Babylonská veža – to chaotické a nezrozumiteľné v nás

Choreografia: Tibor Trulik
Hudba: Kvety Nikotínu
Dramaturgia: Marek Turošík
Scéna a kostýmy: Gabriela Paschová
Svetelný dizajn: Ján Čief
Hrajú: umelecký súbor Divadla Štúdio tanca Tibor Trulik, Lenka Rajchmanová, Marie Knapová, Jakub Jeňo, Denisa Benčaťová a.h.
Premiéra 7. december 2013 v Divadle Štúdio tanca, Banská Bystrica
Babylonská veža ľudského vnútra sa rúca, je čas na nové proroctvá. Tak znie podtitul inscenácie Divadla Štúdio tanca. Inscenácia už podľa názvu pracuje so starozákonným mýtom o Babylonskej veži, ktorú sa rozhodli postaviť ľudia, aby sa pripodobnili svojmu Stvoriteľovi. Keď bola veža čiastočne hotová, stavitelia použili niektoré miestnosti ako svoje príbytky. Iné priestory nádherne zariadili a vyzdobili pre svoje modly. Všetci sa tešili zo svojho úspechu, uctievali strieborných a zlatých bohov a vyzývavo sa stavali proti Stvoriteľovi. Dielo sa však vo svojom úspešnom postupe náhle zastavilo. Moc zhora tento zámer prekazila, nedovolila vežu dostavať. Výtvor medzitým dosiahol na tie časy neslýchanú výšku a robotníci, ktorí v tejto výške pracovali, sa náhle už nemohli priamo dorozumievať s tými, čo pracovali dole. Preto boli na rôznych miestach rozostavení muži, čo prijímali pokyny o prísune potrebného materiálu, ako aj iné príkazy, týkajúce sa práce, a odovzdávali ich tomu, kto stál najbližšie. Pri takomto odovzdávaní správ došlo k zmäteniu jazykov. Tak sa žiadal materiál, ktorý nikto nepotreboval, a odkazy boli často opakom príkazov. Nastal zmätok a zdesenie. Zámery staviteľov Babylona sa skončili hanbou a porážkou. Monument ich pýchy sa stal pomníkom ich bláznovstva. Ľudia sa však aj naďalej správajú rovnako, spoliehajú sa len na seba. Zmätok jazykov sa pre ľudstvo stal určitým mýtom, varujúcim pred nebezpečenstvom neskromnej ctižiadostivosti, nedostatku pokory a prílišnej pýchy.
Babylonská veža v pohybovom ponímaní mladého choreografa a tanečníka Tibora Trulika hovorí práve o tomto zmätku, o pocite nespútanej slobody, v rámci ktorej je všetko možné, o zrýchlenej a násilnej komunikácii, ktorá zostáva len na povrchu a to podstatné je odsunuté nabok.
Tibor Trulik je známy hlavne ako tanečník Divadla Štúdio tanca, tentoraz dostal na svojom domovskom javisku priestor aj ako choreograf. Skúseností má viac než dosť v rámci spolupráce na projektoch so Zuzanou Ďuricovou Hájkovou, Antonom Lachkým, Pierrom Nadaudom, Jozefom Fručekom či Stanislavou Vlčekovou. Môže čerpať zo skúseností, ktoré získal spoluprácou s nimi, a zároveň prísť so svojou témou, svojím pohybovým vnímaním. Téma slobody, anarchie, punku, s ktorou pracuje, je určite bližšia divákom v maturitnom veku, keď im je vlastná nekompromisnosť, dynamika, snaha po nezávislosti a dobre rozumejú tanečnému a pohybovému jazyku, s ktorým Tibor Trulik v inscenácii pracuje.
Babylonská veža vytvára svet plný dynamiky, výbušnosti, nepoddajnej tvrdohlavosti, eruptívnej energie, ktorá vytryskuje na povrch. Je to priamočiara výpoveď o generácii ľudí, ktorí nie sú schopní vytvárať kompromisy, skôr bojujú, útočia, ako sa rozprávajú a chápu. Tieto pocity ešte viac zvýrazňuje punková hudba skupiny Kvety Nikotínu. Koncept inscenácie je pomerne jednoznačný a dá sa jasne a čisto odčítať: od agresivity nespútanosti prichádza k deštrukcii, za ktorou sa skrývajú črty pokory, ktorá nie je ešte viditeľná, ale možno ju zacítiť.
