Bodka za Európskym hlavným mestom kultúry Košice 2013 prebehla so cťou

Vytlačiť

Dramaturgia: Henryk Rozen
Scéna a kostýmy: Tom Ciller
Hudba: Katarzyna Borek, Wojciech Orsziewski
Choreografia: Tomasz Wygoda
Filmové dokrútky: Filip Droźdź
Asistent réžie: Joanna Strzemieczna
Konzultant: Miron Pukan
Réžia: Agnieszka Olsten

Premiéra: 16.decembra 2013, Historická budova Štátneho divadla Košice

Projekt je venovaný významnému životnému jubileu Karola Horáka

Činoherným titulom Svedectvo krvi slávnostne uzatvorilo Štátne divadlo Košice nielen oficiálne ročný projekt Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013, ale aj trojicu inscenácií, ktorými sa zapojilo do spomínaného projektu: balet Sándor Márai (jún 2013), opera 66 sezón (december 2013) a činohra Svedectvo krvi (december 2013).

Dramatika, spisovateľa, literárneho vedca a pedagóga Karola Horáka (13. 9. 1943) divadelným znalcom na Slovensku špeciálne predstavovať netreba. V skratke pripomenieme, že od roku 1965 pôsobí na Filozofickej fakulte UPJàv Prešove, neskôr Prešovskej univerzite, na ktorej sa stal v roku 1999 profesorom, a kde od roku 1965 režíruje Študentské divadlo a založil tradíciu celoslovenskej prehliadky umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Akademický Prešov. Horák sa ako jeden z mála domácich dramatikov dočkal inscenácií svojich hier v takmer všetkých profesionálnych slovenských divadlách, vrátane uvedenia jeho hier v televízii a rozhlase. Spomeňme aspoň divadelné hry Evanjelium podľa Jonáša (Záborského) (1987), Nebo, Peklo, Kocúrkovo (1995), La Musica (2001), Buridanov osol (2009), televízny film Cukor (1984), rozhlasové hry Ucho (1985), Muž zlatého srdca (2012). Horák ako dramatik je zaujímavý okrem iného aj tým, že svoje texty necháva prechádzať z literárnej roviny nielen do divadelnej, ale aj do rozhlasovej podoby a overuje si tak ich životaschopnosť. Tak to bolo aj v prípade textu Svedectvo krvi. Horák sa s problematikou troch košických mučeníkov vyrovnáva už niekoľko rokov. Pre rozhlas o nich napísal hru v 90. rokoch, v amatérskom divadelnom prostredí sa k nim niekoľkokrát vrátil a na románe ešte stále pracuje.

Príbeh Svedectva krvi je moderným/súčasným prerozprávaním skutočnej historickej udalosti, prenasledovania, umučenia a pochovania ostatkov troch košických mučeníkov Štefana Pongráca, Melichara Grodeckého a Mareka Križina.

Inscenácia sa začína premietaním krátkeho filmu, v ktorom samotný autor, K. Horák, sprevádza hercov historickými uličkami Košíc do Miklušovej väznice a cestou im rozpráva dobový kontext a históriu udalostí okolo Križina, Grodeckého a Pongráca. Herci sa počas neho pripravujú na naštudovanie hry K. Horáka, režisér dáva pokyny jednotlivým hercom a ponúka im svoj výklad a dôvod, prečo sú do danej postavy obsadení. Paralelne s tým sa začína odvíjať aj samotný príbeh mučeníkov. Ich slovná i fyzická inzultácia, prenasledovanie pre katolícku vieru (hovoríme o 16. storočí a období reformácie), skúška oddanosti Bohu, mučenie, smrť. Napokon aj pietne očistenie a uloženie ich ostatkov Katarínou Forgáčovou.

