“ socializmu: počínanie eštebákov, vydieranie a zastrašovanie ľudí, verbovanie donášačov, aktivity donášačov, ideologickú tendenčnosť vysokoškolských príjimacích komisií... Divadelníci to všetko hrajú emocionálne striedmo, bez vyhrocovania dramatizmu a napätia, ako prirodzenú súčasť vtedajšieho života, čo vlastne zodpovedá skutočnosti tej doby. Doby, v ktorej praktiky ŠTB natoľko zovšedneli, zahryzli sa pod povrch každodennosti až to z pohľadu ľudského rozumu vyznieva doslova ireálne a bizarne. Presne v tomto kľúči rok 1965 inscenuje GUnaGU. Kombinuje dokumenty a fikciu, činoherné a hudobné výstupy, realitu tesilových nohavíc a natupírovaných vlasov s karikatúrnym zobrazením členov univerzitnej skúšobnej komisie ako trojice bytostí so zvieracími hlavami (prasa – žaba - buldog). Dramatik Viliam Klimáček je majstrom v odhaľovaní absurdity a kurióznosti života. Absurditu roku 1965 predviedol s plamenným zaujatím a bolestným povzdychom.
Hrací priestor pripomína biely koridor, ktorý je z dvoch strán obklopený publikom. Eštebák hneď na začiatku oznámi divákom, že aj oni vstupujú do hry. Publikum na jednej strane reprezentuje Západ, na druhej – Východ. V jazyku roku 1965 to znamená kapitalizmus a socializmus. V podaní GUnaGU návšteva Ginsberga v Bratislave, život generácie osamelých bežcov a ich súčasníkov sa odohráva na rozhraní dvoch rozdielnych svetov, oddelených od seba berlínskym múrom. Presne v priesečníku Západ – Východ, Slovensko – Rakúsko, Bratislava - Viedeň. V bielom priestore hry je naznačený múr, ale aj koryto Dunaja. Scénograf Peter Janků sa rozhodol pre pomerne abstraktné výtvarné riešenie v duchu moderných tendencií šesťdesiatych rokov. V inscenácii však má významové i funkčné opodstatnenie, variabilne sa prispôsobuje požiadavkám mozaikovitej výstavby hry a bleskovým zmenám miesta deja. „Biely koridor“ sa prostredníctvom hereckej akcie, vyslovovaného textu, rekvizít, hudby a iných náznakov mení na nábrežie Dunaja, priestory bratislavskej univerzity, súkromnú spálňu, či podzemné hľadisko Divadla poézie. Nachádza sa presne oproti schodisku, po ktorom sa vchádza do suterénnych priestorov GUnaGU.
Text hry Ginsberg v Bratislave je presiaknutý inšpiráciami Beat Generation, tečie spontánne ako riava, je publikovaný bez interpunkčných znamienok, bez veľkých písmen. Má cyklickú kompozíciu a baladický nádych. Začiatok a koniec je orámovaný dialógom Básnika a Dievčaťa. Ich stretnutie sa odohráva vo chvíli, keď Dievča vstupuje do vôd Dunaja aby sa utopilo. Básnik ju získa pre život, samovražda sa nekoná, medzi mladými ľuďmi „preskočí iskra“. Medzi začiatkom a koncom ich dialógu prebieha retrospektíva, ktorá vysvetľuje situáciu Dievčaťa a približuje osobnosť Básnika. Básnik roku 1965 je osamelým bežcom. Dievča – neúspešnou adeptkou vysokoškolského štúdia, nádejnou poétkou, predavačkou v mäsiarstve, obeťou sexuálneho poníženia. V GUnaGU tieto roly stvárňujú Dano Heriban a Renata Ryníková. Heribanov dlhovlasý Básnik je jemný, charizmatický sympaťák. Ryníkovej Dievča prichádza v podobe fyzicky krehkej, no vyzývavej čiernovlásky s výrazným účesom, líčením a šatami. Životy oboch mladých ľudí plynú pod bdelým okom štátnej bezpečnosti, obaja milujú poéziu, obaja pociťujú ideologické obmedzenia. Cez ich príbeh sa divadlo zjavne pokúša nadviazať vzťah s mladým publikom v nádeji, že mládež v hľadisku sa spontánne stotožní so svojimi vrstovníkmi zo šesťdesiatych rokov, pochopí a precíti ich problémy. Ďalšou postavou je Chameleón – vysokoškolský asistent, karierista, homosexuál, človek ľahko vydierateľný a skutočne vydieraný ŠTB. Stáva sa súčasne obeťou všeobecného znásilňovania slobody osobnosti aj prisluhovačom moci. Herec Vlado Kittler mu dáva podobu drobného človiečika, neurotickej a tvárnej priemernosti, schopnej prispôsobiť sa každej situácii a každému prostrediu. Básnik, Dievča i Chameleón sú svedkami vystúpenia Allena Ginsberga v Bratislave. Cez nich, cez ich osudy a skúsenosti GUnaGU rozpráva o prípade Ginsberg a o atmosfére v Bratislave v r. 1965.
