BIELO-ČIERNY JARMOK OTHELLO

Vytlačiť

Divadlo Korzo Astorka '90

Réžia: Juraj Nvota
Preklad: Ľ. Feldek
Scéna: T. Rusín
Kostýmy: Z. Rusínová
Hudba: Ľ. Salamon-Čekovská
Premiéra: 20. septembra 2007, Divadlo Astorka Korzo '90 Bratislava

Starý príbeh o sebaklame živenom z druhej ruky prilievaním oleja do ohňa už prinútil diváka neraz tŕpnuť nad osudom zblúdených duší. Tak to bolo aj za čias W.Shakespeara, keď legenda

O Maurovi prevzatá zo starých kníh, v knihe Hecatommithi /1566/ Geraldi Cinthia ožila ako príbeh o kráse Maura, čo očaril Benátčanku. O podobe škaredosti Jaga, ktorý obrátil svoje túžby na nenávisť a pomstu, rozpráva ako o premene ušľachtilosti na zvrhlosť, ktorá sa vo víre času mení na jed čo zabíja nielen telo ale aj dušu. O tom, že na ľudskú zášť nepoznáme dodnes nijaký liek, nijaký protijed, nám vo svojej obraznosti dáva jasný dôkaz aj ostatná inscenácia v Divadle Astorka Korzo´90 v originálnej režijnej koncepcii Juraj Nvota.

Režisér Juraj Nvota je známy ako básnik hravosti o súčasnosti. Nerád sa púšťa do neriešiteľných konfliktov, nerád prebúdza démonov, a predsa sa s nimi zahráva a pohráva priam pravidelne. Možno práve v tej nevôli k zápasom, v tom odolávaní ohrozeniu, v tom neľútostnom zotrvávaní na presvedčení o tom, že svet je najlepším miestom pre život, v tom presvedčení o nádeji a o ceste k nej, ale aj o tom, že tou cestou je spôsob ako vydržať v tomto čase a priestore a ešte o úsmeve a smiechu s ktorým sa kráča po ceste ľahšie aj v protismere...je jeho údel.

Nvotov OTHELLO v Divadle Astorka Korzo ´90 je tentoraz bielo-čierny a zároveň age-isticky pravoverný. Starci sú smiešni a nemravní a mladí sa priľahko vzdávajú svojej pravdy.

Nenaplnené životy sú semenišťom hriechu a nerestí. O tom prehovoril výrečne čierny Jago v podaní Petra Šimuna. Jago v čiernom kostýme a s čiernou dušou od prvej chvíle. Jago starý a prefíkaný, lišiak ktorý vie kam vedú jeho úskoky a zvrátenec, ktorému ich dôsledky priam patologicky chutia.

Masky, nie farba ani mentalita ani odlišnosť, ale predovšetkým masky to spôsobili, že svet sa rozpadá na amorálnosť vlastnej neviery, ktorou je zvrátene deštruovaný. Masky čo si smrteľníci nasadzujú, aby ich menili ako použité vreckovky.

Už nič neplatí: Othello nie je Maur a legendárna šatôčka je len kus papierového zdrapu. Jago nie je sok a milovník a Desdemona nie je viac než oddanosť naivity. Nevinnosť ako hra, ktorá ešte nepozná skúsenosť za ktorú sa platí. Deštruktívny karneval v ktorého víre je vždy ktosi bitý a iný zabitý.

Režisér spolu s výtvarníkom vysunuli úvodné zoznámenie sa s príbehom priamo medzi publikum. Na lávke uprostred divákov sa vyznávajú Desdemona a Othello zo svojej lásky. Pôvabná Táňa Pauhofová v bielom kostýme s bielou parochňou a bezpochyby príťažlivý biely Othello Mariana Miezgu presviedčajú diváka o svojej náklonnosti, čistote a pravosti.

Tak ako bolo za Shakespeara transparentné, že rasové šarvátky sú neodmysliteľné od zvíjajúcej sa civilizačnej krízy odjakživa, tak dnes je už zrozumiteľné, že nejde len o farbu pokožky, či odlišný pôvod, ale odlišnosť a inakosť oveľa archetypálnejšiu, mentálnu, ba podprahovú, psychoanalytickú. Inakosť ktorej korene väzia prihlboko na to, aby sme ju poľahky demaskovali.

V bielo – čiernom vyladení výtvarného obrazu /minimalistickú scénu navrhol Tomáš Rusín a pôsobivé kostýmy Zuzana Štefunková- Rusínová/ rozpráva svoj zdynamizovaný príbeh manipulácie režisér Juraj Nvota ako napínavý thriler s komickou medzihrou. Masky pozorujú od prvej chvíle všetko dianie, masky prítomných, masky tých, čo v tomto príbehu hrajú prím. Masky čo si zahrávajú so skúsenosťou, za ktorú sa tak draho platí, na ktorú sa v závere prizrú vo svojom ukrývanom údive.

