Balada o bezcitnej láske

Scéna: Jozef Ciller a. h.
Kostýmy: Katalin Latócky
Hudba: Róbert Lakatos
Réžia: Ľubomír Vajdička a. h.  
Hrajú:
Liliom: Péter Nádasdi
Juli: Judit Lax
Mari: Emőke Szabadi
Ficsúr: Máté Madarász
Muskátné: Mária Szabó Kövesdi
Orvos-fogalmazó/Lekár: Szilárd Petrik
Két kiscseléd/slúžky, Berkovics Hollunderné, Budai rendőr: Péter Havasi
Kapitány, Hollunder fiú, Linzmann: Attila Bocsárszky
Lujza: Mária Kuczik/Zsófia Szabó 
Premiéra: 27. 11. 2014, Divadlo Thália Košice
(Písané z premiéry)
Na úvod treba poznamenať, že autor hry je nielen klasikom modernej maďarskej a stredoeurópskej meštianskej drámy, ale aj najpopulárnejším a najhranejším maďarským dramatikom. Veď už jeho debut Diabol (Az ördög, 1907) uvádzali v roku 1921 štyri newyorské scény a za štrnásť rokov hru uviedli na 364 amerických, 200 nemeckých, 43 talianskych a 32 maďarských scénach! Hra Liliom (1909) potvrdila Molnárovu popularitu. Uznanie a sláva však prišli až po úspechu na nemeckých a talianskych scénach, čomu predchádzal domáci „divácky prepadák“ v peštianskom divadle Vígszínház. Viacerí doboví kritici správne vytušili, že na scénu vstúpil originálny autor, ktorý na javisko priniesol nielen nové témy a jazyk, ale i spôsob komunikácie s hľadiskom, pričom sa zvláštne spojilo dovtedy nespojiteľné: umelecká ambícia a divácky úspech. Jeden z najväčších maďarských básnikov E. Ady sa dokonca priznal, že práve v hre Liliom objavil nové umelecké parametre divadla: dvojité kódovanie, v ktorom sa za ľahkým bulvárnym príbehom „o nešťastnej láske“ skrýva hlbší, tajomnejší, univerzálnejší, ba až poetický svet skrytých symbolov. Dramaturgia košického divadla Thália teda siahla po „overenej“ klasike, ktorá aj po sto rokoch priťahuje vďačných divákov, ale rovnako provokuje uvažovanie o interpretačných limitoch a možnostiach tejto zdanlivo „prvoplánovej“ tragikomédie.
Hra Liliom začala svoju kariéru v nepokojnom a chaotickom predvojnovom období plnom eufórie a melanchólie, technického pokroku a ľudskej biedy, falošnej morálky a reálneho úpadku, ale najmä skrytej a skrývanej individuálnej a kolektívnej neurózy a strachu. Treba povedať, že všetky tieto znaky koncentrované v prejavoch „psychickej neurasténie“ sú zakódované aj v myslení a konaní postáv. Príbeh sa odohráva v Budapešti, v meste, ktoré sa veľmi rýchlo stalo metropolou s luxusným aristokratickým centrom, ale aj chudobnou perifériou remeselníkov, robotníkov, policajtov, vojakov, sluhov a slúžok. F. Molnár bol v tom čase aktívny maďarský novinár s nemecko-židovskými koreňmi, ktorý si hľadal svoju novú „modernú“ identitu, profesionálnu spisovateľskú kariéru a možnosti živobytia. Rýchlo si uvedomil, že veľkomesto síce otvára svoju štedrú náruč, ale je falošné, cynické a nemilosrdné. Svet-džungľa, kde prežijú iba najodolnejší jedinci. Autor sa pohyboval v luxusných kaviarňach, ale fascinoval ho etnicky a sociálne pestrý a vitálny svet: mestská periféria. Rodiace sa spoločenstvo chudobných, naivných a čistých ľudí, ktorí sa však pod tlakom boja o prežitie rýchlo menia na pokrytcov a cynických chameleónov. A to je aj rámec príbehu o mužovi menom Liliom. Autor, ako sám poznamenal, sa inšpiroval príbehom z čiernej kroniky. Najprv napísal „rozprávku pre dospelých“, ktorú zdramatizoval na objednávku populárneho divadla Vígszínház. Hrdinom je „predmestský frajer“, lámač naivných ženských sŕdc, zdanlivo nevinný podvodník (pseudonym Liliom znamená v slovenčine ľalia). Opantávajú ho zvody veľkomesta, mladých dievčat, ale aj iných nenaplnených a nenaplniteľných túžob. Rovnako ho frustruje bezradnosť a neschopnosť vymaniť sa zo sveta chudobnej periférie. Bezvýchodisková situácia prerastá do stupňujúcej sa nervozity, morálnych defektov a nekontrolovanej agresivity voči žene. Oklamaný a pošpinený Liliom sa nakoniec definitívne očisťuje samovraždou. Milostný príbeh s tragickým koncom sa tak mení na sociálnu drámu. Alegória sociálnej krízy a rozpadu hodnôt sa nečakane aktualizuje aj v realite stratených ilúzií, s ktorou sa konfrontujú masy slovenských a maďarských „ľudí práce“ a podobne snívajúcich nádenníkov ako Liliom a Juli.