Keby súčasťou inscenácie nebola projekcia čierno-bieleho amatérskeho záznamu drobných momentiek z pobytu Ginsberga v Bratislave, ani by sa pred publikom neukázal. Divoký anjel americkej poézie predstavuje de facto ústrednú postavu hry, ale de jure sa v nej neobjavuje. Ginsberg je tým, o kom sa hovorí. Tým, ktorý je síce fyzicky neprítomný, ale spolu s Beat Generation napĺňa duchovný priestor hry a inscenácie. Iniciuje poéziu, piesne, hudbu, poznanie, vedomie slobody... Iniciuje víziu poézie budúcnosti, ktorú v našej prítomnosti zosobňuje rapper Lyric so svojim rappovým monológom.
Ginsberg v Bratislave je inscenácia, ktorá provokuje, vzdeláva, vyzýva k zamysleniu, k čítaniu beatnikov i k štúdiu kultúrnych dejín. Ide o pozoruhodný počin, o veľké symbolické gesto, ktorým „klimáčkovci“ verejne vzdávajú úctu beatnickej generácii, snažia sa oživiť jej ducha a darovať tento zážitok svojim súčasníkom. Toto predstavenie je viac než divadlo, je to vyznanie. Neobyčajný, dojímavý a úprimný akt vyznania. Zriedkavý a vzácny dar! Ja osobne ho prímam s veľkou vďakou a vnútorným pohnutím. Verím, že nie som sama. Vďaka Ginsbergovi v Bratislave cez pripomenutie neslobody z roku 1965 si ostrejšie uvedomujem mieru našej súčasnej slobody, vraciam sa k dedičstvu osamelých bežcov, pripomínam si romantizmus beatnikov, zamýšľam nad poéziou dneška ako nad naplnením futuristických vízií beatnickej generácie, bahním si na vlnách hudobných variácií Dana Heribana a Mariána Jaslovského, vychutnávam spev, žasnem nad unikátnymi dokumentárnymi zábermi zo 60. rokov, zvažujem paradox, týkajúci sa neopakovateľnej, až hrozivej moci slobodného slova v časoch neslobody, oprašujem útržky detských spomienok...
Rozmýšľam tiež o tom, že Ginsberg v Bratislave patrí k tomu druhu darčekov a prekvapení, ktoré potešia najmä pripraveného a poučeného prijímateľa. Vidí sa mi, že pre časť publika isté momenty inscenácie, isté súvislosti, významy a prepojenia predstavujú rébus, sú málo čitateľné, málo komunikatívne a to je škoda. V danom prípade sa autorský princíp divadla Viliam Klimáčka stáva zároveň jeho silnou i zraniteľnou stránkou. Trojjedinému autorovi, režisérovi a hercovi občas chýba kritický odstup a štvrtá kvalita: dramaturgia. Slabinou súčasného slovenského divadla vrátane Divadla GUnaGu je častá nedôvera voči funkcii dramaturgie. Azda preto, v dôsledku absencie dramaturga, niektoré hrany v Ginsbergovi zostali nedobrúsené, mladí diváci si zachovávajú dištanc voči intelektuálnej dvojici Básnik a Dievča a tým pádom majú problém preniknúť do situácie mladých ľudí z roku 1965, Renáta Ryníková výborne spieva, efektne vyzerá ale je bolestínsky monotónna, popri skvelom začiatku záver inscenácie vyznieva emocionálne nedopointovaný... Vravím si – aj na Slnku bývajú škvrny. Možno preto, že dialóg Slnka s inými planétami je obmedzený. Také sú zákonitosti vesmíru. A tak prosím vesmír, aby poslal Viliamovi Klimáčkovi partnera vhodného pre vedenie divadelného dialógu...

Publikované online: 4.10.2008

Nadežda Lindovská

Nadežda Lindovská absolvovala divadelnú vedu na Štátnom inštitúte divadelného umenia v Moskve. Pôsobí ako teatrologička, divadelná kritička a publicistka, venuje sa dejinám divadelného umenia so zameraním na tri tematické okruhy: ruské divadlo, slovenské divadlo, ženy a divadlo. V súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.