Blúdenie v belasom opare

Vytlačiť

Preklad: Peter Lomnický
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Scéna: Eva Rácová-Kudláčová
Kostýmy: Eva Rácová-Kudláčová
Réžia: Eduard Kudláč

Obsadenie:
Henrich Modrofúz: Michal Režný
Júlia: Juliana Oľhová
Anna: Ivana Kubáčková
Judita: Kristína Sihelská
Tanja: Erika Havasiová
Eva: Barbora Švidraňová
Christiana: Anna Čonková
Slepá: Iveta Pagáčová

Premiéra 1. 6. 2013 v Štúdiu Mestského divadla Žilina

Nemecká dramatička Dea Loher je na slovenských profesionálnych javiskách autorkou málo známou. Ani inscenácie predchádzajúce Modrofúzovi v MD Žilina jej nepomohli „preraziť“, čomu zaiste napomáha i, u nás málo vyhľadávaná, nemilosrdná a pesimistická poetika jej hier. Je preto logické a očakávané, že sa s ňou stretáme práve na pôde MD Žilina a v réžii Eduarda Kudláča, ktorý sa cielene orientuje aj na dramatiku nemeckého jazykového okruhu.

Diela D. Loher v sebe nesú jasne čitateľný odtlačok nemeckej dramatiky druhej polovice minulého storočia. Formálna stránka diela nasleduje obľubu v jazyku, ktorý je i na pôde zdanlivo realistických príbehov nekompromisne poetický, preplnený významami, zaodetý do melódie. Po stránke obsahovej ju zaujímajú témy naštrbených medziľudských vzťahov, ktoré sa z rôznych príčin nedajú navrátiť do bezpečných bežných koľají, častá je i otázka viny a neviny v ich takmer antickom chápaní. Podobné je to i v dráme Modrofúz (nádej žien) – motivickej alúzii na ľudový príbeh Charlesa Perraulta o tajomnom Modrofúzovi, ktorý vraždí svoje manželky, a tiež na expresionistickú hru Oskara Kokoschku Vrah, nádej žien. Adaptácia nemeckej dramatičky narába s motívmi z oboch diel. Jej Modrofúz vraždí všetky svoje ženy ako v rozprávkovej predlohe, no obete nie sú voči nemu úplne bezbranné, ale podobne ako Žena v Kokoschkovej hre sa k svojmu vrahovi pútajú samé. Dea Loher tvaruje ženy ako spolupáchateľky, ktoré Modrofúza vyhľadajú v túžbe po láske v jej emocionálnom, ale i fyzickom zmysle. Tu sa, podobne ako v Kokoschkovej svojho času kontroverznej hre, vyplavuje na povrch sexualita ako jeden z činiteľov v odvekom súboji medzi mužom a ženou. Modrofúz v súčasnej dráme však nie je záhadným bohatým ani obávaným kniežaťom. Je to priemerný, takmer nepovšimnuteľný predavač topánok Henrich Modrofúz, ktorý stretnutia so ženami nevyhľadáva, vôbec mu nie sú po vôli.

Dramaturgička Zuzana Palenčíková a režisér Eduard Kudláč ponechávajú text v takmer pôvodnom znení, avšak s dôrazom na dialogické strety postáv. Vynechávajú vnútorné monologické pasáže Henricha Modrofúza, čím kreujú hlavného hrdinu o niečo cynickejšie než Dea Loher. Obsadenie Modrofúza Michalom Režným navyše evokuje hercovu nedávnu postavu mladého Raskoľnikova (Zločin a trest, MD Žilina). S prihliadnutím na to sa Režného Modrofúz zdá byť vyústením jeho Raskoľnikova, ktorý premohol vlastnú blúzniacu myseľ. Nevyhral nad ňou, no otupel. Už to nie je mladík nešťastný, hroziaci sa vlastného činu, je naopak desivo dospelejší a ráznejší v citoch i konaní. Vraždenie sa mu stalo, síce nechcenou, ale rutinou, nevyhnutnou takmer ako dych. Ak aj trpí, tak nie excentricky a navonok, ale vina ho zžiera vo vnútri, v tichu, o ktoré sa podelí s málokým. Na druhej strane sa v tomto Modrofúzovi i napriek zdanlivému zmiereniu s udalosťami skrýva i obeť. Zaiste tomu napomáha i Režného prejav a fyziognómia, ktorá neevokuje osudového muža. Jeho Modrofúz je vďačnou korisťou manipulácie, náchylný vraždiť, no nie pre vlastné uspokojenie. Je to vrah nedobrovoľný, ktorého jeho zavraždené zneužili, ako bezbranné chlapča ho vohnali do pasce.