V preklade Ľubomíra Feldeka, ktorý posunul a vysunul zosúčasnenie aj v jazyku ako zbraň proti zovšedneniu, ako nové ozvláštnenie dobre známeho príbehu si postavy nachádzajú svoju pôdu pod nohami veľmi prirodzene. Hercom sa darí prehovoriť nielen dnešným jazykom, či slangom, ale aj dnešným vtipom, zžieravou iróniou a sarkazmom, ba cynickou inertnosťou voči akejkoľvek empatii, ktorá by mohla vzbudiť príliv súcitu. Emília v podaní veľmi presnej Petry vajdovej nie je tou záštitou a vždyprítomnou ochranou bezbrannej Desdemone. Naopak, je jej výsmechom, skúsená a cynická nepochybuje o skazenosti sveta, len sa mu prizerá a zúčastňuje sa jeho temných hrách /P.Vajdová je zvodkyňou a neveru pokladá za samozrejmé korenie života/. Režisér spolu s hercom B.Farkašom doplnil pôvodný text o improvizačnú vsuvku.

Medzihra „na Cypre“ je čistou doplnkovou hrou na spôsob lazzi z Commedie dell´arte. Cyperčana v podaní Borisa Farkaša /hrá v inscenácii aj Brabantia, otca Desdemony/, v improvizačnom entré kabaretnej reality šou, znovu spoznávame ako virtuóza premien. Svoju improvizáciu si zahrá s chuťou a so šarmom nenútenosti klauna.

Otázkou len zostáva o čo ide: je to len herecké šantenie? Či režisérov príklon k nadľahčenému humoru, ktorým vyhadzuje záťaž témy uprostred letu? Alebo čiastočné nedorozumenie, ktoré z apelatívneho výkriku o nemravnosti manipulatívnej doby urobí aspoň na pár minút ironický apel o zábavnosti našich manipulatívnych čias...? Veď publikom tohto samostatného výstupu sú tí, čo tvoria príbeh sám, oni sa zabávajú, oni ho komentujú a oni si napokon aj zatancujú nad našou biedou /choreografia E.Lindtnerová/. Herci stoja na javisku a sledujú Cyperčanove/Farkašovo vtipkovanie, ktoré komentujú neverbálne s pobavením a odstupom zároveň.
Výstupu predchádza zadná projekcia búrky, v ktorej sa na vlnách nezmieta loďka našich životov, ale kde vlnobitie virtuózne prekonáva odvážny surfer. Režisér sa pustil na tenký ľad úprav textovej predlohy v rámci svojej koncepcie, ktorou sa mu podarilo Othella ozvláštniť, ale aj sproblematizovať. Nešlo mu o to, aby nám predviedol bezhlavosť žiarlivosti, ale aby nám znovu pripomenul obludnosť manipulácie, ktorá má takú výrečnosť, že vyráža dych aj odolným povahám v hrošej koži.

Zásahy do textu zdynamizovali príbeh, ale zásahy do jeho významov ho posunuli o krok bližšie k moralite. Aj napriek tomu, či práve preto, že vinník nie je potrestaný, zostávajú len otvorené otázky. Jednou z tých najhlučnejších je záverečné konštatovanie: Nebude asi ľahké zabiť diabla...!

Zlo a dobro sa nám v Nvotovej verzii predstavili ako dve tváre tej istej mince, veď biely Maur napokon stojí pred nami v čiernej maske a Jago zatiaľ prežije.

Bratislavský Othello 2007 vo veľmi pôsobivej hereckej interpretácii a nástojčivo apelatívnej Nvotovej koncepcii je bezpochyby inscenáciou znepokojivou a prínosovou. Presviedča nás znovu o tom, že súbor Astorky je z tých, čo svojou energiou dokážu osloviť aj, či predovšetkým, konzumom unaveného diváka, hľadajúceho ešte stále to dnes už tak zaznávané posolstvo, či oslovenie umením. V spolupráci s výraznými výtvarníkmi sa Othello zaskvel svojím vkusom aj v obraznosti v rámci základnej farebnosti /bielej, čiernej a červenej/, ktorá symboliku povýšila tiež na posolstvo o sile jednoduchých ale výrečných postojov, tónov a farieb.

Tentoraz sa režisérovi a jeho tímu tvorcov / tajomný a cynický Jago v podaní presvedčivého P.Šimuna ako paroháč, ktorého život obral o všetky pôžitky, otcovsky káravý Brabantio B.Farkaša, oddaný Cassio ako stelesnenie dobra – R.Jakab alebo šantivá Bianca Rebeky Polákovej, ktorá roztancuje javisko, či klamaný Roderigo Mira Nogu s náznakmi horkosti/ podarilo presvedčiť diváka o tom, že sa „predsa ešte točí“ kolotoč herectva a režijnej invencie aj napriek nečasu a neprajnosti daných okolností.
Majestátny verš a jeho mágiu stíšil Feldekov každodenný jazyk všednosti, ale predovšetkým režisérove ostré strihy, čo nedovolili pátosu vraždy zaznieť naplno a teda nepotrebovali ani kajúcnu melodrámu. Mŕtva Desdemona vzápätí vstáva aby zaujala svoj postoj voči dobe a jej zvrátenosti spolu s ostatnými.

Masky stoja ešte raz zoči-voči divákom aby im pripomenuli zlobu a jej diabolskú tvár. „Nebude ľahké zabiť diabla...“ znie nám v ušiach ako memento.

Publikované online: 20.9.2007

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková pôsobí na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU. Venuje sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikuje aj v zahraničí, prispela do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Členka ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňuje na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.