Bodka za sezónou baletu ŠD Košice

Vytlačiť

Uplynulá sezóna 2006/2007 ambiciózneho baletného súboru Štátneho divadla Košice sa celá niesla v znamení „veľkého mága košického baletu“, ako bol v bulletine označený jeho riaditeľ, Ondrej Šoth, ktorý sa podpísal pod všetky premiéry tejto sezóny ako choreograf, režisér a libretista. Výber jednotlivých titulov prezentoval široký diapazón jeho tvorby a tvorivú invenčnosť, ktorá ho radí v súčasnosti k reprezentačnej špičke slovenskej choreografickej tvorby.

Shakespearova tragédia Rómeo a Júlia na libreto Sergeja Prokofievova bola v košickom balete slávnostným predstavením v rámci otvorenia sezóny 2006/2007. Išlo o tretiu premiéru, prvé dve súbor s úspechom uviedol ešte koncom minuloročnej sezóny (jún 2006). Ondrej Šoth, choreograf a režisér predstavenia, využil a zúročil všetky svoje doterajšie skúsenosti so súčasným tanečným divadlom (používanie filmu a slova). Divadelnému videniu príbehu zostal verný aj v prípade tejto svetoznámej tragédie. Vhodnými dramaturgickými úpravami pôvodného baletného libreta sa spoločne so Zuzanou Mistríkovou snažili o verné zobrazenie shakespearovskej tragédie v duchu princípov alžbetínskeho divadla. Choreografia a réžia Ondreja Šotha bola invenčná, logická, dôsledne sledujúca dramaturgickú líniu, a pritom súčasne poskytujúca dostatočný priestor pre tanečné vyjadrenie zložitosti a krehkosti dramatického príbehu. V intenciách dramaturgie bola aj nápaditá scéna vytvárajúca ilúziu veľkej, viacvrstvovo členitej plochy, ktorú dotvoril filmovými dokrútkami kameraman, tanečník Vasyl Sevastyanov, a ktorej autorom aj režisérom bol sám Ondrej Šoth. Tak isto veľkolepo, v renesančnom duchu pôsobili kostýmy navrhnuté sólistom baletu Andryiom Sukhanovom, ktoré neobmedzovali pohyb a podporili a umocnili atmosféru prostredia. V neposlednom rade sa na výslednom tvare inscenácie podieľali aj tanečné a herecké výkony mimoriadne disponovaného súboru, na čele s predstaviteľmi Sergiiom Iegorovom a Liudmylou Vasylyevou v postavách Romea a Júlie a Jozefom Marčinským a Michaylom Novikovom v postavách Tybalta a Merkucia. Ondrej Šoth bol aj autorom hudobného scenára, do ktorého vložil pre zvýraznenie pohybového riešenia dramatických situácií fragmenty z G. B. Pergolesiho (Stabat Mater duetto Largo Assai a Messa) a W. A. Mozarta (Requiem). Osobne nepreferujem a považujem skoro za neetické spájať v predstavách zafixované a chronicky známe skladby do jedného celku, i keď v tomto prípade treba priznať, že s dejom boli v súzvuku. Na záver možno konštatovať, že vďaka výbornej tímovej spolupráci sa inscenátorom podarilo vytvoriť, napriek rozmerom košického javiska, pocitovo veľkoplošné dielo, divadlo, aké si táto tragédia vyžaduje, zaujímavú inscenáciu renesančného, dramatického príbehu so všetkým, čo k nemu patrí.

Pri výbere titulu svojej druhej premiéry v sezóne (12. januára 2007) myslela dramaturgia košického baletu predovšetkým na detského diváka a siahla po osvedčenom a po celom svete obľúbenom detskom balete P. I. Čajkovského Luskáčik. Pôvodné libreto tohto baletu, ktorý mal premiéru v roku1892 v Petrohrade, napísal M. Petipa na motívy poviedky E. T. A. Hoffmana. Inscenátori ďalších inscenácií robili menšie (zmena mien) i väčšie (zmena prostredia) úpravy, zachovaný ale zostal čas deja, Vianoce, a pre baletnú literatúru tohto obdobia typický, víťazný boj dobra nad zlom. Košická inscenácia tiež využila možnosť úpravy libreta, ktorá bola dielom (podobne ako v predchádzajúcom balete) osvedčeného tandemu Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková. V snahe uviesť deti do rozprávkového sveta pridali na hudobnú ouvertúru prológ – kráľovský dvor, princove narodeniny, počas ktorých urazený Myší kráľ (obdoba víly Carabos) všetkých premení na drevené figúrky. Z princa sa tak stane drevená figúrka, luskáčik na orechy. Až potom začína vianočný večer s darčekmi pre deti a bábkovým predstavením uja Drosselmayera o Myšom kráľovi, Luskáčikovi a princeznej, ktorá svojou láskou zachráni princa – Luskáčika a tak ho zbaví zakliatia. Priveľa akčného deja na takom malom hudobnom priestore si vyžaduje jeho zhustenie, čo môže viesť k určitej nezrozumiteľnosti. Mám na mysli príchody a odchody Myšieho kráľa v prológu, ktoré sú ťažko postrehnuteľné a pritom pre kliatbu podstatné. Ďalšou úpravou je posun vekovej hranice detí – všetky postavy tancujú dospelí. Celý príbeh sa odohráva na pôde rozprávky so šťastným koncom (v závere sme – ako v prológu – opäť na zámku, pribudli Klárkiny rodičia a Klárka ako nastávajúca manželka princa) a nie v dvoch rovinách, ako býva zvykom, keď deti sú deťmi a až v sne sa Klárka aj Luskáčik menia na dospelých, aby v závere boli opäť tými ako na začiatku, dievčatkom a drevenou bábkou, darčekom od uja Drosselmayera, ktorého dramaturgický výklad a význam konania nebol vždy celkom jasný. Z pohľadu dospelého je ťažké posúdiť, ktorá z týchto možností je bližšia detskej predstavivosti – deti si vyberú sami.