Modrofúz stretá svoje obete (či manipulátorky?) na križovatke, ktorú Eva Rácová-Kudláčová vytvorila dvoma nad sebou prekríženými plošinami. Križovatka je okrem svetla jediným prvkom scénografie, ktorý jasne determinuje pohyb hercov po javisku, ale podporuje i zámernú orientáciu na slovo a reč postáv, ktorá nemá a nesmie byť prehlušená. Rácová-Kudláčová podobne postupovala i pri odievaní postáv, ktorých kostýmy niekedy podčiarkujú typ svojej nositeľky (napr. prostitútka Tanja má úzke čierne šaty a čierne vzorované pančuchy, Eva v zlatých šatách ako znudená vdova užívajúca si majetok po svojich zosnulých či tuláčka Judita vo veľkom kabáte a ako jediná v nohaviciach), inokedy sú tlmené, bezpríznakové, nepodstatné. Spoločným prvkom pre všetky (okrem Judity) je sukňa alebo šaty, výsostne ženské prvky odevu, podčiarkujúce, že Modrofúzov príbeh je sériou variácií vzťahu muža a ženy.

Križovatka je miestom stretu, ale tiež rázcestím, útvar vzdialene pripomína aj kríž. Stretnutia s Modrofúzom sú zoznámením i rozlúčkou zároveň, je to jediný bod, v ktorom sa osud Modrofúza pretína s osudom jeho siedmich obetí, miesto, kde život vyhasína. Dve úrovne križovatky poskytujú priestor na významotvorný pohyb hercov. Tí majú v permanentnom metaforickom súboji o ovládnutie toho druhého na oklieštenej scéne možnosť stáť raz hore, raz dole, raz na jednej úrovni.  Zámer je síce zjavný, no Kudláč stavia takto podmienené mizanscény iba miestami. Hoci je pri každom z dialógov vysvietená iná časť obrazca, v ktorom sa odohráva herecká akcia, režisér nie je v hre s priestorom dôsledný. V prítmí práve nevyužívaných priľahlých častí spočiatku necháva ležať telá mŕtvych, postupne sa však vzdáva i tohto princípu.

Sedem rôznych typov žien stvárňujú ich predstaviteľky s relatívnym odstupom. Vraždy a ich obete, azda okrem prvej, akoby boli iba pozadím či malými intermezzami v dialógu Modrofúza a Slepej. Už v úvodnej scéne sa ženy, stojac v rade na vyššej plošine križovatky a predstavujúc Henricha sediaceho v popredí, stávajú rozprávačkami jeho príbehu, do ktorého neskôr po jednej vstupujú.

Prvou nežnou, ale naliehavou mladou Júliou, takmer dieťaťom je Juliana Oľhová. Modrofúzov bozk je pre ňu prvým, zásnubným, novomanželským i tým v živote posledným zároveň. Je oddaná predstave lásky až za hrob a jej naplneniu pomôže tým, že sa otrávi. Po jej nechcenej smrti vyhľadá Modrofúz Annu, Ivanu Kubáčkovú, hľadačku pekných slov. Tá dúfa, že pekné slová pretaví v pekný cit svojho poslucháča, no jej naliehanie speje iba k prvému  Henrichovmu cielenému vražednému výpadu.

