Bezduchá Bábka

Vytlačiť

Preklad: Ján Jankovič
Úprava: Ladislav Kočan
Dramaturgická spolupráca: Juraj Hubinák
Scéna a kostýmy: Jaroslav a Miroslav Daubravovci
Hudobný výber: Ladislav Kočan
Réžia: Ladislav Kočan

Obsadenie: Ladislav Kočan, Silvia Soldanová-Holečková

Premiéra: 7. 12. 2013 v Štúdiu Divadla Jána Palárika v Trnave

V októbri 2013 obletel internet článok britských novín The Guardian. Jeho názov znel „Prečo sa mladí Japonci vzdali sexu“ a opisoval zvláštny sociologický trend – rastúci počet obyvateľov Japonska do 35 rokov, ktorí sú dobrovoľne single a nevyhľadávajú trvalé vzťahy ani sexuálnych partnerov. Článok okrem iného poukázal na fakt, že títo ľudia si nedostatok skutočnej blízkosti kompenzujú pomocou virtuálnej reality – príkladom za všetky bol v článku muž, u ktorého dokáže vyvolať sexuálne vzrušenie iba sledovanie ženských robotiek v počítačovej simulácii. Na druhej strane, zhruba v rovnakom čase sa v médiách písalo o robotovi Kenjim, naprogramovanom prejavovať lásku. Napriek istým komplikáciám s Kenjim jeho stvoriteľ, Dr. Akito Takahashi, vyjadril úprimnú vieru, že „jedného dňa budeme žiť bok po boku s robotmi, budeme ich milovať a oni budú milovať nás.“ Nuž, znie to trochu desivo, ale úroveň technologického pokroku nás presviedča o tom, že táto vízia Dr. Takahashiho sa raz zrejme naozaj môže stať skutočnosťou. A či už je táto túžba prirodzená alebo zvrátená, je možné predstaviť si výhody takého spolužitia. Kým človek je tvor emocionálne komplikovaný, nestály, ťažko predvídať jeho konanie, ktoré je pričasto v rozpore s jeho slovami, robota možno naprogramovať podľa prianí jeho majiteľa. Aspoň zdanlivo.

Problematika vzťahov medzi ľuďmi a robotmi, ktorá v poslednom období prestáva patriť do sféry sci-fi a naberá čoraz reálnejšie kontúry, inšpirovala mnohých spisovateľov či scenáristov, od Čapka po americký kinohit A.I. Umelá inteligencia. Práve na tomto poli našiel aj dramatik Miro Gavran plodnú pôdu pre svoju najnovšiu hru s názvom Bábka (napísal ju v r. 2012 a v tom istom roku ju aj oživili v divadle, najprv v júni v New Yorku a v októbri v Gavranovom divadle Teatar Gavran v Záhrebe). Inteligentná interaktívna bábika, ktorú štyridsiatnik Marko vyhral v súťaži a nazval Stella, je naprogramovaná tak, aby uspokojovala potreby svojho „tútora“. Marko, ktorého nedávno opustila priateľka Mária, lebo sa s ňou nechcel oženiť a mať deti, preto dúfa, že „vzťah“ so ženou, ktorú vybalil z krabice, bude jednoduchší, než s reálnym človekom. Veci sa však vyvinú trochu inak, než si predstavoval – Stella sa stáva Markovým zrkadlom, s nevinnosťou racionálne uvažujúceho stroja mu hovorí, čo nechce počuť a ukazuje mu, ako sebecky a nelogicky sa vo vzťahu k iným (ženám, resp. Márii) správa(l). Uvedením tohto titulu (tento raz síce nie vo svetovej, ale aspoň v slovenskej premiére) Divadlo Jána Palárika opäť nadviazalo na dlhoročnú tradíciu inscenovania Gavranových hier, ktoré sa tešia zvláštnemu výsadnému postaveniu v repertoári tohto divadla (ale aj v repertoároch iných slovenských scén a zvlášť ochotníckych súborov). Hoci zápletku tu oživuje sci-fi motív, podobne ako v prípade väčšiny ostatných titulov (Všetko o ženách, Všetko o mužoch , Pandorina skrinka...) ide o komédiu, ktorej primárnou témou sú mužsko-ženské vzťahy. Práve vzťahové komédie sú u slovenských dramaturgov spomedzi všetkých Gavranových textov najpopulárnejšie. Nie je na tom nič zvláštne – sú obľúbené u publika a zároveň nie prvoplánovo bulvárne, predstavujú teda vhodný kompromis v rámci náročnosti žánru a diváckej požiadavky. Pobavia a neublížia vkusu – v tom spočíva ich tajomstvo.

