BEZ AVANTGARDY ZA KAŽDÚ CENU

Vytlačiť

Réžia: Edurad Kudláč, preklad a dramaturgia: Peter Lomnický, scéna a kostýmy: Emil Drličiak, hudba: POO.
Hrajú: E. Gašparová, L. Jašková, M. Minichová, J. Oľhová, R. Rundová, P. Valentová, M. Andrísek (posl. FDU AU), D. Heriban, M. Horňák, J. Kožuch, M. Kráľ, F. Výrostko.
Premiéra: 20. jún 2007, Slovenské komorné divadlo Martin

Pri uvádzaní drám súčasných zahraničných, ale aj slovenských autorov takmer väčšina divákov očakáva nejakú búrlivú avantgardu, ktorá rozbúri divadelné vody, rozdelí divadelnú obec prinajmenšom na dva tábory a v hyperbolizujúcom (u nás nemožnom) prevedení spustí verejnú diskusiu na tému súčasná dráma na javisku – áno, alebo nie. Môže sa však stať, že inscenácia súčasnej drámy sa vás dotkne len tak letmo, nespôsobí žiadnu ujmu na citoch a nebude sa hrať na avantgardu za každú cenu. To sa podarilo v Martine.

Posledná premiéra v sezóne 2006/2007 v Slovenskom komornom divadle Martin patrila súčasnému nemeckému dramatikovi Rolandovi Schimmelpfennigovi. Režisér Eduard Kudláč sprostredkoval divákom veľmi príjemný estetický zážitok v podobe inscenácie hry Predtým/Potom. Estetický používam najmä preto, že jednotiacim prvkom medzi textom a inscenačným tvarom sa stala scénografia. Ak autor umiestnil postavy do priestoru hotelovej izby, vedel presne čo robí. A túto jeho ideu putujúceho človeka 21. storočia bez vlastného domova v čase medzi „predtým“ a „potom“, dodržal aj Emil Drličiak a vytvoril na javisku izby neznámeho hotela pre neznámych ľudí. Predstavu akejsi novodobej uniformity a každodennej všednosti.

Pôvodne mal text 51 v rýchlom, priam filmovom slede striedajúcich sa obrazov a takmer 40 postáv. Tvorcovia sa pustili smerom redukcie a v martinskej inscenácii zostalo 12 postáv. Čo bolo množstvo pomerne dostatočne zapamätateľné. Postavy postupne prichádzali a odchádzali z hotelovej izby, zastavili sa na krátky, či dlhý okamih na mieste, ktoré pred nimi obývali iní neznámi, anonymní ľudia a zrekapitulovali si svoje „predtým“ a „potom“. Z rozbitej kompozície textu sa takto postupne vytvára mozaika celistvého obrazu. Skôr však Schimmelpfennig a s ním inscenátori dovolia divákom vyskladať si vlastné puzzle z malých, pre niekoho možno bezvýznamných osudov ľudí - prvé spáchanie nevery, stereotyp vo vzťahu, očakávanie rozchodu, staroba, spomienky na minulosť, nesplnené sny. Text má rovnako rozbitú kompozíciu, striedajú sa v ňom monológy, dialógy, z ktorých majú mnohé prozaickú formu. Postavy komentujú, alebo skôr opisujú konanie svojho partnera, pomenúvajú jeho i svoj vnútorný stav, či pocit. Autor použil i magické prvky, ktoré ozvláštňujú text, a ktoré sú aj pre tvorcov možnosťou na pohrávanie a tvorivé „vybúrenie“.

V tejto inscenácii však k vybúreniu nedošlo. Každý prvok v nej pôsobí premyslene, dôvtipne a účelne. Scénu tvoria tri do detailu rovnaké postele s rovnakými obliečkami a ďalšími doplnkami v zeleno modro fialových farbách. Za každou posteľou visí rovnaký obraz vláčika, takisto v zelenomodrej kombinácii. V jednom momente „ožije“ a prejde po scéne. Nie priamo, samozrejme, len prehrmí po železnej konštrukcii, ktorá tvorí zadnú stenu i skrine hotelových izieb. V pozadí sú radiátore a umývadlá. O špecifickom, či akčnom využívaní scénografie nemôžeme hovoriť, nedá sa ale poprieť, že jej funkcia bola navodzovať pocit nehostinného, sterilného, jednotiaceho priestoru, nie pomáhať pri rozohrávaní hereckej akcie. Hotelová posteľ, aj izba sa tak stali tribúnou na vypovedanie možno už dlho potláčaných slov, pocitov, či túžob. Na uvoľnenie podvedomia, jeho snov a predstáv, potlačených spomienok. Napríklad chyžná premieňajúca sa na rôzne ženy, nesúca teda ich osudy, opravár so sklonmi mutácie na hmyz, muž vstupujúci do obrazu, žena sprchujúca sa potme... A zároveň to isté miesto bolo dejiskom realistických situácií párov, ktoré sa práve nachádzali pred, po i uprostred krízy.

