Biznis s klamstvom - hra s vierou

Vytlačiť

Preklad: Roman Brat,
dramaturgia: Peter Kováč,
scéna: Jozef Ciller,
kostýmy: Katarína Holková a. h.,
výber hudby a réžia: Peter Gábor a. h.
Osoby a obsadenie: Jack - František Výrostko, Susan - Jana Oľhová, Yolma - Ľubomíra Krkošková, Michael - Dominik Zaprihač, Hlas Orsona Wellesa - Ján Kožuch, Televízna redaktorka - Petronela Valentová
Premiéra: 26. 9. 2008 v Štúdiu Slovenského komorného divadla Martin

Naša dnešná realita - tak mediálna ako aj súkromná - sa čím ďalej viac potýka s problémom klamstva. Avšak nie iba vo forme viac či menej nevinného vedomého zastierania pravdy, ale v podobe zámerného budovania a šírenia falošného obrazu a predstáv o nejakej skutočnosti, ktorá nás niekedy až fatálne ovplyvňuje tak v súkromnej, rodinnej ako aj spoločenskej rovine.
Práve na tento aspekt klamstva odpovedá martinská premiéra inscenácie hry súčasného popredného španielskeho dramatika Juana Carlosa Rubia - Fajčenie je drina (Rollingova terapia). Prostredníctvom príbehu o bývalom právnikovi Rollingovi (František Výrostko), ktorý sa rozhodne zarábať si na živobytie formou prednášok o škodlivosti zdravia, hoci je sám stále tuhý fajčiar sa zameriava na odhalenie motivácie ľudí, ktorí sú autormi týchto falošných predstáv. Hra ich až radikálne rozvíja: napríklad po verejnom odhľalení Rollingovho podvodu bývalou manželkou Susan (Jana Oľhová), sa táto k nemu pripája a exmanželia začnú vystupovať spolu - s prednáškami s apelom na škodlivosť klamstva, pričom naďalej klamú, tentoraz o znovuobnovení svojho manželstva a o harmonickom vzťahu medzi nimi.
Okrem odhaľovania osobných motivácií (túžba zbohatnúť, snaha vyhnúť sa vlastnej zodpovednosti za život či adorácia seba samého nevhodným spôsobom a pod.) i partnerských či rodinných motivácií (neschopnosť komunikácie s partnetom kvôli nevhodnosti, ale napriek tomu uľpievanie na vzťahu s ním, povýšenie negatívneho cieľa nad všetko) sa text zameriava aj na odhaľovanie mechanizmu, ktorý budovanie falošných predstáv umožňuje: morálne normy spoločnosti dovoľujúce odpustiť „hriešnikom“ či už pod rúškom demokratického alebo náboženského práva na ľudské slabosti a hriechy a spoločensko-politicko-ekonomický mechanizmus, ktorý pomáha prostredníctvom médií šíriť aj to, čo je obyčajným sofizmom.
Text neobchádza ani klasickú súčasť tvorby falošných predstáv ich budovateľmi - a to podporovanie takmer slepej až fanatickej viery v pozitívny účinok akéhokoľvek svojho kroku, zámeru či činu. Hlavným, jediným a všeobecne najpresvedčivejším kritériom tohto „pozitívneho“ účinku je veľký finančný zisk. Zisk je merítkom „pravdivosti“ hlásaných právd, a najpreukaznejšou zárukou sily a úspechu použitých metód.
Rubiova hra, ktorú môžeme považovať zároveň aj za divadelne veľmi dobre spracovaný typ sofistického diskurzu, každú rozhodujúcu motiváciu ukazuje prostredníctvom samostatej postavy. Hlavná postava Jack (František Výrostko) je prototypom človeka chorobne postihnutého sebaprezentáciou vlastným ideálnych predstáv o sebe, jeho bývalá manželka Susan (Jana Oľhová) je zas prototypom človeka, ktorý rezignoval na akúkoľvek pozivívnu predstavu nielen o sebe, ale aj o svete. Yolma (Ľubomíra Krkošková) je typom postavy - večného a veľmi vďačného konzumenta akýchkoľvek manipulačných techník. Na opačnej strane tohto ukazovania „zrodu“ mechanizmu ovládania ľudskej vôle a slovody stojí mladý Susanin kolega - novinár Michael (Dominik Zaprihač), ktorého úlohou je vytvárať morálny kontrast k nemu či Televízna redaktorka (Petronela Valentová), ktorá je jeho súčasťou toho mechanizmu.