Možno povedať, že choreografia Ondreja Šotha, Liudmyly Zhytnykovej a Oleksandra Khabla bola v intenciách určených celkovou koncepciou a bola ústretová detskému divákovi. Odľahčená, kde bolo treba, vtipná, nesnažila sa len o prezentáciu technickej zdatnosti tanečníkov, ale bola v službách jednotlivých postáv deja. Svojimi výkonmi tanečníci presvedčili, že sú si vedomí, komu je predstavenie určené, a zaujali deti svojou spontánnosťou a ľahkosťou, s akou predvádzali niekedy aj náročné pohybové väzby. Nedá sa nespomenúť predovšetkým výkony dvoch protagonistov, predstaviteľku Klárky Evu Sklyarovú a predstaviteľa Princa Luskáčika Sergeiia Iegorova, ktorí dokázali s radosťou a ľahkosťou zvládnuť aj tie najťažšie časti choreografie a nevzbudiť v deťoch pocit, že robia ťažkú prácu, čo po čase začína prirodzene u detí vzbudzovať nudu. Treba uznať, že inscenátorom sa podarilo vytvoriť predstavenie pre deti, čomu sa podriadili všetky zainteresované zložky. Scéna Ondreja Šotha obohatená filmovými dokrútkami Vasyla Sevastyanova, ako aj kostýmy Andryia Sukhanova, zaplnili javisko neustálym dianím, jednotlivé dejové situácie mali spád, nepredlžovali sa „nič nehovoriacim tancovaním“, a tým si udržiavali pozornosť detského obecenstva, ktoré reagovalo spontánne, tak, ako to vedia len deti – perspektívni diváci, ktorých netreba podceňovať, ale vychovávať. Z tohto uhlu pohľadu treba hodnotiť inscenáciu kladne po všetkých stránkach.

