Banskobystrická Linda pod zvolenskou strechou

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Scéna: Jaroslav Valek
Réžia, kostýmy a choreografia: Barbara Klimo
Premiéra: Štátna opera Banská Bystrica, premiéra 24. 06. 2009

Donizettiho Linda di Chamounix je aj v svetovom opernom kontexte len veľmi skromne uvádzaným dielom. Podľa operného portálu www.operabase.com ju v súčasnosti nemá v repertoári žiadna z významnejších operných scén, s výnimkou plánovaného septembrového koncertného uvedenia v londýnskej Covent Garden. Slovenské javiská sa s jednou z najdlhších Donizettiho opier doposiaľ nestretli. Pozíciu prvolezcu na seba – ako v prípade viacerých opusov predverdiovského belcanta (Belliniho Puritáni, Kapuletovci a Montekovci, Donizettiho Viva la mamma, Favoritka) - opäť vzala banskobystrická Štátna opera. Poslednú premiéru sezóny 2008/2009 uviedla v rámci opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské. Kvôli zlému počasiu poskytlo inscenácii – tak ako všetkým operným produkciám - azyl zvolenské DJGT.
Je symbolické, že dielo, ktoré v moderných operných dejinách zviditeľnila vzorová interpretácia slovenskej rodáčky Edity Gruberovej, prišla pre Slovensko režijne „objaviť“ jej dcéra Barbara Klimová. Navyše do divadla, kde jej slávna matka strávila prvé dva roky svojej budúcej hviezdnej kariéry.
Linda di Chamounix, skomponovaná štyri roky pred smrťou skladateľa, ktorý počas svojho päťdesiatročného života stihol vytvoriť 73 operných opusov, má žánrové označenie „opera semiseria“. Kombinuje vážne i komické prvky, prináša veľa romantickej lyriky a sentimentu. Dejovým rámcom je príbeh mladej sedliackej dievčiny, ktorú jej otec kvôli finančným problémom chce zveriť do starostlivosti bohatého Markíza. Lindin patrón Prefekt pochybuje o čistote Markízových úmyslov a Lindinmu otcovi ponúka pre dcéru azyl v dome svojho brata. Linda opúšťa rodnú dedinu i milého Carla, ktorý je v skutočnosti Markízovým synovcom. Prezradí Linde svoju totožnosť a ponúkne jej spoločný život v luxusnom apartmáne. Linda jeho ponuku prijme. Odolá pokúšaniu Markíza, lákajúceho ju na krajší dom a viac peňazí i Carlovej snahe zviesť ju. Osudným sa jej stáva stretnutie s otcom. Poskytne mu finančnú pomoc, no on, pohoršený spôsobom dcérinho života, ju zavrhne. Nešťastná Linda sa vracia k matke. Dedina i rodičia sa od nej odvracajú. Dievčina neunesie opovrhnutie a zošalie. K zdravému rozumu ju privedie návrat Carla, jeho ponuka k sobášu i rodičovské odpustenie.
Zrejme i tento nepravdepodobný, logike moderného človeka sa vzpierajúci príbeh má svoj podiel na skromnom uvádzaní opery. Barbara Klimová sa rozhodla vytiahnuť z Lindy psychologickú líniu, ktorá z nej robí „nadčasovú operu, aktuálnu aj v dnešnom uponáhľanom svete“ (bulletin). Nohavičkovú postavu Pierotta vníma ako vnútorný hlas dievčiny, varujúci ju pred hroziacimi nebezpečenstvami. Nadreálny rozmer priznáva aj Lindinmu obetavému ochrancovi Prefektovi. Lindin príbeh chcela kreovať v zmysle dospievania mladého dievčaťa – od dieťaťa, ktoré sa spod krídiel rodičov vymaňuje vo chvíli, keď sa matke nezverí so svojím konaním a láskou ku Carlovi, cez skúšku, ktorú jej pripravia lákadlá povrchného sveta, až po katarzný prerod na mladú ženu. Priznám sa, že ak by som si jej zámer neprečítala v bulletine, z inscenácie by sa mi ho vydedukovať zrejme nepodarilo. Nielen kvôli malej skúsenosti mladej režisérky, ktorej páčivá, neprovokujúca inscenácia nepriniesla (snáď s výnimkou druhého „svetáckeho“ dejstva) čitateľnejšie zlomy. Parciálnym hendikepom inscenácie bol tiež herecky i spevácko-výrazovo nedostatočne diferencovaný výkon hlavnej predstaviteľky Martiny Masarykovej.