Tanečná a pohybová akcia je dynamicky načasovaná na jednotlivé skladby, ktoré okamžite evokujú pocit revolty, frustrácie a zároveň priamočiarej snahy zmeniť ak nie svet, tak minimálne ľudí okolo seba. Krokové individuálne i partnerské variácie Trulik odvodil od punkového „pogovania“, nachádzajú sa tam prvky fyzického divadla, akrobacie, improvizácie či výtvarnej performancie. Tanečníci sa medzi sebou sáču, nespútane vytrvalo sa hádžu do priestoru, do partnera, v neustálom rytme. Je v tom agresívny až živočíšny boj, neústupčivosť, ktorá prerastie do krátkej intimity dvoch dvojíc (Tibor Trulik a Lenka Rajchmanová, Jakub Jeňo – Marie Knapová). Toto stíšenie netrvá dlho. Narúša ho náhla prítomnosť piatej tanečnice (Denisa Benčaťová). „Tá piata“, nová, cudzia sa snaží vstúpiť do oboch vzťahov, včleniť sa do skupiny, ktorá ju až postupne prijíma medzi seba, do svojich dotykových  milostných hier, ktoré znova ukončí silný pocit výnimočnosti a individuality (scéna, v ktorej tanečníci každý so svojou tehlou vstupujú do priestoru, vystupujú a znovu z neho zostupujú). Tehla ako výtvarný prvok prechádza celým režijným konceptom: tanečníci ju so sebou nesú, hádžu, stavajú pomník, niečo, čo tu môže z ich prítomnosti a existencie zostať pre budúcnosť. Stavaním stále vyššieho monumentu posúvajú hranice, možnosti a toleranciu medzi sebou stále do krajnejších polôh. Atmosféra pripomína čas nadránom po nočnej party, ktorá bola v niečom prelomová, a zároveň zostane nepovšimnutá v rade ďalších podobných udalostí. Trulik s tanečníkmi pracuje silno s motívom vyčlenenia, prijatia niečoho cudzieho a zároveň budovania vzťahov, ktoré nie vždy držia pri sebe, zrádzajú sa, strácajú sa v individualitách a predvádzaní. Scéna, v ktorej v pätici pracujú na spoločnom diele a vytvoria na pomery priestoru pomerne odvážny pomník a potom spoločne rytmicky z ľahu vystreľujú telami do strán, je rozhodne tá najsilnejšia. V záverečných scénach, kde štvorica znova vyčlenila zo seba „tú piatu“, je skôr dopovedaním, ktoré nie je až také nevyhnutné, aj keď prišlo k umlčaniu cudzieho elementu, a tým aj k opätovnému rozloženiu tehlového objektu. V tejto časti tanečníci pracujú s igelitom, v ktorom sa postupne ocitnú všetci. Ale aj tento ochranný val je roztrhaný, ako aj vzťah „s tou piatou“, ktorá zostane nehybne ležať v priestore a okolo hlavy jej poletujú kúsky roztrhaného materiálu. Tanečníci spolu vytvárajú skupinu, striedajú sa v preberaní iniciatívy, udávania rytmu a dynamiky akcie.
Scéna Gabriely Paschovej predstavuje opustený továrenský sklad, tehly stopy kolies po ťažkých mechanizmoch, grafity na stenách. Cítiť z nej industriálnosť, surovosť, no zároveň nebráni divadelnej akcii, ale podnecuje drsný dojem z nej. Vytvorený tehlový monument – babylonská veža pôsobí v prázdnom priestore tajomne a mysticky. Kostýmovo obula tanečníkov do tenisiek a navliekla ich do oblečenia s punkovými motívmi.
Hudba skupiny Kvety Nikotínu je nasiaknutá nostalgiou za punkom, je kompaktnou súčasťou inscenácie, aj keď až priveľmi určuje charakter hlavne dynamických scén, pracuje s príliš konkrétnou dynamikou a až príliš púta pozornosť a ilustruje. Na druhej strane, tanečníci sa ju svojou nespútanosťou snažia skrotiť, pohyby skoordinované s tempom a rytmom hudby variujú do rôznych pozícií. Do hudobnej zložky pomerne presne rytmicky zapadajú aj zvuky (manipulácia s tehlami, pády, skoky).
Babylonská veža je inscenáciou aj o prúde energie, ktorá dokáže z človeka v jednom momente, v jednej alebo jedinej etape života vytrysknúť, energie, ktorá je bez zábran a kompromisov. Inscenácia Divadla Štúdio tanca zasiahne stredoškolskú generáciu, ktorá má so súčasným tancom a pohybovým divadlom ešte malú alebo žiadnu divácku skúsenosť a môže byť pre ňu silným vizuálnym zážitkom, ktorý dokáže hovoriť jej jazykom, na akí síce možno nie sú zvyknutí, ale zároveň im je tematicky veľmi blízky.

Marek Godovič

Marek Godovič je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12. Recenzie a kritiky publikoval v časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.