Ave Bakchus

Vytlačiť

Preklad: Ľudovít Petraško
Scénografia: Irena Marečková
Dramaturgia: Ľubomír Šárik
Hudba: Norbert Bodnár
Scenár a réžia: Karel Brožek
Asistent réžie: Peter Creek Orgován

Účinkujú:
Smrtka – Fortuna, Ghita: Beáta Dubielová
Giacomina, Suseda 1: Mariana Bódyová
Petronella, Suseda 2: Erika Molnárová
Caterina, Suseda 3: Nicole Dubjaková
Ricciardo, Sused, Milenec 1: Miroslav Kolbašský
Lizzio da Valbona: František Dolejší
Manžel, Milenec 3: Peter Creek Orgován
Gianello, Milenec 2: Juraj Fotul
Mních, Tofano: Ivan Sogel

Premiéra: 27. septembra 2013 vo Veľkej sále v Bábkovom divadle v Košiciach

Inscenácie pre dospelého diváka v bábkových divadlách na Slovensku? Bábkoherci hrajú bez bábok, či dokonca činoherne? Bábkové predstavenie večer? Tieto a ešte mnoho iných otázok počuť stále, aj v 21. storočí. Pred predstavením som započula pani sediacu predo mnou, ktorá svojej susedke vysvetľovala: „Herci sú perfektní, uvidíš, aj keď hrajú len pre deti.“

Snaha tvorcov presviedčať divákov o tom, čo je od nepamäti známe, prirodzené. Bábkari hrali predsa primárne pre dospelého percipienta. Súkromné bábkové divadlá vlastnili najvyššie vrstvy. Divadelní reformátori využívali metaforickosť bábok na zhmotnenie svojich predstáv, vízií. Kočovní umelci zabávali na jarmokoch či v krčmách ľudové publikum. Obrodeneckí bábkari šírili národnú kultúru do najvzdialenejších dedín. A stále nehovoríme o detskom divadle. Tak prečo je také ťažké primäť divákov chodiť do „bábkača“ večer? – Je nutné ich to naučiť. Bábkové divadlo Na rázcestí či Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre má už svoje stále a vychované obecenstvo. V repertoároch majú lákavé tituly, napríklad Franz Kafka: Premena, Jean Genet: Slúžky, Bram Stoker: Dracula, Jozef Mokoš: Jánošík a i. Košičania začali tento „boj“ inscenáciou Potkaniar (r. Oleg Žiugžda) a pokračujú Karnevalom na popravisku, ktorý je inšpirovaný príbehmi z Dekameronu.

Autor scenáru a režisér, Košičanom i bábkarom známy Karel Brožek vybral z Dekameronu tri príbehy, ktoré doplnil mravoučnými básňami Sebastiana Branta. Vedľa seba tak stavia vášeň, lásku, telesnosť a vieru, pokoru, transcendentnosť. Ľudovú karnevalovú zábavu a verejné popravisko. V prvom príbehu, ktorý bol rozprávaný v piaty deň, keď vládla Fiammetta a zadaním boli príhody milencov, ktorých láska sa po rôznych strastiach dočkala šťastného konca, pristihne otec Lizio z Valbony svoju dcéru Caterinu s milencom Ricciardom. Všetko sa dobre končí, svadbou zaľúbencov. Druhý a tretí príbeh patria do siedmeho dňa, v ktorom vládol Dioneo a rozprávalo sa o manželoch, ktorých obalamutili ich vlastné manželky či už to postrehli, alebo nie. Peronella ukryje svojho milenca Giannella do suda. Jej manžel ho ale predal. Manželka mu nahovorí, že ona ten sud už sľúbila kupcovi, ktorý ho práve prezerá zvnútra. Giannello ho dá ešte vyčistiť Peronellinmu manželovi a ďalej pokračujú v milostných hrách. Posledný príbeh je o žiarlivom Tofanovi, ktorý vymkne manželku Ghitu, ktorá trávila noc s milencom. Ghita predstiera, že skočila do studne, aby predišla strašnej hanbe, a hodí do nej kameň. Tofano vyjde z domu, beží ku studni, no žena zatiaľ vkĺzne dnu a zamkne mu dvere. Brožek dej upravil, zostručnil, prispôsobil prostriedkom bábkového divadla. Ku každej časti priradil určitú bábkarskú techniku (maňušky, marionety, masky) a podľa toho tvoril repliky, situácie a spôsob hrania.