Prvé a tretie dejstvo sa odohráva v Lindinej rodnej dedine. Na prázdnej scéne situoval výtvarník Jaroslav Valek len pár kulís – strom obsypaný oranžovým lístím, pod ním drevený záhradný stôl, lavicu, pár stoličiek a uprostred priznane kašírovanú sivú skalu s nakreslenými hlavičkami kvetov. Kontrastné druhé dejstvo si vystačilo so zrkadlami – staticky visiacimi zo stropu a štyrmi kinetickými. Nimi na kolieskach pohybovali postavy, oblečené v čiernych kostýmoch, so zlatými maskami na tvárach. Režisérka v bulletine prezentovala zrkadlá ako symbol pravdy, pomoc pre hrdinku, ktorá však obrazu v nich nerozumie. Javisková akcia ich využívala ako bariéru medzi postavami, bludný labyrint i zrkadliace plochy pre Lindu či samoľúbeho Markíza. Dobrý nápad, ktorého účinnosť však čiastočne oslabovalo pričasté manipulovanie s týmto symbolom.
Dôležitým momentom pri inscenovaní diel, ktoré v zmysle žánrového vymedzenia kombinujú komické a vážne prvky, je vystihnutie správneho pomeru medzi oboma ingredienciami. Nedávno Andrea Hlinková v inscenácii Haydnovho Opusteného ostrova (Opera SND) neodolala zvodom komiky na úkor druhej vrstvy diela. Barbara Klimová neskĺzla do kategórie lacného humoru a pomerne úspešne ustrážila mieru vkusu vo všetkých zložkách realizácie – režijnej i výtvarnej. Podobne ako Hlinková spolupracujúca s výtvarníčkou Miriam Struhárovou, i ona má záľubu vo výrazných strihoch, lesklých materiáloch a výrazných farbách kostýmoch, či vo farebnom nasvecovaní zadného prospektu, no s podstatne väčším zmyslom pre mieru.
Nedostatkom inscenácie je málo zreteľná kresba postáv. Najmä zlomové tretie dejstvo neprinieslo na javisko žiadnu výraznejšiu akciu. Nevideli sme sľubovaný prerod dievčaťa v mladú ženu, ale ani prerod myslenia jej okolia, ktoré ju po prvotnom odvrhnutí prijíma späť. Titulná predstaviteľka Martina Masaryková ostala v hereckej i vokálnej kresbe príliš jednostrunná, s dôrazom na dievčenský rozmer svojej postavy. Zložitejší psychologický proces, o ktorom v bulletine hovorila režisérka, na javisko nepreniesla. Vokálne sa jej najlepšie darilo v koloratúrnych pasážach. V porovnaní s nedávnou vynikajúcou Kráľovnou noci (Čarovná flauta, ŠDKE) či Ľadovou princeznou (Martin a slnko, SND) však jej Linda neuspokojila. Najväčšie rezervy mala v hlasovej farbe, ktorá znela zväčša málo sýto, občas až infantilne. Vzhľadom k predchádzajúcim poslucháčskym skúsenostiam s mladou talentovanou sopranistkou prichádza do úvahy aj indispozícia daného večera. Vydarenejšou kreáciou bol Markíz Mariána Lukáča, popri Správcovi majetku Petra Schneidera jediná výslovne komická postava príbehu. Lukáč má cit pre dávkovanie komiky - nenechal sa zviesť svojím hyperbolizovaným kostýmom (lesklý zelený plášť, komická parochňa) a nikdy neskĺzol do samoúčelnej sebaprezentácie. Jeho humor bol z rodu decentných, nie však nevýrazných - Markíz je namysleným, samoľúbym pajácom, nie však skarikovanou figúrkou. Aj vokálne patril jeho výkon k pozitívnym stránkam hudobného naštudovania. Postava Pierotta dostala v Klimovej inscenácii rozmer nadreálnej postavy „vnútorného hlasu“. Obliekla, učesala a nalíčila ju na ázijský spôsob čoho, do