Biela klasika v podaní Malakhova

Vytlačiť

Piotr Iljič Čajkovskij: Labutie jazero

 

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Dohovič

Scéna a kostýmy: Jorgi Roid Menendez

Choreografia, dramaturgia a réžia: Vladimir Malakhov

 

Účinkujú:

Odeta/Odília: Shoko Yamada
Princ Siegfried: Martin Banyai
Rotbart: Mariano Covone
Šašo: Daniel Lee
Kráľovná, Siegfriedova matka: Beáta Gogová
Benno, Princov priateľ: Igor Pashko
Pas De Trois: Nina Ravasová, Kristína Miškolciová
Princov tútor, Ceremoniál: Oleksandr Khablo
Veľké Labute: Inessa Yagolnik, Lilla B. Babos
Malé Labute: Ema Dobšinská, Nina Ravasová, Silvia Borsetti, Kristína Miškolciová
Ruská princezná: Adrien Tiszai
Poľská princezná: Františka Vargová
Neapolská princezná: Kristína Miškolciová
Španielska princezná: Nina Ravasová
Maďarská princezná: Lilla Babos

Zbor Baletu Štátneho divadla Košice

Orchester Štátneho divadla Košice

 

Premiéra 23. marca 2018 v Štátnom divadle Košice (Recenzia napísaná na základe reprízy z 22. júna 2018.)

 

Záver sezóny 2017/2018 v Balete štátneho divadla v Košiciach patril bielej klasike, súbor uviedol novú inscenáciu Labutieho jazera Piotra Iljiča Čajkovského. Dielo ponúkli divákom v dokonale tradičnom podaní, ktoré si svoju popularitu udržuje už takmer 150 rokov. Máloktorý divadelný titul si diváci stále znova a znova žiadajú v takmer nezmenenej podobe; biele tutu labutí, mávanie krídlami, pas de trois, pas de quatre, pas de deux, fouette, biela Odília a čierna Odeta, elegantný princ Siegfried, démonický Rotbart – nič z toho nestratilo na príťažlivosti a Labutie jazero je priam synonymom slova balet. Nemalú zásluhu na popularite titulu má však Čajkovského hudba, symfonicky prekomponovaná, dokonale dramatická, plná emócií a napriek tomu schopná uplatniť všetky potrebné tanečné konvencie. Čajkovskij a neskôr ďalší ruskí autori baletov (Prokofiev, Stravinskij) doviedli tento divadelný útvar k vrcholnej hudobnodramatickej forme. Zvyšok Európy, najmä francúzski skladatelia, vnímali postavenie baletu skôr v oblasti ľahšej múzy blízkej operete.

 

Pôvodné libreto Labutieho jazera pre Čajkovského spracovali Valentin Petrovič Begičev a Vasilij Fiodorovič Gelcer na viacero motívov z nemeckých rozprávok. Balet mal premiéru vo Veľkom divadle v Moskve v roku 1877 v choreografii baletného majstra českého pôvodu Václava Reisingera bez väčšieho ohlasu. Rozhodujúcou pre ďalší osud diela bola premiéra v roku 1895 v Mariinskom divadle v Petrohrade v novej choreografii Leva Ivanova a Mariusa Petipu. Táto verzia sa stala referenčnou a s menšími či väčšími úpravami je živá dodnes. Dokázala absorbovať divadelný vývoj i rozvoj baletnej techniky a napriek zdanlivej nemennosti sa stala v podstate tanečnou kronikou.

 

Príbeh sa začína na kráľovskom dvore, kde sa odohráva oslava narodenín princa Siegfrieda. Spoločnosť mu robia priatelia a šašo. Kráľovná však nie je spokojná s bezstarostnou zábavou a nalieha na princa, aby si konečne vybral svoju nevestu. Siegfried odmieta stratiť voľnosť, kráľovná odchádza a zábava pokračuje. Na princa doľahne melancholická nálada a keď zbadá na oblohe kŕdeľ tiahnucich labutí, rozhodne sa ísť s priateľmi na lov. Pri jazere zbadá dievča-labuť a na prvý pohľad sa do nej zamiluje. Je to Odeta, ktorú černokňažník Rotbart (Červenofúz) zaklial spolu s družkami na labute. Siegfred sa s Odetou zblíži a prisahá jej večnú lásku, ktorá by labute mohla vyslobodiť zo zakliatia. Rotbart však všetko sleduje a je pripravený to prekaziť. Kráľovná usporiada ples, na ktorom si má princ vybrať nevestu. Hostia a nevesty z celého sveta tancujú tance svojich národov. Siegfried však všetky odmieta. Prichádza aj neznáme čierne knieža s dievčaťom, v ktorej princ spozná Odetu. Je to však Odília, Rotbartova dcéra, ktorá si prisvojila jej podobu. Princ s ňou tancuje a na Rotbartovu výzvu jej prisahá lásku. Tým poruší sľub daný Odete a triumfujúci černokňažník s Odíliou odchádzajú. Zúfalý princ uteká k jazeru. Tam zakliate labute-dievčatá smútia nad Siegfriedovou zradou a zmarenou možnosťou svojho oslobodenia. Princ ich žiada o odpustenie. Odeta mu odpustí, ale Rotbartovo kúzlo trvá. Siegfried je odhodlaný s ním bojovať. Láska oboch mladých ľudí Rotbarta porazí a vyslobodí ostatné labute. V závislosti od zvoleného inscenačného kľúča nastáva šťastný koniec, prípadne Siegfried, Odeta, alebo obaja zomrú.