Takou je aj Bábka. Pôvodný názov Lutka by sa dal síce vernejšie preložiť ako Bábika, dlhoročný výlučný prekladateľ Gavrana Ján Jankovič však svojím názvom vystihol skutočnosť, že s bábkou sa nielen hrá, ale aj manipuluje – bábka zrkadlí konanie a správanie toho, kto ju usmerňuje. S tým súvisí posolstvo hry, ktoré v závere zaznieva z úst protagonistov – to, čím pre nás partner je, záleží od toho, ako sa k nemu správame my sami, preto by ženy nemali pripustiť, aby ich muži vnímali len ako bábky. Sympatizovanie so ženskými postavami a takmer feministické ladenie hier je pre Gavrana typické, no zároveň je (minimálne v tomto prípade) tak trochu aj kameňom úrazu. Snaha o vhľad do psychológie, do „duše“ oboch pohlaví je sympatická, no vo výsledku je redukovaná tým, že sa opiera o množstvo vzťahových klišé. Zaujímavý a aktuálny motív androidnej náhrady skutočnej ženy, ktorý generuje neobvyklé riešenia bežných situácií a dáva Markovi (aj divákom) možnosť celkom inak reflektovať skutočnosť, tak čiastočne zaniká v balaste spoločenských pseudoprávd typu „muži nemajú radi, keď sú od nich ženy múdrejšie, ale ani keď sú príliš hlúpe.“ Navyše, niekedy zbytočne verbalizované mužove vnútorné pochody a problémy, i závery, ku ktorým dochádza Stella, sú divákovi predostreté veľmi polopatisticky. Neostáva mu žiadny priestor na vlastné domýšľanie si, kreovanie Markovho charakteru (keďže Stella žiadny nemá, ona má len program), alebo postupné odhaľovanie autorovho úmyslu cez nuansy v spoločnom dialógu alebo javiskovej interakcii. Napríklad skutočnosť, že za nechuť viazať sa a mať deti môže Markov zlý vzťah s otcom, by sme vari dokázali pochopiť aj bez toho, že by to bol zdoslovnil vo svojom prehovore.

Mnohé repliky i momenty deja pravdepodobne korešpondujú so životnou skúsenosťou nejedného človeka v hľadisku, nič to však nemení na tom, že takmer až didaktická tézovitosť hry (najmä v závere, keď nastáva čas na spomínané „ponaučenia“) má za následok pocit, že nielen Stella, ale mnohé v živote zvláštnej dvojice je umelým konštruktom. Nejde však výlučne o problém hry ako takej. Režisér, upravovateľ a zároveň predstaviteľ Marka Ladislav Kočan, zdá sa, k textu pristúpil podobne, ako keď pred tromi rokmi na javisko priniesol Pandorinu skrinku. Kritik Oleg Dlouhý vtedy v recenzii s názvom Do Pandorinej skrinky skryl Gavran viac napísal, že Kočan „prečítal Gavrana privážne.“ Zrejme aj preto javisková podoba Bábky rozochvieva bránice len sporadicky a chutí nemastno-neslano. Aj tentokrát sa režisérovým nástrojom stalo psychologizujúce herectvo namiesto odľahčujúcej nadsádzky, ktorá by bola akiste prispela k sviežejšiemu dojmu z predstavenia. Gavranova hra nie je primárne vystavaná ako sonda do duše, preto najväčší účinok mali momenty, v ktorých sa predsa len mihol náznak grotesknosti napríklad pri Markovom telefonovaní s „mamičenkou“. Tých však bolo na komédiu akosi primálo (nespokojnosť dalo občasným nedočkavým hniezdením najavo aj premiérové publikum).