Réžie sa ujala renomovaná, kritikmi oceňovaná poľská režisérka mladšej generácie A. Olsten, ktorá je známa predovšetkým svojimi kontroverznými a odvážnymi predstaveniami na súčasné témy. Dramaturgom bol zas poľský režisér a dramaturg známy aj Košičanom, H. Rozen. Ich umeleckým spojením vznikla ambiciózna, kreatívna, symbolicky prepracovaná inscenácia poukazujúca na nadčasové, univerzálne dejinné dianie. Na to, že prenasledovanie pre vieru sa deje dnes rovnako ako aj pred mnohými storočiami, že pre jeho presvedčenie sa človeka neraz vzdá rodina, odsúdia ho blízki a zas naopak podporu získa u zdanlivého nepriateľa. Z Horákovho textu tak vyabstrahovali to, čo obe doby spája a spracovali to tak, že výsledkom je dynamická, emotívna a smelá inscenácia. Režisérka ponúkla vizuálne i herecky zaujímavý symbolický koncept moderne chápanej histórie nášho regiónu. Umne strieda dramatické, lyrické i komické scény, presne predkladá „horákovskú“ koncepciu hry v divadle. Hrá sa s históriou a autentickými textami, ktoré ale tlmočí do moderného jazyka, či už formou ich rapovania, spievania, ale aj takmer detektívneho spracovania miesta činu so všetkou „vážnosťou“ zaisťovania stôp. Výraznou zložkou predstavenia je hudba K. Borek a W.Orszewského, ktorá v sebe obsahuje moderné prvky, akými sú rap, techno, ale aj štylizované pasáže, či folklórne motívy. Cez hudbu prebieha aj mučenie troch mučeníkov katom, keď klavír (Grodecký), tympany (Križin) a husle (Pongrác) v explodujúcej skladbe dokonávajú smrtiaci tanec. Scéna T. Cillera zas rozdeľuje javisko na tri časti. Proscénium je vyhradené pre hudobné čísla. V orchestrisku sa ako dva ostrovy ocitajú klavír a minipódium s troma mikrofónmi, kde prebieha aj husľové sólo. V strednej časti javiska prebieha dej hry a v zadnej časti javiska, oddelenej sklom, vidíme priestor skúšobne, do ktorej sa vstupuje presklenými dverami priamo z javiska. Sklo skúšobne slúži aj ako tabuľa, na ktorú sa píšu odkazy, či už krvou v znakoch, alebo fixkou ako údaje o roku či mieste udalostí a pod. Javisko je takmer prázdne, je na ňom len pár kresiel a niekoľko otvorov po stranách stien, ktoré ukrývajú rekvizity. Samotná architektúra scény v mnohom pripomína interiér moderných kostolov s výklenkami a maskovanými dverami. Cillerove kostýmy prechádzajú z jemne štylizovaného civilu na začiatku predstavenia do symbolického v procese hrania. Jedinou výnimkou je obradné vrstvenie oblečenia Kataríny Forgáčovej do akéhosi dobovo-folklórne ladeného kostýmu. Mučeníci sú oblečení jednoducho do čierneho s jemnými kresťanskými motívmi srdca, krížov a pod., kat je až symbolicky v bielom s výraznými krvavými škvrnami, s odhalenou hruďou a kapucňou a Pongrácova matka v barokovo ladených čiernych koktejlových šatách s výraznými doplnkami. Dôležitou metaforou v rámci kostýmovania sú aj odkazy na obuv, ako na návrat k jednoduchosti, čistote, odhaleniu podstaty pravdy, bosé nohy symbolizujú aj návrat k podstate viery – Katarína Forgáčová sa zbavuje svojich bielych svadobných topánok v mĺkvej opozícii k manželovmu rozhodnutiu, Pongrácove bosé nohy pripomínajú striedmosť a čistotu viery a doslova odhodené topánky jeho matky zas zbavenie sa rodinných väzieb. Záverečné umývanie sa hercov nie je len zbavovaním sa krvi, ale aj symbolickým očistením sa od ich utrpenia a následnej katarzie. Výtvarne je poňatý aj záver, keď Herci za sklom, teda vo vitríne vytvoria z gest obraz pripomínajúci troch mučeníkov a k ich nohám sú poukladané kvety od veriacich. Vtipne vyznieva scéna, keď sa odkazy na kresťanský kontext odhaľujú na Herečke cez nápisy na tričkách, ktoré si s gradáciou scény postupne vyzlieka.

Predstavenie je postavené na dynamickom striedaní obrazov, hudobných čísel a historických informácií. Na hercov sú kladené vysoké nároky na presnosť a dôslednosť.

Zaujímavý je výber hercov a prepojenie členov súboru s hosťujúcimi hercami z Thálie a Bábkového divadla – výsledok je vskutku netradičný. Predstavenie je herecky postavené na A. Palkovi, ktorý stvárňuje Kata a Smrť. Od nástupu na scénu je výrazným negatívnym, agresívnym a opozičným prvkom. Provokuje, atakuje, vytvára energiu a dynamizuje hru. Kladie otázky stále aktuálne, práve tie, ktoré aj dnes vedú k náboženským konfliktom. Palko sa v tejto postave našiel a dokázal ovládnuť scénu. Svojou postavou prerozprával kontroverzný pohľad na osud troch mučeníkov. Hosťujúci P. Orgován a A. Bocsárzsky, ako aj F. Balog zas predstavujú troch mučeníkov, ktorí musia s Katom bojovať. Všetci traja sa so svojimi postavami vyrovnali veľmi vierohodne a v hereckom prejave sú autentickí. P. Orgován ako Pongrác je jemne rozorvaný, vedomý si toho, že svoje presvedčenie o Božej láske musí obhájiť nielen pred vonkajším svetom, ale aj pred rodičmi nesúhlasiacimi s jeho životnou voľbou. A. Bocsárzsky ako Križin je cudzincom prinášajúcim nadhľad a pokoj do neveriaceho sveta a F. Balog ako Grodecký je zas stelesnením radostného poznania katolíckej viery. Principiálne sú možno trocha aj výtvarnými artefaktmi. T. Diro si svoje tri postavy rozohral dobre. Ako Režisér je civilný, ako Pongrácov otec dostatočne teatrálny, ale najvýraznejší je asi ako Betlen vo svojej extatickej piesni s tureckým nápevom. A. Ballová hrá Katarínu Forgáčovú. V scéne, keď predstavuje Herečku, je civilná, ako Forgáčová prechádza cez tanečnú choreografiu znázorňujúcu jej vieru a nesúhlas s udalosťami, figurínu, ktorou muži manipulujú a symbolicky s pribúdajúcimi vrstvami odevu ju dostávajú do pozície poslušnej bábky, až po ženu s vlastným názorom a odvážnym gestom smerom k viere, ktorá cez poetickú pieseň odhaľuje morbídnosť histórie. Úsmevným, ale zároveň aj veľmi dramatickým momentom je príchod Grodeckého babky v podaní E. Švedovej k hrobu Grodeckého; cez dialekt, kostýmovaná v kroji a prostredníctvom ľudovej uspávanky uzatvára legendu o troch košických mučeníkoch.

Predstavenie Svedectvo krvi je skutočne zaujímavým divadlom ponúkajúcim pohľad na našu históriu trocha inak, triezvo a umelecky zároveň. Už sa asi stalo pravidlom, že o našich dejinách radšej a azda aj lepšie hovoria poľskí umelci Je aj dôstojnou bodkou za rokom 2013, počas ktorého boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry, a zároveň aj prísľubom, že prvou časťou zamýšľanej Horákovej trilógie sa k histórii mesta dostanú všetky generácie Košičanov i návštevníkov mesta a Štátneho divadla Košice.

Publikované online: 31.12.2013

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.