Košická inscenácia je výnimočná a jedinečná aj tým, že z jednej strany vstupuje do bohato rozvetveného maďarského „liliomovského“ kontextu, ale súčasne prezentuje režijno-scénografický koncept, ktorý je „textom i kontextom nedotknutý“, ako sa vyjadril Ľ. Vajdička v bulletine. Tento moment je veľmi dôležitý, lebo košická interpretácia naozaj objavuje a odkrýva „čistý text“, elementárne dramatické situácie a (po)zabudnuté metafory, symboly a podtexty. Akoby sa potvrdzovali slová básnika E. Adyho, že Liliom má vyšší umelecký potenciál, než aký očakáva priemerný (peštiansky) divák. Javiskový tvar neponúka lacné aktualizácie. Naopak, presná ukotvenosť v historickom čase fin de siècle otvára univerzálne horizonty a prezentuje príbeh ako existenciálnu drámu o konaní frustrovaného malého človeka v zlomových a hraničných situáciách, keď sa mu rozpadávajú vzťahy aj vlastná identita. Režisér veľmi presne vystihol, že F. Molnár „tragikomickým príbehom nešťastnej lásky“ rafinovane zamaskoval drámu o svete, ktorý sa myšlienkovo aj citovo vyprázdňuje, prežíva vďaka pretvárke a smeruje k dekadencii, nihilizmu a sebadeštrukcii. V predstavení sa tak modelujú aj základné „tézy modernizmu“: 1/ realita nie je reálna a slová nie vždy odkazujú na skutočnosť, 2/ aj za „operetným“ príbehom sa môže skrývať tajomný „kozmos“, parafrázujúc W. Gombrowicza.
Dramatický text má remeselne dokonale zvládnutú kompozičnú štruktúru (dve časti a sedem obrazov), čo rešpektuje aj Ľ. Vajdička, ktorý tento rámec nemení, iba citlivo a primerane ozvláštňuje „inovovanými“ postavami „žoviálnych uvádzačov“ (A. Bocsárszky a P. Havasi), ktorí svoju komickú figuratívnosť nenásilne, kultivovane a s inteligentným humorom prenášajú aj do ďalších vedľajších postáv, ktoré tak dotvárajú, ale najmä nadľahčujú „morózny a nudný“ kolorit nižších sociálnych vrstiev z predmestia. Zdá sa, že v tomto prípade opäť treba oceniť zdravo konzervatívny režijný prístup, teda pokoru pred kvalitným textom a nekompromisný dôraz na hereckú interpretáciu slova. Výsledkom bolo kompaktné a vyvážené predstavenie, kde sa nič nemuselo kamuflovať a zakrývať efektnými barličkami. Vajdičkova koncepcia bola maximálne dôsledná vo svojom minimalizme a svojím minimalizmom. Túto poetiku sugestívne dotvárala nielen scénografia, ale aj kostýmy a hudba. Rovnako aj scénograf J. Ciller pracoval s metaforou tmavého a prázdneho priestoru, kde vynikala akcentovaná herecká prezentácia. Popri konvenčných a variabilných prvkoch (lavička, stôl, stoličky atď.) funkčne využil stabilný a statický objekt veľkého ateliérového fotoaparátu, ktorý niekoľko ráz vysvietil „retro“ momentky postáv a prostredia. Tento prvok bol dominantným vizuálnym symbolom, ktorý hmotne a fyzicky dotváral sugestívnu veľkomestskú atmosféru okolo roku 1900, v ktorom veľký moderný a tajomný stroj postupne „kradol“ životy a konzervoval pohyblivú a premenlivú realitu sveta. Kostýmy Katalin Latóczky citlivo harmonizovali s režijnou koncepciou. Boli to neutrálne a nenápadné pastelové kreácie. Príznakovejšie boli iba kostýmy negatívnych excentrickejších veľkomestských postáv: elegantného zlodeja Ficsúra a prízemne vtieravej podnikateľky Muskátné. Peniaze (z)menili síce kostýmy Mari (Emőke Szabadi), ale už nie jej štylizovanú meštiacku pózu. Podobne nenápadná, tichá, ale veľmi variabilná a sugestívna bola hudba R. Lakatosa, ktorý nechal zaznieť melódie, zvuky i šumy veľkomesta, kde sa spájal verklík, operetné šlágre, ale i variácie smutných ľudových balád.