Pritom treba uznať, že herecká dvojica vydala všetku svoju energiu a odohrala premiérové predstavenie bez väčších zaváhaní v rytme. Neurčitý pocit, že na tom celom „niečo nesedí“, tam však bol. Rozpaky (u mňa) vyvolalo najmä obsadenie mužského protagonistu. Marko je zovšeobecnením typu muža vstupujúceho do stredného veku, ktorý sa rozhoduje, či ostať starým mládencom alebo prevziať zodpovednosť a vytvoriť rodinu (pričom takého muža nezriedka zachváti syndróm druhej puberty a vyhľadá výrazne mladšiu partnerku). Hoci nevedno, koľko presne rokov má trnavský Marko (vďaka jedinej letmej narážke sa dozvedáme, že viac než 40), Kočan vlani oslávil jubilejnú šesťdesiatku a bez ohľadu na to, že je vo vynikajúcej forme a na svoj vek iste nevyzerá, jeho šediny predsa len pripomínajú, že patrí k inej generácii (pre porovnanie, v Chorvátsku hral Marka 36-ročný Robert Kurbaša a v USA dokonca iba 33-ročný Chris Batstone). Kočan na javisku pôsobí ako muž vo veku, v ktorom je bežné šantiť s pomaly odrastajúcimi vnúčatami a jeho odmietanie záväzkov a otcovstva vyznieva prinajmenšom podozrivo, ak nie celkom nedôveryhodne (predsa len, Marko je iba trochu plachý zamestnanec základnej školy a nie excentrický rockový hudobník ani výstredný filmový režisér). Svoju rolu tu hrá aj kostým – kombinácie decentných jednofarebných tričiek s ležérne rozhalenými, no predsa serióznymi košeľami dávajú tušiť usadeného, trochu nudného a možno zatrpknutého domáceho pána, zabudnutá (alebo naschvál ponechaná) obrúčka na prste mätie diváka – je to drobný, no vo vzťahu k postave signifikantný detail. Navyše popri mladučko pôsobiacej Silvii Soldanovej-Holečkovej v role Stelly sú najmä narážky na sexuálnu aktivitu dvojice akési nepatrične lascívne (hoci sexualita ľudí vo vyššom veku nie je už dnes veľkým tabu), a to aj napriek tomu, že v miere explicitných milostných prejavov na javisku patrí inscenácia k tým najprudérnejším. Hoci nerada spochybňujem rozhodnutie tvorcov, na jazyk sa mi derie otázka, prečo rolu nedostal niektorý z hercov, ktorými súbor disponuje a postave sú vekovo bližšie?

Taktiež osobnou charizmou Kočan nie celkom korešponduje s vlastným smerovaním hereckej kreácie. Nie že by sme nesledovali koncentrovaný výkon, stále však narážame na rozpor medzi hercovou snahou prezentovať Marka ako muža s protivne cynickou povahou a šovinistickými názormi, a jeho hlasom i aurou dobromyseľného a dobrotivého rozprávača príbehov. Iste, Marko v skutočnosti nie je zlý človek, je len tzv. „typický chlap“, „pán tvorstva“, ako sám vyhlasuje. Tu a tam však prebleskuje na povrch jeho citlivá povaha či odhalí sa čosi z jeho tráum. Rozhodne nie je žiaduce, aby bol vykreslený čiernobielo a jednostranne, v tom má režisér i herec jasno, Kočan však akoby neustále bojoval s Markovou negatívnou stránkou, nedarí sa mu presvedčiť nás o tom, že je naozaj žiarlivec, egoista, hulvát. Preto nepozorujeme ani vývoj charakteru a jeho osobnostná premena v závere pod vplyvom lekcie spolužitia so Stellou je takmer nepovšimnuteľná, opäť ostáva len na úrovni slova.

Naopak, Soldanová-Holečková bola pre postavu Stelly vynikajúcou voľbou. Jednak typologicky, ale aj vďaka istej mechanickosti pohybu pôsobí po celý čas naozaj ako bábika, v najlepšom zmysle slova. Postavu dotvára aj vydarený kostým, bábikovské šatočky v hornej časti s jemnou kvetinovou potlačou a pásom pripomínajúcimi kimono, čo odkazuje práve k Japonsku ako veľmoci v oblasti robotiky. Napriek tomu, že rečovým prejavom pôsobí Stella mimoriadne ľudsky a aj koná ľudsky (hoci neustále zdôrazňuje, že je tak iba naprogramovaná svojou zostrojiteľkou Barbarou), neustále je u nej veľmi jemne prítomný istý robotický aspekt. Odkedy ju Marko aktivuje až po záverečný moment vypnutia si herečka uchováva rovnakú škálu gest, drobných pohybov hlavy (na ktorej sa efektne pohupujú aj nakulmované, na stranu sčesané vlasy) a mimických výrazov, ktoré opakovane používa. Dbá pritom, aby ich nevykonávala príliš plasticky a realisticky a veľmi prirodzene vytvára sotva postrehnuteľný dojem strojovo trhaných, ostro oddelených pohybov. Pozitívom herečkinho stvárnenia je aj vyvážené používanie mierneho „bábikovsky“ naivného afektu a interpretácia, ktorá zo Stelly zbytočne nerobí iba erotický objekt (ako možno podľa ukážok na internete súdiť o záhrebskej Stelle v podaní Doris Pinčić). Soldanová-Holečková by pokojne mohla konkurovať skutočnej robotickej herečke, dosiaľ najvyspelejšej verzii robota Geminoid F, ktorá je schopná spievať a vystriedať až 65 výrazov tváre, čo jej umožnilo zahrať si jednu z dvoch postáv v inscenácii Sayonara v réžii Orizu Hirata.

