BIZARNÉ SVETY alebo BURKE NAPLNO A OBNOVITEĽNE

Vytlačiť

Divadlo Korzo Astorka '90

Réžia: Boris Farkaš
Scéna: F. Lipták
Kostýmy: K. Hollá
Premiéra: 29. novembra 2007, Divadlo Astorka Korzo '90 Bratislava

Divadelné skúmanie toho, čo je to „ľudský“ človek, či jazykom iného divadelníka „človečina“ a jej prejavy, patria k dramatikovi Ladislavovi Smočkovi už od uvedenia jeho prvých hier. Jeho hrou Piknik sa otváral legendárny Činoherný klub v Prahe v roku 1965.
K tomuto divadlu je pripútaný aj jeho dr. Zvonek Burke v jeho vlastnej réžii z roku 1966, keď čudáka Burkeho hral Vladimír Pucholt /dobre známy z Formanovho filmu Černý Petr a Lásky jedné plavovlásky/, ale aj dnes, keď v jeho réžii už od roku 1990 je na repertoári verzia s Burkem Boleslava.Polívku a Svatavou Ivany Chýlkovej. V rovnaký večer v novembri 07 sa hralo Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho v Prahe aj v Bratislave, tento bizarný groteskný vizionársky prelud nielen v Bratislave v premiére, ale aj v repríze v Činohernom klube.

Autor L.Smoček sa premiéry Farkašovej režijnej verzie aj zúčastnil. Náhlil sa späť do Prahy, ale stihol ešte ubezpečiť hercov o tom, že zahrali jeho príbeh s nezvyčajnou energiou a tvorivosťou.

Inscenácia v podaní hereckého tímu: M.Miezga, J.Kemka, S.Tobias, L.Latinák a R. Jakab predstavila Astorku znovu plnú neobohratosti a spontánnosti, vyladenú na dedičnosť Divadla na korze a jej autentickosť groteskného realizmu, plného hereckej invencie a inteligentného humoru.

O dr. Burkovi sa v Bratislave po prvýkrát hralo už na MS SND v roku 1967, keď v réžii Petra Mikulíka hviezdil Jozef Kroner ako Hvezdoň Burke. V preklade J.Satinského Burke bol Hvezdoň nie Zvonek a jeho Svatava bola Marínou v podaní V.Topinkovej. Hra sa hrala v spojení s jednoaktovkou Bludisko, podobne ako pôvodne aj v Činohernom klube.

Grotesknosť, ktorá sa už pevne usadila v Divadle na korze ešte v rokoch šesťdesiatych, napájala na rovnaké ponorné rieky obidve divadlá: tzv.“Činoherák“ aj „Korzo“. Veď napokon práve tieto dve scény si našli koncom šesťdesiatych rokov aj spoločnú divadelnú reč. Výmenné zájazdy boli samozrejmosťou a generácia slávnych hereckých osobností vzišla práve z nich na Slovensku /Labuda, Dančiak, Mikulík, Huba, Furková atď/ aj v Čechách /Čepek, Abrhám, Divíšková, Kodet a pod./.

V najnovšej bratislavskej verzii Smočkovej grotesky, ktorú herec a režisér Boris Farkaš inscenoval už v roku 1990 /spolu s M.Zednikovičom/Burke/, V. Černým, Z.Kolínskou a J.Koleničovou a sám hral Václava,vtedy vytvorili akýchsi predskokanov budúceho Korza´90 /. V tom čase sa Korzo´90, budúca Astorka Korzo´90 ešte len rodilo, tak hrali v Štúdiu S /dnešnom Štúdiu L+S/.

Už prvá verzia Burkeho v réžii B.Farkaša zaznamenala veľkú divácku odozvu. Vynikajúci Marián Zednikovič ako dr.Burke mal naporúdzi dostatok vynaliezavosti a hereckej invencie na to, aby ozvláštnil a okorenil Burkeho o svojské tóny filozofického sarkazmu aj melanchólie.

Dnešný Burke Mariána Miezgu je herecky orientovaný viac na situačnú komiku, ovládnutie priestoru a času, na virtuozitu dynamiky premien a z nej plynúcu priam filmovú grotesknosť. Jeho spoluhráči Juraj Kemka ako Tichý a Róbert Jakab ako Václav podávajú presné, ale nevtieravé dobre rytmizované portréty svojich postáv, kde každý detail je premyslený a nič sa nestráca v spleti nápadov predkladaných s mierou a uvážlivo dávkovaných bez prepiatosti a zbytočných kudrliniek. V týchto postavách sa Miezga, Kemka aj Jakab predstavili ako výborní komici, ktorí vedia veľmi jasne o čom chcú hrať aj čo hrajú. K výnimočným však patria herecké kreácie Szidi Tobias ako Svetlany /Svatava/ a Lukáša Latináka v úlohe matky Útechovej.

Herečka Szidi Tobias znovu priniesla na javisko svoju erozívnosť vo výbušnej zmesi tlmenej a planúcej energie, ktorá sa prejavuje predovšetkým v detailoch. Jej Sveťa je plná nepokoja a nervozity, vnútorne úzkostná a navonok bezradná, táto stará dievka je ako zabudnutá ozvena postáv z filmovej grotesky. Uvoľnená, presne dávkujúca svoje drobné gagy,ale podmanivá a pôsobivá pre diváka, v ktorom vyvoláva zmes súcitu, empatie a úsmevu. Sz. Tobias vie veľmi presne a s mierou predkladať smiešnosmutnú grotesknosť stratenej bytosti zahľadenej do budúcnosti. V jej pohľade nájdete oddanosť aj zúfanie, bezradnosť aj dôveru. A práve tým odzbrojujúcim pohľadom zranenej bytosti a nervóznymi pohybmi dlaní a prstov si diváka získava už od prvej chvíle.