Posledná premiéra, 4. mája 2007 Svadba podľa Figara (Mozarta) na hudbu W. A. Mozarta a G. Rossiniho urobila bodku za sezónou košického baletu. Tentoraz siahla dramaturgia košického baletu po úplne inom žánri. Po Shakespearovej tragédii na začiatku, detskom balete – rozprávke v strede, bol na konci sezóny komický balet – tanečné divadlo v dvoch dejstvách. Základ hudobného podkladu tvoria árie, duetá, tercetá či oktetá z Mozartových najznámejších opier, ako aj časť z jeho symfónie No. 25 in G minor a Dies Irae z jeho Requiem. K Mozartovskému „pel-mel“ je účelovo pridaná jedna ária Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Autormi libreta je opäť dvojica Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková, ktorá sa počas dlhoročnej autorskej spolupráce stretla už s mnohými témami prevažne vážneho či dramatického charakteru, napr.: Svetlo v tme, Zvláštna radosť žiť I.., II., Carmen, Malý princ, Romeo a Júlia. Tentoraz siahli po v balete menej frekventovanej téme z oblasti komédie. Inšpiráciou im bola Mozartova hudba z jeho komických opier, plná radosti, iskrivého humoru, ktorá dominovala celému predstaveniu. Pre základ libreta si vybrali najznámejšiu a najveselšiu Mozartovu operu, Figarovu svadbu. Známu galériu postáv a zápletiek z tejto opery obohatili o postavu samotného autora, Mozarta, ktorý je svojou vážnosťou a smútkom akoby v kontraste s hudbou a celým dejom. Na začiatku je spúšťacím mechanizmom, tvorcom inscenácie, uvádza na javisko postavy svojej opery a prenecháva ich svojím osudom, aby v druhej časti, spúšťajúc sa na scénu priamo z povraziska, zasiahol do deja ako „Deus ex machina“, a v závere podľahol neviazanému, oslobodzujúcemu prejavu svojich postáv vyžarujúcich radosť zo života, voľnosť ducha, ako naznačuje obsah v bulletine. Snahou režiséra bolo prispôsobenie charakteru hudby a textov jednotlivých árií či duet konaniu tanečníkov, čo sa vo väčšej miere aj podarilo, až na smutnú áriu grófky, počas ktorej šantí na javisku Marcelína. Dies Irae použité na príchod rozhnevaného grófa ku grófke považujem za mierne prehnané, aj keď ide o komédiu a áriu Kontura z Dona Giovanniho. Použiť ju ako recesiu, ku ktorej sa v závere predstavenia schyľuje, teda na príchod Mozarta, považujem za akceptovateľnú, ale využiť ju pod filmové dokrútky z 2. svetovej vojny na ilustráciu Mozartovho duševného utrpenia je príliš ilustratívne a vybočuje to zo žánru, v akom je režijne vedená celá produkcia. Divák má pocit, že sa zrazu ocitol na inej inscenácii. Ondrej Šoth ako režisér nezaprel svoju inklináciu k riešeniu problémových životných situácií. Záver predstavenia je v duchu klasického „ballabile“ – všetky zainteresované postavy, spolu s dovtedy trpiacim Mozartom, nachádzajú riešenie či oslobodenie v bohapustej recesii vyjadrenej návratom do detstva (šmykľavky, oblievanie vodou) či útekom do filozofie (hippies) radosti zo samotného bytia. Záverečné posolstvo si diváci môžu vybrať sami. Vtipná choreografia (čo možno málokedy konštatovať), tanečne ľahko pôsobiaca (len z pohľadu diváka), miestami koketná, využila všetky pohybové možnosti a plne zodpovedala charakteru postáv a deja, naviac umožnila interpretom preukázať nielen svoje tanečné, ale aj herecké schopnosti. Ondrej Šoth, napriek tomu, že navonok pôsobí dojmom buriča nectiaceho tradície, je v svojej podstate umelec, ktorý svojou tvorbou dokazuje, že si ctí zákony divadla, zákony klasického baletu, vie ich navyše využiť (v dobrom slova zmysle) a prezentovať netradičným spôsobom. Ako choreograf aj režisér má veľkú výhodu – má k dispozícii kolektív tanečníkov, ktorí sú po technickej aj výrazovej stránke schopní nielen napĺňať jeho režijné aj choreografické nápady, ale ich aj dotiahnuť, vedieť s divákmi komunikovať rečou tela. V inscenácii dominovali svojimi výkonmi predovšetkým Sergii Iegorov v postave Figara, herecky Jozef Marčinský v postave Marcelíny (závidieť by mu mohla aj statkárka Simona zo Zle stráženého dievčaťa), Liudmyla Vasylyeva v postave Zuzanky, ako aj Elena Chetvernya v postave Grófky a Tomáš Harvan v postave Grófa. Trochu v tieni zostal so svojím výkonom výborný charakterový tanečník, Mykhailo Novikov v postave Mozarta. Scéna Juraja Fábryho, ako aj kostýmy v súčasnosti už osvedčeného návrhára, tanečníka, sólistu baletu, Andriya Sukhanova, dotvárali režijnú koncepciu a vytvárali adekvátny priestor pre tanečníkov. Komédia? Fraška? Pokus o Buffo operu? V každom prípade je však potrebné oceniť snahu vedenia a dramaturgie košického baletu o hľadanie nových možností, ako zaujať divákov umením bez komerčných pomôcok, čoho sme v súčasnosti stále viac svedkami aj v divadlách. Som presvedčená, že predstavenie Svadby podľa Figara, aj keď sa miestami vyjadruje netradičnou formou, si získa predovšetkým mladé obecenstvo a zaradí sa medzi tie inscenácie, ktoré budú reprezentovať invenčnosť a profesionalitu košického baletného súboru aj v zahraničí.

Vedenie košického divadla môže byť s uplynulou sezónou baletného súboru spokojné. Podarilo sa im uviesť premiéry troch úspešných inscenácií, čo je v proveniencii slovenského baletu samo o sebe výnimočné. Chvályhodná je snaha dramaturgie žánrovou pestrosťou vychádzať v ústrety divákom všetkých vekových kategórií a pritom nepodľahnúť komerčným praktikám, s ktorými sa v oblasti umenia stretávame stále častejšie. Rukopis riaditeľa baletu je čitateľný – vytvoriť technicky zdatný súbor, čo sa mu už vo veľkej miere podarilo, s ktorým môže napĺňať nielen svoje tvorivé sny, ale aj umelecké ambície jeho členov – tanečníkov. V tomto úsilí držíme košickému baletu palce aj do ďalšej sezóny.

Publikované online: 4.5.2007

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.