Keďže Bábka je konverzačnou komédiou, sústredenie sa na dosiahnutie hereckej bravúry je prirodzeným rozhodnutím režiséra, ktorý v spolupráci s javiskovými výtvarníkmi Miroslavom a Jaroslavom Daubravovcami upustil od akéhokoľvek sémantického významu scény. Na rozdiel od kostýmov (tiež realizovaných bratmi Daubravovcami) majú kulisy a rekvizity iba čisto pragmatickú funkciu, stôl, stoličky, malá policová skrinka a pár drobností na „polici“ v zadnom pláne ilustratívne vo výtvarnej skratke vytvárajú prostredie Markovho bytu a tým priestor pre akciu na komornom javisku sály Štúdia. Predmety vytvárajú iba pozadie pre dej, viaceré z pomyselných „pušiek“ na javisku vôbec nevystrelia, napríklad knihy, ktoré po celý čas nemo pripomínajú Markovo povolanie alebo možno jeho povahu hĺbavého introvertného intelektuála (to však na javisku nikdy nezaznie) bez toho, aby sa ich niekto dotkol. Nepochopeným ostáva aj antiiluzívne nalievanie z prázdnej fľaše a pitie z prázdnych pohárov, vzhľadom na to, že všetko ostatné je „naozajstné“ a v súlade s tým používané. Podobne ako scénické riešenie, ani hudba nevytvára v inscenácii žiadnu pridanú hodnotu. Jazzová melódia (výber L. Kočan) slúži len ako vata na vyplnenie krátkych momentov tmy, ktoré sprevádzajú drobné mizanscénické zmeny a značia časový posun v deji.

Stella od Marka po pol roku, na konci skúšobnej lehoty odchádza, pretože nie je spokojná s tým, ako s ňou zachádzal. Zároveň však tým dáva Markovi možnosť využiť druhú šancu a získať späť Máriu, ktorú stále miluje. Tá má, na rozdiel od robotky, hoci akokoľvek dokonalej, dušu. Inscenácia Bábky je podobná ako Stella. Plní svoju funkciu, na prvý pohľad je na nerozoznanie od živého, ozajstného divadla, ale predsa len jej čosi chýba. Nedeaktivujme ju však priskoro, snáď Bábka vydrží na repertoári DJP dlhšie než pol roka (aj keď je pravdepodobné, že nebude takým diváckym hitom, ako boli svojho času inscenácie Všetko o ženách či Všetko o mužoch, tá druhá sa, mimochodom, od r. 2006 ešte stále hráva). Veď ktovie, možno nejeden muž v hľadisku, ktorý na začiatku predstavenia tiež zatúži po žene „naprogramovanej tak, aby poslúchala svojho muža“, si v jeho závere spolu s Markom uvedomí, že žena z mäsa a kostí má predsa len svoje výhody. A možno sa ku svojej polovičke po Stellinom ponaučení bude správať o trochu viac ako k princeznej a trochu menej ako k slúžke. A možno sa dokonca niektorý zľakne, že ak bude dlho otáľať, tak by ho tá jeho Mária tiež mohla opustiť a radšej si ju vezme. Snáď. My ostatní zatiaľ budeme čakať, či sa dočkáme aspoň robotov, ktorí za nás budú variť, žehliť a vysávať. A popri tom čakaní budeme stávkovať, s čím príde do trnavského divadla Gavran nabudúce. Lebo tušíme, že nie je ešte všetkým jeho vzťahovým komédiám koniec. A len dúfame, že je to dobre...

 

 

Publikované online: 7.12.2013

Martina Mašlárová

Martina Mašlárová absolvovala v roku 2014 odbor teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Témou jej diplomovej práce, za ktorú dostala cenu rektora, bola situácia divadelnej kritiky po r. 1989. Počas štúdia svoje kritické myslenie trénovala v školskom časopise Reflektor, zúčastnila sa aj niekoľkých seminárov pre mladých divadelných kritikov. V súčasnosti pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave ako redaktorka divadelného mesačníka kød. Je spoluzakladateľkou OZ Mloki, ktoré sa venuje reflexii divadla a kultúry na webovej stránke www.mloki.sk. Ako členka slovenskej sekcie AICT (Medzinárodná asociácia divadelných kritikov) spolupracuje s projektom Monitoring divadiel, svoje recenzie okrem toho publikuje v kultúrnych periodikách kød, Javisko a vo festivalových denníkoch v rámci slovenských a českých festivalov. Od roku 2010 sa venuje aj neprofesionálnemu divadlu ako porotkyňa postupových prehliadok. Príležitostne prekladá z francúzštiny a v roku 2012 realizovala v Štúdiu 12 inscenáciu Mr. Iones&co. v rámci projektu Mliečne zuby.