Matka Útechová predkladá svoje ženské triky odlišne. Herec Lukáš Latinák nezneužíva komiku muža v ženskom mimikri, ako sa to často stáva v dnes módnom preoblečení fúzatých mužov za bizarné ženy, rovnako v TV ako aj na javisku. Tento lacný trik režisér ani herec nepoužili. Naopak, Latinák zaobchádza so svojím ženským výzorom veľmi ohľaduplne, akoby chcel pochopiť a zovnútorniť všetky vonkajškovosti a darí sa mu to. V jeho grotesknosti je presná miera a pokora voči tejto hrubotesanej postave. Stvárňuje ju s plným porozumením. Nielen jeho kostým, ktorý do najmenších podrobností kopíruje ženský šatník a jeho viacvrstvové možnosti, ale aj jeho pohyb, mimika a gesto, všetko, čo určuje postavu od vstupu na javisko, utvrdzuje diváka v tom, že herec svoju Útechovú predstavil ako matku ochraniteľku aj matku bojovníčku, či dohadzovačku.

Práve dvojica Tobias-Latinák /Svetlana-Útechová/ je v centre pozornosti diváka a stáva sa aj epicentrom inscenácie. Graduje výkony trojice mužov /Burke-Tichý-Václav/ do podoby, v ktorej aj oni získavajú svoju presnú mieru.

Rytmicky veľmi veľkoryso, ale napospol účinne riešená inscenácia s množstvom gagov, ale aj situačných paradoxov / ukladanie mŕtvol do skrine, metamorfózy postáv na ich opak, náhle znovuzrodenie mŕtvych / Sveťa, Tichý, Útechová/, či nevšednej práce s rekvizitou / kabát na vešiaku, výhľad z okna, buchty,kľúč/ to všetko tvorí veľmi vyvážený celok v rámci dobre vystavaných hereckých postáv a režisérovho vynaliezavého koncepčného kľúča inscenácie, ktorému dominuje dynamická groteska a situačná skratka s filozoficko-melancholickým sarkazmom s príchuťou absurdity.

Vyrovnané herecké výkony, vo výtvarne síce tradičnej scenérii, zodpovedajúcej príbehu, nám napovedá priame prepojenie na pôvodné inscenačné prvky prvých uvedení a autorových autorských poznámok.

Nejde teda o pokus vytvoriť odlišný inscenačný obraz v novom šate. Skôr ide predovšetkým o zachovávanie pevných napojení na pôvodný tvar. Podobný princíp si volí aj kostýmová výtvarníčka, ktorá kostýmuje hercov do zaužívaného každodenného obnoseného oblečenia z päťdesiatych-šesťdesiatych rokov.

Svetlana podobne ako jej matka sú od prvého vstupu na javisko bytosti fantómové, dokonca viac než sám Burke. Aj preto sa ich centrálna pozícia v inscenácii len podčiarkuje a upevňuje. Sú to práve ženské postavy, ktoré rozvibrujú kolotoč každodennosti a určia jeho bláznivý chod ako veľké hmýrenie situačných paradoxov a prekvapivých point v spleti realistického obrazu a absurno-groteskného vyznenia.

Bizarnosť postavy dr. Burkeho a jeho sveta ponúka divákovi možnosť dovidieť aj na iné fazety ľudskej existencie, než je tá zdanlivo zrozumiteľne viditeľná, vonkajšková a logická. Táto postava je pre herca tvrdým orieškom, ak sa nevyrovná s možnosťou predstaviť Burkeho ako bytosť viacerých tvárí, viacerých zdaní a viacerých existencií. Je to Don Quijote v absurdnom svete akéhosi neidentifikovateľného socrealizmu, ktorý sa zmieta v spleti vzťahov, ich nejasností a neistôt. Jeho donquijotiáda je opúzdrená grotesknosťou reálnych vzťahov. Marián Miezga ho hrá vo veľkej striedmosti, ale aj so zmyslom pre nadhľad a komické pointy či kontrapukty.

Režisér ponúkol divákom však nový vhľad do spontánnosti hereckej tvorivosti mladších členov Astorky, ktorá práve touto inscenáciou znovu dokazuje svoje skutočné puto priamych dedičov Divadla na korze. Nová herecká generácia, vrastajúca do zenitu svojej tvorivosti, práve ohlasuje svoje prvé vlastné zdefinitívnenia vstupu k svojim už slávnym predchodcom ako generácia nasledovníkov.

Vynikajúci výkon Szidi Tobias v postave Svetlany len potvrdzuje, že herečka stále obnovuje svoju databázu vnútornej energie a chuti predostrieť grotesknú ženskú postavu ako možnosť otvoriť ďalšie možnosti svojho hereckého registra. Veď už v Pitínskeho Matke sa dotkla v náznaku podobne vyladenej postavy /slúžka Betuľa/. Teraz však rozihrala možnosti grotesknosti a absurdít do nových tónov kde znie aj filozofický vážny tón a melancholický smútok. O to bohatšie jej postava vyznela.

Dnes už možno bez zaváhania označiť hereckú generáciu Latináka, Miezgu, Kemku a Jakaba za generáciu, ktorá má čo povedať a hovorí to so zmyslom pre humor a nadhľad, s vedomím spodných prúdov a pochybnosti, ale aj s náznakmi vážnych filozofujúcich otázok a zmesi smútku a smiechu. Ten smiech je zatiaľ dominantný rovnako ako gejzír divadelnej energie, ktorý z tohto predstavenia tryská na diváka.

Publikované online: 29.11.2007

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.