Spojenie reálneho so sureálnym je dané už v samotnom texte. Realizátori nijako zvláštne neakcentovali magickú líniu, skôr sa pridŕžali tradičného realistického zobrazenia situácii a často nechali „konať“ skôr text ako hercov. Čo je pri takom type hry ako je Predtým/Potom logické. Režisér Eduard Kudláč nemal ambíciu stavať zložité mizanscény, skôr mu šlo o zrozumiteľné vysvetlenie jednotlivých situácii. Vytvoril realistický základ v podobe scénografie a herectva, na ktorom mohol postaviť sureálnu nadstavbu samotného textu a občasné konanie v podobe malej akcie.

Herecké výkony boli vyrovnané, čo do hĺbky podania textu, expresivity a intenzity výrazu. Martinskí herci opäť dokázali, že nie je pre nich problém zvládnuť súčasné texty s fragmentárnou výstavbou. Dokázali výrazne rozlíšiť repliky autorského a komentujúceho charakteru od reálneho dialógu, rovnako vedeli vytvoriť pocit intimity a osamotenia v hotelovej izbe, aj „okruh verejnej samoty“ v dialógu s partnerom. Zapamätateľné boli všetky dvojice a každá samozrejme iná. U niektorých prevládalo realistické herectvo ( Renáta Rundová, Martin Horňák, František Výrostko, Petronela Valentová), iní sa nechali viac unášať prúdom textu a zostali na rozhraní komentátorov diania v izbe a prežívajúcich ľudí (Lucia Jašková, Miloslav Kráľ, Milena Minichová, Marián Andrísek). Poslednou skupinou boli samostatné postavy s monológmi – Jana Oľhová, Ján Kožuch, Eva Gašparová a Daniel Heriban. Eva Gašparová sa ako chyžná stala spájajúcim medzičlánkom medzi hotelovou izbou a jej osadenstvom. Jej vyznanie sa, že je ženou neustálej premeny bolo v správnej miere racionálne i vnútorne prežité. Postava Jany Oľhovej sa stala otváracím i uzatváracím kódom inscenácie. Jej replika do tmy: „Sprchujem sa potme, aby som sa nevidela,“ mohla byť rovnako komickým konštatovaním ako aj tragickým vzdychom nad míňajúcim sa životom. Ján Kožuch predviedol takisto niekoľko polôh v postave človeka vstupujúceho do obrazu. Od odovzdaného opisovania faktov života po expresívne polohy pri požiadavke urýchlenia industrializácie. Postava Daniela Heribana bola takisto ako postava Evy Gašparovej spojivom medzi hotelom, hosťami a ich príbehmi. Tento výskumník a opravár v jednej osobe sa pohyboval na rozmedzí komiky a tragiky. Duo Miloslav Kráľ a Lucia Jašková stavili na minimalizmus v konaní, dôraz bol na sústredenom vypovedaní textu, avšak nikdy neboli vzdialení reálnej situácii. Rovnako partneri Milena Minichová a Marián Andrísek vytvorili dvojicu s minimálnym konaním, ale sústredeným vypovedaním, nevzďaľujúc sa reálnemu priebehu situácie. Petronela Valentová a František Výrostko boli vo väčšej miere realistickí v spôsobe reči, konania, reakcií. Podobne to bolo aj v prípade Renáty Rundovej a Martina Horňáka. Možno to bolo i preto, že ich dialógy dávali realistickému herectvu s normálnymi akciami a reakciami väčší priestor ako naratívnejší text ostatných postáv.

Pri takomto inscenačne neľahkom druhu textov sa vždy vynárajú očakávania. Eduard Kudláč nepodľahol forme, ale sa snažil odokryť najmä obsah Schimmelpfennigovej hry. Či je tento spôsob písania niekomu blízky, alebo nie je jedno, isté je len, že martinským tvorcom vyšlo spod rúk dielo s vyrovnaným rytmom, hereckým výkonmi, zjednocujúcou scénografiou v dobrej farebnej kombinácii, že šlo skôr o réžiu textu ako o réžiu samotnú, že nechceli byť avantgardní a novátorskí, radšej sa držali pri zemi. Následok to malo len jeden. Inscenácia je čistý tvar, nič vás nevyrušuje, ale ani nič nevzrušuje. Niekedy je však príjemné nebyť diváckou obeťou avantgardy za každú cenu.

Publikované online: 20.6.2007

Miriam Kičiňová

Miriam Kičiňová absolvovala štúdium dramaturgie a teórie a kritiky divadelného umenia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (2009). V rokoch 2009 – 2010 pôsobila ako pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave a Konzervatóriu v Košiciach. Už počas štúdia sa venovala dramaturgickej, ale aj recenzentskej činnosti pre projekt Monitoring divadiel na Slovensku či pre časopis KØD. Bola pri založení študentského kritického časopisu Reflektor. Od roku 2011 pôsobí ako lektorka dramaturgie v Slovenskom národnom divadle. Venuje sa edukatívnej (Dielňa tvorivého písania, Hovorme o divadle...) a dramaturgickej činnosti (Pamäť vody, Coriolanus, Malomeštiakova svadba, Veľa kriku pre nič, Leni, Polnočná omša, Vedľajšie účinky, Nad našu silu a iné). Ako dramaturgička spolupracovala aj s Divadlom LUDUS, Divadlom Andreja Bagara v Nitre, Divadlom Jonáša Záborského v Prešove a intenzívne ako externá dramaturgička aj so Štátnym divadlom Košice. Od roku 2009 je členkou porôt na prehliadkach aj postupových súťažiach amatérskeho divadla na Slovensku.