Na vlakovej stanici neskôr stretá Juditu Kristíny Sihelskej, v danej interpretácii tuláčku či bezdomovkyňu, ktorá ležiac na cestovnej taške čaká na vlak. Tá v Modrofúzovi nehľadá muža snov, objekt i subjekt svojich romantických túžob, ale skôr akéhokoľvek poslucháča, iba teplú dlaň, ktorá pohladí... Napohľad drsná Tanja Eriky Havasiovej spočiatku pôsobí dojmom, že je nad lásku a podobne „detinské“ city povznesená. No postupne i ona podlieha pocitu, že práve Modrofúz by mohol nahradiť to, čo jej chýba, čo ostatné majú a ona nie, byť „jej stálym“. Barbora Švidraňová v postave Evy nie je ženou fyzicky staršou ako Modrofúz, vo svojom živote nemohla ešte mať spomínaných sedem manželov. V danej interpretácii je to teda žena unavená a ostarnutá zo života ako takého, nehľadá lásku, ani objatie. Hľadá iba to, čo jej Henrich môže s istotou ponúknuť – vraha-pomocníka, ktorý jej umožní konečne zomrieť. Na záver Henrich stretáva Christianu Anny Čonkovej, ktorá je azda jediná podobne iniciatívna ako mladá Júlia. Tá si predpovie vlastnú budúcnosť, keď sa zverí Henrichovi, že chce ešte raz prežiť to, na čo už dávno zabudla. Skoncovanie so svojím doterajším životom si ale zrejme nepredstavovala ako skoncovanie so životom ako takým, a aj preto s Henrichom najurputnejšie zápasí.

Iba Iveta Pagáčová sa v prejave oproti ostatným herečkám snaží o zosobnenejšiu interpretáciu. Postavu Slepej, ktorej slepotu je možné v texte D. Loher vnímať aj v prenesenom význame podobne ako modré fúzy hlavného hrdinu, stvárňuje azda až príliš doslovne ako postavu nevidiacu, s neustále zatvorenými očami, čomu sa snaží prispôsobiť i mimiku a gestikuláciu. Ani jej prejav, podobne ako u ostatných postáv, neprekypuje vášňami, i emocionálne zafarbené vety vyslovuje takmer bezpríznakovo a hoci postupne odhaľuje, že ona je tá, ktorá po Henrichovi túži najviac, nenechá sa strhnúť týmito pocitmi a v závere Henricha zavraždí, aby ich oboch vykúpila.

Civilnosť a odstup, ktorý tvorcovia zvolili, je logický, keďže nejde o inscenáciu textu s jasnou kauzalitou a motiváciou konania, ani o ponor do vnútra zobrazených postáv. V úplnom javiskovom predvedení však speje k monotónnosti a nechcenej enumerácii žien, ktoré musí Henrich na svojej ceste ešte stretnúť. Už na začiatku je jasné, že Henrich je vrah a všetkých sedem žien musí odohrať svoj part, svoj kúsok príbehu. Treba iba vyčkať, kým sa tak stane, a je dokonané. Zvolený princíp nabáda k myšlienke, že ide o snahu ponúknuť text ako nepozmenenú surovú masu, neskriviť autorke ani slovko. Tomu však odporuje vynechanie Henrichových monológov a civilná interpretácia hercov navyše miestami okráda predlohu o jej neskrývaný (cynický až čierny) humor. Vtipné momenty tak vznikajú akoby náhodne a nečakane, azda aj nechcene. Ostávajú iba v rovine slovného humoru, nepodporené akciou. Tým sa rozplýva možnosť vnímať hru D. Loher i ako krutú, no zároveň výsmešnú parafrázu krvilačnej súčasnosti. Ostáva lyrický príbeh nešťastných postáv, ktoré stotožňujú smrť s prejavom najhlbších citov, a po inscenácii len zamyslenie nad tým, kam sa v opare Modrofúzovho príbehu rozplynula výpoveď tvorcov.

Lucia Lejková

 

 

publikované online 31. 12. 2013

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 1.6.2013

Lucia Lejková

Lucia Lejková absolvovala štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. V rokoch 2013 – 2019 pracovala ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave. Od roku 2019 pracuje v autorskej spoločnosti LITA. Aktívne sa zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, publikuje v divadelných časopisoch a internetových portáloch, venuje sa treťosektorovým aktivitám a organizácii kultúrnych podujatí.

V rokoch 2015 až 2018 bola členkou výboru Slovenského centra AICT.