Z režijného hľadiska je inscenácia typom možno až generačne „nahnevanej“ výpovede. (Vekové rozpätie inscenátorov hry okrem scénografia J. Cillera je necelých 10 rokov, vrátanie samotného Rubia.) Zaujíma takmer až radikálne politický postoj k téme tým, že v konaní postáv sa nesnaží odkrývať či už ich ľudské, t. j. humanistické človečie motivácie, alebo parodizovať či zosmiešňovať práve cez už prítomné človečenstvo postáv ich zámery a samotný život. Ale sústreďuje sa na politikum hry, na líniu nebezpečenstva takto budovaných predstáv, ktoré na mnohých miestach považuje až za akútne. Možno práve preto - kvôli neustálemu zdôrazňovaniu vážnosti celého javu - inscenácie neustále žánrovo oscilovala prinajmenšom medzi troma pólmi - komédiou, satirou a kritickou hrou zo súčasnosti.
Inscenácia bola silnejšia ako politikum predovšetkým vo výstupoch, ktoré sa odohrávali v prostrediach slúžiacich na prezentáciu manipulatívnych zámerov Rollinga, v ktorých scénografia pracovala s bežnými (aj mediálne používanými) prostriedkami, aké sa používajú pri prednáškach tohto typu (meotar a pod.), miktorón pre „veriacich“ divákov atď. Vo výstupoch zo súkromného života postáv (stretnutie manželov Rollingovcov po dlhých rokoch v redakcii manželky) a zo zákulia verejného „divadelného“ života hlavných postáv sa viac sústredila na realistické a niekde až komické vykreslenie ich charakterov, politikum ubudlo. Škoda tiež, že sa viac významovo nepracovalo s princípom zámerného odkrývania či zakrývania dekorácii ujrrčených do jednotlivých výstupov. Počas niektorých výstupov bola časť z nich iba jednoducho prikrytá čiernym plátnom a umiestnená v pozadí centrálnej časti hracieho priestoru bez primárneho zdivadelňovcacieho akcentu, ich jednoduché odkrytie a zapojenie do deja hry bolo ich technicko-organizačného charakteru, nie významotvorného.
Žánrová rozkolísanosť sa prejavila aj v hereckých prostriedkoch. Rolling Františka Výrostka bol viac smerovaný k všeobecne u nás viac známemu typu konania sprofanovaného politika, jeho exmanželka v podarí Jany Oľhovej smerovala k parodizácii vlastnej postavy.
Na čo však inscenácia z umeleckého hľadiska predovšetkým upozornila, je otázka novej recepčnej situácie divadla - a samozrejme, diváka, ktorý prichádza v posledných rokoch do našich divadiel. Otvorila otázku, čo vie dnešné divadlo - jeho tvorcovia o dnešnom divákovi, o jeho vzdelanostnej, kultúrnej a osobnosti úrovni a potrebách. Otázku, o čo je sa vlastne možné pri tvorbe koncepcie diela a jeho realizácii u diváka oprieť ako o to, čo je známe, a napríklad už jasne eticky vyriešené a pod. Či aj tvorcovia nie sú iba tými, ktorí podľahli rôznym mediálnymi predstavám...
Ale možno sa tieto otázky týkajú iba martinského diváka, divadelne vzdelaného častými návštevami tak profesionálnych ako aj amatérskych inscenácií a zorientovaného aj vo veciach skazeného „politika“...

Publikované online: 26.9.2008

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.