ruky jej dala nineru. Pierott sa zjavuje vo chvíľach, ktoré sú pre Lindu rozhodujúce – pred odchodom z domu či počas pobytu v Carlovom dome. Postava Pierotta bola debutovou javiskovou príležitosťou hosťujúcej Judity Nagyovej. Mladučká mezzosopranistka disponuje veľmi pekným, technicky výborne vedeným hlasom, ktorému popri teplej tmavej farbe dáva pridanú hodnotu schopnosť vláčne viesť kantilénu a istota v spodnej i vysokej polohe. Opora banskobystrického súboru, tenorista Dušan Šimo (Carlo), podal i v tento večer kvalitný výkon, hoci jeho hlasu chýbalo čosi z obvyklého lesku a kovovej farby príjemného lyrického tenoru. V dobrom svetle sa predviedol i basista súboru Ivan Zvarík. Najväčšie uznanie však patrí domácemu barytonistovi Martinovi Popovičovi (Antonio), za cit pre potreby štýlu i dobre vedený tón, ktorý najkrajšie a najzaujímavejšie znie v – pre barytonistu citlivej – vysokej polohe.
Nemalú úlohu v partitúre prisúdil Donizetti zboru. Iveta Popovičová ho pre túto operu pripravila zodpovedne, znel plasticky, kompaktne a sviežo. Práve spôsob práce s ním však prezrádzal malú režisérsku skúsenosť Barbary Klimovej. Príliš často s ním hýbala smerom zo scény a na scénu, usádzala ho a vzápätí zdvíhala, čo ešte viac rozbíjalo aj tak malú dramaturgickú súdržnosť Donizettiho diela. Štylizácia hereckého prejavu členov zboru hovorila o antiiluzívnom zámere režisérky, javisková realizácia však niesla pečať málo skúsenej inscenátorky.
Premiéra Lindy di Chamounix bola jedným z vrcholov opernej časti tohtoročných Zámockých hier zvolenských. Týždeň, v ktorom divadlo divákom každoročne prezentuje zahraničnými hosťami vyšperkované predstavenia svojho repertoáru (Verdiho Traviata, Mascagniho Silvano), pripraví novú premiéru (Linda di Chamounix) a orchestrálnym i zborovým telesom participuje na koncertnom uvedení niektorého z málo frekventovaných, interpretačne vysoko náročných operných titulov (Belliniho Norma), patrí medzi mimoriadne záťažové okamihy v živote našej najmenšej opernej scény. Preto treba vysloviť slová najvyššieho uznania obom kolektívnym telesám i umeleckému šéfovi, zároveň hudobnému riaditeľovi ZHZ Mariánovi Vachovi. Hudobné naštudovanie Lindy prezrádzalo hodiny svedomitej práce a vysoké nasadenie orchestrálneho telesa, ktorý si s romantickou partitúrou poradil na vysokej úrovni. Profesionalita by mala byť v našich divadlách samozrejmou veličinou. Skúsenosti ostatných mesiacov však nesvedčia o tom, že by skutočnosť zodpovedala tomuto predpokladu. Opera SND bojovala s klesajúcou lojalitou súboru, podporovanou častými zmenami vo svojom vedení. Interná prehliadka košického Štátneho divadla signalizovala, že ani tu nie sú veci v takom poriadku, ako by sa očakávalo – hudobne rozpadnuté reprízové predstavenie Madame Butterfly upozornilo na nedostatočnú prácu šéfdirigenta Dušana Štefánka s orchestrálnym telesom. Zdá sa, že banskobystrický umelecký šéf Marián Vach drží v tejto chvíli veci pevne vo svojich rukách, súboru nechýba chuť ani súdržnosť. Snáď bude to isté možné napísať aj na konci nasledujúcej sezóny.

Publikované online: 24.6.2009

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.