Bez Astridinho šarmu

Vytlačiť

Réžia a dramatizácia: Peter Palik
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna: Pavol Andraško
Kostýmy a bábky: Eva Farkašová
Hudba: Martin Geišberg

Účinkujú:

Ronja – Lívia Michalčík Dujavová/Radka Šutláková
Birk – Tomáš Diro/Kevin Ivanko
Mattis – Peter Cibula
Lovisa, Mattisova žena – Adriana Ballová
Borka/Medveď – Andrej Palko
Undisa/Panička/Harpia – Henrieta Kecerová
Plesnivec – Róbert Šudík
Mattisovi zbojníci:
Liliput – František Balog
Kruťas – Juraj Zetyák
Dubas – Peter Čižmár
Fiškus – Stanislav Pitoňák
Borkov pobočník/Vojak/Nočný škriatok – Mário Mach
Vojaci/Harpie/Noční škriatkovia – Dávid Hanzel, Lukáš Lipčák, Benjamín Ogurčák
Šomríci – Juraj Zetyák; Peter Čižmár; Stanislav Pitoňák

 

V roku 2017 si pripomíname dvojité výročie spojené s vari najznámejšou švédskou autorkou pre deti, Astrid Lindgrenovou. 14. novembra uplynie 110 rokov od jej narodenia a 28. januára 15 rokov od jej úmrtia. Azda aj to bolo jedným z dôvodov, prečo dramaturgička Miriam Kičiňová zaradila do repertoáru divadla hru od tejto autorky. A návrat činohernej rozprávky pre deti, resp. tak, ako sa v jej podtitule uvádza, „rozprávky pre celú rodinu“, po šiestich rokoch na veľké javisko Historickej budovy je isto chvályhodný. V roku 1981 napísala Astrid Lindgrenová príbeh Zbojníckej dcéry Ronje, ktorý bol následne v 80-tych rokoch minulého storočia aj sfilmovaný a pre režiséra inscenácie Petra Palika bol, podľa jeho vlastných slov, silným príbehom priateľstva už od detstva. Preto sa k nemu na scéne Štátneho divadla vrátil a uviedol tento titul na Slovensku v divadelnej premiére.

Ronja, dcéra lúpežníka je príbeh o dvoch znepriatelených lúpežníckych bandách, ktorých vodcovia boli kedysi priateľmi, ale stali sa z nich úhlavní nepriatelia. Vďaka ich deťom Ronji a Birkovi sa im znovuotvorí svet nezištného priateľstva a úprimného detstva, ktoré v krutej dospelosti stratili. Ronja a Birk a ich osudové priateľstvo predpovedá generačnú výmenu, v ktorej deti nechcú nasledovať rodičov, búria sa a skrz lásku objavujú svet fantazijný, prírodný i ľudský. A to všetko takmer shakespearovským spôsobom.   

Scéna Pavla Andraška je na prvý pohľad výpravná. Hneď v úvode, v čase narodenia Ronje a Birka, sa skala – stena – rozlomí vo dvoje a vzniknú dva kusy poschodového brala oddelené priepasťou. V portáli je les s jazierkom a po jeho bokoch náznaky čarovnej lesnej vegetácie. Na jednej strane brala sídli Mattisova družina. Na poschodí vytvorenom z kovovej konštrukcie má akúsi spálňu, pod ňou je priestor pripomínajúci jaskyňu, z ktorého sa vynárajú a v ktorom miznú zbojníci. Súčasťou priestoru Mattisovho kráľovstva je i masívne kreslo, tzv. ušiak, na kolieskach, na ktorom odpočíva i zomiera Plešivec. Druhá časť brala je vystavaná kaskádovito a slúži len epizódne pri strete oboch zbojníckych skupín. Pekným momentom scénografie je zimná krajina, keď je celý priestor javiska pokrytý snehom, teda bielou plachtou, a z „neba“ padá sneh. Prechod medzi bralami je vyriešený lanom spusteným z ťahu a preskoky medzi týmito dvoma priestormi sú dynamickou časťou scény, ktorá je inak dosť pochmúrna. K nej treba doplniť kostýmy a bábky Evy Farkašovej. Farkašová ako skúsená kostýmová výtvarníčka, ale najmä bábkarka, vytvorila efektné, približne metrové postavičky nočných škriatkov pripomínajúce obrovské sympatické plyšové hračky, ale aj menšie bábky veselých chlpatých Šomríkov. Pri maskách strašidelných a nebezpečných Harpií dominuje čierna farba – čierny je kostým, plášť, krídlo havrana a na hustej parochni do pol tváre výrazný havraní zobák. Škoda, že sa tieto Harpie v plnej kráse predvedú len na začiatku predstavenia v kŕdli a potom iba raz ako solitér. Odev postáv navrhla Farkašová v jemne futuristickom punkrockovom duchu s armádnym podtextom.

Režisér Peter Palik sa v košickej inscenácii snažil skĺbiť poetiku Lindgrenovej textu, teda silný ekologický motív príznačný pre jej texty z 80-tych rokov, a zároveň jej celoživotnú snahu o pochopenie detského čistého a úprimného vnímania sveta a vzťahu medzi deťmi a dospelými, s vlastnou interpretáciou istej generačnej výpovede a vlastným cítením javiskového tvaru na pomedzí bábkového a činoherného divadla. Žiaľ, Palikove režijné ambície ostali len v rovine idey, nepreniesli sa do predstavenia, kde absentuje magickosť, fantazijnosť, generačný problém medzi rodičmi a deťmi i akčnosť boja medzi dvoma znepriatelenými gangmi. Inscenácia je len akýmsi lineárnym a príliš dlhým (2 x 60 min.) stvárnením vyabstrahovaného príbehu so statickým, ukričaným herectvom, s preexponovanými gestami bez vnútornej motivácie (aj tu našťastie je pár svetlých výnimiek), založeným na občasných slovných gagoch, nevýraznej hudobnej zložke (hudbu skomponoval Martin Geišberg) bez aspoň jedného nápevu, ktorý by si divák po skončení predstavenia zanôtil... Jedna náznaková bojová scéna je málo.