Herecké výkony potvrdili, že režijný zámer odkryť „pravého“ F. Molnára bol maximálne naplnený. Protagonista Péter Nádasdi ako Liliom sa prezentoval solídne zvládnutou náročnou rolou, ktorá si vyžadovala prísne a disciplinované psychologické herectvo. Jeho postavu však reflektujeme ako frajera, ktorý je vlastne aj hercom, a to hneď v niekoľkých úlohách: vyvolávač na kolotoči, manžel a budúci otec z donútenia, ale aj zabudnutý, odsunutý a zakomplexovaný Casanova. Péter Nádasdi teda zahral postavu herca, ktorý ukrýva svoje slabé stránky a za každú cenu chce zostať „in“: predvádzať sa a byť obdivovaný, teda egocentrik so sklonmi k narcizmu. Postupne ho zväzuje rodina, chudoba. Stáva sa outsiderom, vyvrheľom, čo si však až do poslednej chvíle nepripúšťa, aby ho to nečakane zlomilo a dohnalo k trochu absurdnej samovražde. Posledné obrazy sú hrou o (možnom) pokání. Táto morálna rekapitulácia, hra autora s divákom, či uverí očistcu alebo definitívnej smrti, sa ukázala aj v tomto prípade ako najproblematickejšia časť predstavenia. Divák je možno prekvapený, že sa nedozvie, aký bol vlastne Liliom: dobrý či zlý, nežný či krutý alebo obyčajný slaboch, ktorého zničila falošná pýcha a túžba byť za každú cenu v popredí. Postava Juli (Judit Lax) má podobné znaky tajomstiev nevypovedaných či polovypovedaných slov. Najprv sebavedomá vo svojej komunite, ale neskôr poddajná a zlomená. Dlho koriguje svoje city, aby sa v scéne s umierajúcim manželom správala takmer bezcitne a chladne. Herečka cez túto postavu ukázala nielen výnimočný talent, ale aj pestrú škálu kreativity. Liliom bol síce autorom určený protagonista, ale na košickom javisku jasne dominovala Juli. Judit Lax nielen dôsledne prečítala text, ale obdivuhodne zahrala aj medziriadkové ticho, mlčanie, ktoré vypovedalo o duševných útrapách, skrytých emóciách a nevypovedateľných slovách. V porovnaní s ostatnými ženskými postavami práve Juli ukázala silu, sebavedomie, ale aj prirodzenú emočnú inteligenciu. Stvárnila typ ženy, ktorá musí zvládnuť „bežnú“ domácnosť i traumy z neopätovanej a bezcitnej lásky. Neočakávane silnú pozíciu si vybudoval na javisku aj Máté Madarász ako Ficsúr, ktorý vstúpil na scénu ako žoviálny elegán v maske „diabla pokušiteľa“, cynického klamára a takmer súčasného hlásateľa falošných ilúzií a ľahkých riešení.
Inscenácia Liliom v košickom Divadle Thália potvrdila dva základné momenty, ktoré sú aj výraznými pozitívami tohto predstavenia:
1/ Overené klasické dramatické texty majú svoju univerzálnu hĺbku a výpovednú hodnotu aj bez efektných (často však silených a falošných) aktualizácií.
2/ Spolupráca maďarského súboru so skúseným slovenským režisérom a „majstrom svojho remesla“ sa ukázala ako veľmi dôležitá a podstatná, lebo odkryla zdravé jadro a čistú esenciu textu, ale aj celého hereckého tímu.

Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.