Karel Brožek rámcuje pikantné príbehy poéziou a prepája ich jej zhudobnením (Norbert Bodnár). Inscenácia sa začína príchodom hercov z hľadiska. Spievajú Dies Irae a vedú čarodejnicu na popravisko, kde ju chcú upáliť. Tá sa však zrazu mení na Fortunu – bohyňu osudu a šťastia. Hneď v tomto prvom obraze naznačuje autor kontrastnosť života, neustále prelínanie vysokého s nízkym, opozitá úsmevu a plaču, radosti a strachu, narodenia a smrti. Práve táto žena je nositeľkou, rozprávačkou príbehov i káravých básní. Ona prináša do tejto spoločnosti jablko, ktoré sa stáva motívom celej inscenácie. Jablko, symbol hriechu, pokušenia, sváru, ale i lásky, dáva Fortuna vždy jednému mužovi. Ten, opantaný jeho účinkami, si vyberá družku, s ktorou rozohráva milostnú avantúru z Dekameronu. Ostatní pozorujú kolegov, dotvárajú akcie zvukmi (bubon, hlinený slávik, tamburína a i.), reagujú, rozohrávajú vzťahy medzi sebou. Rozdeľujú si postavy, hádajú sa, kto bude hrať čo, obliekajú si náznakové farebné kostýmy, berú bábky a hrajú. Pre seba, pre pobavenie, aby na chvíľu zabudli. „Odcudzováky“ sú súčasťou tejto jarmočnej zábavy.

Pod scénografiu je podpísaná Irena Marečková (absolventka pražskej bábkarskej scénografie a neskôr aj jej pedagogička a vedúca kabinetu scénografie KALD DAMU), ktorá sa podieľala na mnohých výpravách k bábkovým, alternatívnym, činoherným, operným, muzikálovým, tanečným a pantomimickým inscenáciám. Spolupracovala s Josefom Kroftom, Karlom Makonjom, Ctiborom Turbom, Zbyňkom Srbom, Vladimírom Strniskom a i. „I. Marečková se stala přední (nejen) loutkářskou scénografkou. Její až mužsky pevný výtvarný rukopis, projevující se robustní velikostí i výraznou hmotovostí a plastičností tvaru loutek, se pojí s fantaskní poetikou, smyslem pro funkční uspořádání prostoru a zapojení kostýmů do inscenačního sdělení třeba i jako samostatného prvku. Zaměřuje se na výtvarné divadlo a divadlo herce a loutky.“[1] Citované slová presne charakterizujú scénografiu v košickej inscenácii. Marečková sa pri tvorbe scény a kostýmov nechala inšpirovať karnevalizáciou. Priznáva telesnosť a sexualitu, ktorá je zvýraznená vypchávkami na kostýmoch (prsia, zadok, svaly, pohlavné orgány). Trikoty telovej farby sú na začiatku prekryté hnedými sutanami. No postupne, pri hraní, ich herci zhadzujú a stoja pred divákom, i pred sebou samými, nahí telesne i duševne. Priznávajú svoje nedostatky, chyby, zlyhania, hriechy. Jednotlivé bábky (maňušky, marionety, masky) sú komické, groteskné, s výraznou rezbou tváre. Na scéne sú len najnutnejšie objekty, rekvizity, a aj tie sú multifunkčné. Skriňa slúži, napríklad, aj ako dvere, výkryt, paravan.

Norbert Bodnár zložil pre inscenáciu hudbu tvorenú typickými hudobnými nástrojmi doby Dekameronu. Prepája jednotlivé príbehy, navodzuje atmosféru jarmočnej zábavy.

Karnevalizácia, ktorou sa autor inšpiroval, jasne určuje herectvo – všetko majú na javisku, nič sa nedeje za výkrytom (lebo žiaden nie je), ale priamo pred divákom a spolu s ním. Otáčajú sa spoločenské roly, všetko je naruby. Nič nie je tabu – milostný akt sa naznačuje priamo pred divákom. V inscenácii hrajú všetci členovia súboru. Vytvárajú kompaktný celok a navzájom sa herecky inšpirujú. Inscenácia je ďalším krokom súboru smerom k staršiemu divákovi a k inému typu hrania.

„Teší nás, že na naše javisko sa vracia Karel Brožek, ktorý už desaťročia patrí medzi európsky špičku medzi režisérmi,“ hovorí umelecký šéf BD v Košiciach Ivan Sogel.[2] Režisér Brožek v BD Košice už v minulosti režíroval úspešné inscenácie Vojny turecké a iné, Vták Ohnivák, Aucassin a Nicoletta a i. Na najnovšej hre sa dohodol s vedením košického divadla už pred troma rokmi. „Dohodli sme sa, že by to mal byť titul, ktorý bude priťahovať publikum určitou zábavnosťou a že to bude Boccaccio. Mne sa to páčilo, len som hľadal to, čo mám rád, aby to nebola len taká estrádna zábava, či ľahká košonéria, ktorá bude baviť divákov na prvý pohľad, ale aby tam bolo niečo viac. To, že človek, keď prežije obdobie, v ktorom mu je ťažko, tak na to potom spomína s humorom, žartom a veľkou zábavou,“ povedal Brožek.[3]

Na škodu dobrej inscenácie je nejasný úvod, ktorý nie je v závere dohratý. Divákom zostalo nevypovedané, kto herci sú a ako sa ich príbehy skončia. Už samotné príbehy Dekameronu sú však svižné, dynamické, veselé. Napriek všetkým výhradám znamená inscenácia veľký prínos pre rozvíjanie košického bábkového divadla i renesanciu scény Jorik. Ostáva už len želať si, nech na ňu prídu diváci.

Barbora Zamišková



[3] Tamže.

 

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

Publikované online: 27.9.2013

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.