Lívia Michalčík Dujavová ako Ronja, s hrdzavou hrivou neposlušných vlasov v rebelantskom punkovom kostýme, sa pokúsila stvárniť tínedžerku rebelujúcu voči autoritárskemu otcovi a jeho spôsobu zbojníckeho života. Dujavovej Ronja je ale príliš ukričaná a neprirodzená v snahe hrať mladé uletené dievča. V hereckom prejave jej chýba hravosť a ľahkosť, drzá dievčenská „uletenosť“. Z jej prejavu skôr cítiť snahu urobiť, vo fyzicky náročnej postave Ronje, všetky potrebné prebehy scénou, skoky či zliezačky bez ujmy na zdraví, ako sprostredkovať prežitie príbehu postavy divákom. Dujavovej partnerom na scéne je Tomáš Diro ako subtílny Birk. Dirov výklad chlapca túžiaceho po priateľstve je uveriteľnejší, napriek relatívnej vnútornej bohatosti postavy, ale aj on v celom kontexte hry vyznieva plocho. Spoločný duet Ronje a Birka, ako aj ich konštrukcie hereckých mizanscén skôr rozprávajú milostný príbeh Romea a Júlie, ako príbeh priateľstva dvoch 12-ročných tínedžerov hľadajúcich v tom druhom chýbajúceho súrodenca.

Peter Cibula v úlohe zbojníckeho kapitána Mattisa je príliš patetický a sústredený na veľké gestá, hrmotný prejav a vlastnú dôležitosť na scéne. Vo vzťahu s dospievajúcou dcérou je milo neohrabaný, s ostatnými postavami na scéne rozpačitý, akoby duchom neprítomný. Jeho Mattis je prototypom vizuálnej dominancie na scéne, ktorá je podporená reálnou fyzickou konštrukciou herca, výrazným kostýmom (niečo medzi zbojníkom a generálom) a maskovaním veľkou červenou bradou, a nie hereckým vybudovaním postavy. Mattisovu manželku Lovisu hrá Adriana Ballová. Lovisa je takisto výtvarne zaujímavo poňatá s dominantným ryšavým kučeravým účesom a univerzálnymi, takmer renesančne ladenými šatami. Je typickou postavičkou citlivej matky a zároveň tvrdej kapitánky. V jej podaní zaznela asi najlepšie interpretovaná skladba, avšak hlasovo, tým, že nebola ukričaná ako ostatné postavy, bola výrazne poddimenzovaná, niekedy na hranici zrozumiteľnosti. V Mattisovej družine zbojníkov sa nachádza Plesnivec v podaní Róberta Šudíka. Chromý vojnový veterán so zmyslom pre recesiu a operetné umieranie na trikrát bol milým oživením hry, aj keď sa jeho výstupy prevažne odohrávali v kresle. František Balog, Liliput, zas vo svojej postavičke koktajúceho nemotorného člena bandy dokáže malých divákov rozosmiať. Kruťas Juraj Zetyák štylizuje svoju postavu šírkou ramien a nízko položeným hlasom. Fiškus, ktorého hrá Stanislav Pitoňák, s leteckými okuliarmi na prilbe a vysúvacím metrom v ruke vytvára náznaky komických scén. Jeho protipólom je Dubas v podaní Petra Čižmára, v prejave verný svojmu menu (keď sa všetci dívajú vpravo, on sa pozerá vľavo a pod.). Mattisova skupina je tým elementom predstavenia, ktorý by mal tvoriť nadstavbu príbehu, ponúkať gagy, ale i nemúdro múdre slová, avšak všetci sú na scéne prítomní takmer staticky, skoro vždy v rovnakom poradí s očakávaným poradím replík a s nevyvíjajúcimi sa situáciami. Jedným z náznakov narušenia tejto stereotypnej postupnosti je, keď nastane ich jarná očista a v ženských šatách sa, ale opäť postupne, v rade, s očakávanou interpretáciou, musia pod hrozbou trestu okúpať...

Henrieta Kecerová sa veľmi dobre zhostila trojúlohy Undisy, Paničky a Harpie. Ako Harpia je hrôzostrašná, ako panička komicky štylizovaná do pantomimického modu a ako Undisa jemne hysterická. Andrej Palko ako veliteľ nepriateľskej skupiny zbojníkov Borka s turbanom na hlave je alúziou na obyvateľa orientu. Jeho Borka je vymedzený v rámci režijnej koncepcie len ako doplnok deja. Nie je výrazným, ale ani prehliadnuteľným Mattisovým partnerom. Borkova skupina, vojaci a harpie v podaní študentov z košických konzervatórií sú zosynchronizovaným komparzom s vlastným výrazom.

Rozprávka pre celú rodinu Ronja, dcéra lúpežníka je svojským prerozprávaním príbehu Astrid Lindgrenovej. Tajomný svet lesa a jeho života sa objavuje len v náznakoch spojených s bábkovými pasážami, čaro príbehu uniká kdesi v rozpačitom uchopení inscenačného kľúča. Hoci vytúžená katarzia na konci príbehu asi nenastane, tento titul môže malým divákom ukázať, že vnímať divadelnú reč je čosi iné, ako sedieť doma za počítačom alebo pred televízorom. Ale nie som si istá, či to stačí.   

Publikované online: 13.6.2017

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.