 

Nová košická inscenácia zvolila trojnásobne tragický koniec, ktorý má logiku, vhodne konvenuje s charakterom záverečných motívov Čajkovského hudby a je tiež vzdialenou metaforou skladateľovho nešťastného osudu. Režisér a choreograf Vladimir Malakhov, ktorý ako slávny tanečník postavu Siegfrieda i Rotbarta veľakrát v minulosti sám tancoval, podčiarkol tragiku záveru príbehu zákernou vraždou. Víťazného Siegfrieda v objatí Odety zozadu prebodne Rotbart. Princ zomiera v náručí svojej milej, zúfalá Odeta umiera láskou a Rotbarta samotného usmrtia oslobodené labute.

 

Vladimir Malakhov pridal do kroniky interpretácií Labutieho jazera svoj príspevok, ktorý rešpektuje tradíciu a decentne ju obohacuje. Malakhov si bol nepochybne vedomý pozoruhodného faktu, že dielo neochvejne odoláva väčšine pokusov o radikálne odlišný výklad – niektoré pokusy boli síce úspešné, no málokedy sa stali stálou súčasťou divadelného repertoáru. Postavil klasickú choreografiu a obohatil ju o niekoľko decentných inovácií, vrátane alternatívnych hudobných pasáží, ktoré s celkom viac-menej súznejú. Zásadný posun som už spomenul, je ním trojnásobne tragický koniec, všetky tri hlavné postavy na záver umierajú. Zaujímavou variáciou je tanec národov v treťom dejstve, kedy jednotlivé národné skupiny majú vo svojom strede nevestu, ktorá súťaží o priazeň princa a záverečný spoločný tanec neviest. Malakhov zvýraznil postavu Rotbarta a pridal mu družinu čiernych labutí, čím podporil proporcionalitu dramatických protipólov a logiku deja najmä v závere baletu. Herecké vedenie postáv je striedme, mimika a gestika konvenčná, bez výraznejšieho zapojenia emócie – všetko v službách choreografie. Tá vo vrchovatej miere naplní divácke očakávania – nechýba žiadne populárne číslo. Výrazným limitom sú komorné rozmery javiska Štátneho divadla, ktoré redukujú počet tanečníc labutieho zboru i skokové prvky. Scéna Jorgiho Roida Menendeza odkazuje na klasicistický sloh: po stranách je členená stĺporadím; horizont je tvorený širokým nízkym schodiskom, nad ktorým sa mení iluzívna maľba zámockého parku, brokátových závesov a jazernej scenérie. Svietenie je zväčša statické, mäkké, navodzujúce pôsobivú symbolistickú atmosféru. Elegantné klasické kostýmy toho istého autora svojou striedmosťou a citlivo zvolenou pastelovou farebnosťou vytvárajú so scénou a svietením mimoriadne harmonický celok. Tanečné výkony navštívenej reprízy poznamenala indispozícia predstaviteľa Siegfrieda Martina Banyaia. Najmä v prvej polovici predstavenia ho prinútila markýrovať; neskôr sa situácia zlepšila a mohol uplatniť viac emócií, elegancie a typickej noblesy. Technickou suverenitou, temperamentom a očakávanou hravosťou sa prezentoval Daniel Lee ako Šašo, zaujal suverénnymi skokmi a rotáciami. Rotbart v podaní herecky plastického Mariana Covoneho bol démonickým a vášnivým zloduchom, ostrými pózami zakončoval s istotou zatancované variácie. V hlavnej dvojúlohe Odety – Odílie sa predstavila Shoko Yamada, jej stvárnenie bolo po technickej stránke precízne a suverénne. I keď nie je fyziognomicky typickou predstaviteľkou postavy Odety v očakávanej éterickosti, pôsobila nežne a elegantne. Ako Odília obohatila postavu dráždivou nejednoznačnosťou a mrazivou iróniou. Technicky suverénny zbor labutí vytváral presvedčivý živý organizmus, dvorania i predstavitelia menších postáv tancovali koncentrovane a spoľahlivo, v skupinách alebo v presných sólových partoch. Národné a charakterové tance pôsobili veľmi sviežo a energicky. Slabým článkom predstavenia bol orchester pod vedením Igora Dohoviča, napriek evidentne slušnému naštudovaniu (podľa záznamu z premiéry) sa v jeho výkone počas navštívenej reprízy vyskytlo neobvyklé množstvo chýb a nepresností.

 

Pre niekoho opovrhnutia hodná starožitnosť, pre iného stále živá klasika. Nová inscenácia Labutieho jazera Štátneho divadla v Košiciach v podaní režiséra a choreografa Vladimira Malakhova elegantne a ú spešne obhajuje pozíciu živého umeleckého klenotu.

 

 

Publikované online: 19.2.2019

Jozef Červenka

Jozef Červenka vyštudoval ekonómiu, súkromne študoval opernú a divadelnú dramaturgiu u Branislava Krišku a scénografiu u Aleša Votavu. Absolvoval študijný pobyt na Bayreuther Festspiele v Nemecku. Vedie predajňu hudobných nosičov so špecializáciou na klasickú hudbu a jazz. Ako redaktor pracuje v RTVS – Rádiu Devín, kde autorsky pripravuje a moderuje relácie Ars musica, Musica vocalis a Operné Rádio Devín. Spolupracuje s Českým rozhlasom – Rádiom Vltava. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného a tanečného divadla. Dlhodobo spolupracuje s časopismi Hudobný život, KOD, Svět a divadlo, Kino Ikon a internetovým portálom Operaslovakia.sk. Dramaturgicky sa podieľal na opernom festivale   Viva Verdi.