Autobiografia cudzími očami...

Vytlačiť

Hudba a námet: Sisa Michalidesová
Klavír: Valér Miko
Scéna a kostýmy: Katarína Drobná
Výroba masiek: Matteo Destro
Text piesne: Peter Konečný
Choreografia: Mirec Janík
Réžia: Matteo Destro

Účinkujú: Alena Michalidesová, Sisa Michalidesová, Daniela Mackovičová, Tomáš Zárecký

 

Rozprávať o sebe na javisku je nielen odvaha, ale aj veľké poučenie vo všetkých smeroch. V našom kultúrnom a divadelnom kontexte sme zvyknutí, že sa tak najčastejšie robí pri inscenáciách terapeutického divadla (divadlo mentálne a telesne znevýhodnených), psychodramatického divadla atď., ktorých hlavnými funkciami sú práve funkcie ako liečebná, rehabilitačná, psychologická a pod. Inscenácií, ktoré sú tradičným autoportrétom, je u nás minimum, možno z posledných bola takou inscenácia Blaha Uhlára Pokus (v hľadaní spirituality), video-divadelná inscenácia z roku 2011 v Divadle S.T.O.K.A. Bratislava. Pri inscenácii Silent Rhapsody však v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o tradičnej autobiografii, či nebodaj o terapii prostriedkami divadla. Aj keď – samozrejme – pri autobiografických dielach sú vždy obe funkcie prítomné, teda aj pri tejto inscenácii. Dôležité však je, v akom pomere sú k estetickej a umeleckej funkcii. V prípade Silent Rhapsody ide o vzácnu výnimku z viacerých hľadísk. Spája umeleckú, estetickú, autobiografickú a „terapeutickú“ funkciu na vysokej úrovni a v prípade liečebnej funkcie môžeme skôr hovoriť o výchovnej funkcii týkajúcej sa hlavne divákov. Určite aj preto, lebo jej hlavná hrdinka nielen chorobu zvládla, ale predovšetkým o nej vypovedá neprikrášlene, priamo, aj keď často poeticky až básnicky...

Inscenácia vychádza zo skutočnej životnej udalosti známej slovenskej hudobníčky, jazzmanky, speváčky, divadelnej herečky a manažérky Divadla Úsmev Sisy Michalidesovej, ktorá sa ako 18-ročná stala onkologickou pacientkou. Svoj boj s rakovinou zachytila aj v knihe Sisa a Sivý holub, ktorú jej vydalo nitrianske vydavateľstvo Enigma publishing s. r. o. v roku 2012, súčasťou knihy je i CD s nahrávkou jej hudby. Kniha sa stala základom netradičnej autobiografickej inscenácie, ktorá sa mala pôvodne volať Dream Rhapsody. Ku vzniku Sisinej ďalšej – tentoraz divadelnej – spovede, v ktorej „inak“ rozpráva o svojom víťazstve nad chorobou, inšpirovala talianskeho divadelného režiséra. Ide o svetovo známeho výrobcu masiek Mattea Destra, ktorý ich nielen vyrába, ale aj navrhuje a venuje sa tiež divadelno-pedagogickej práci s nimi. S. Michalidesová u neho v Taliansku absolvovala kurzy tvorby masiek a ich animácie. Jej osobnosť, urputný boj celej rodiny s chorobou – hlavne matky, herečky a pedagogičky Aleny Michalidesovej – sa však už skôr stali predlohou pre vznik inej prózy zo Sisinho pera s názvom Sivý holub. Na jej základe taktiež vzniklo iné dielo – 36 minútový dokumentárny film s tým istým názvom ako kniha. Podobne ako u Michalidesovej, ktorá tému svojej choroby v umeleckej forme nevyjadrila po prvý raz až divadelnou inscenáciou Silent Rhapsody, ani Destrova spolupráca s ňou a Divadlom Úsmev sa nezačala touto inscenáciou. V roku 2013 jej predchádzala réžia inscenácie Eeee...Earthlinks? alebo „Haló, mimozemšťan?“ (Rodinná komédia s maskami o vypočítavosti pozemšťanov), v ktorej boli masky neoddeliteľnou súčasťou. Autorsky sa na nej – okrem M. Destra – podieľal aj významný slovenský literát, divadelný a rozhlasový dramaturg a dramatik Peter Pavlac. Inscenácia je na rozdiel od Silent Rhapsody určená hlavne detskému divákovi a S. Michalidesová v nej hrá a je tiež spoluautorkou hudby.

Román/spoveď Sisa a Sivý holub je textom, v ktorom sa takmer bez odlíšenia prepletá a prelína svet ireálna, či možno skôr symbolický svet Sisiných zhmotnených obáv a túžob so svetom reálneho boja s chorobou, ktorý má ale tiež často symbolické pomenovanie. Nájdeme v ňom postavy ako Ticho, Strach, Sivý holub, Smrť, Tmavý priateľ, Tulák a i.; Sisa sa v ňom mení sa bielu holubicu, strom atď. Na svojom putovaní po udalostiach spojených s chorobou však stretáva množstvo ďalších postáv. Napríklad hviezdy, škriatkov i Slona, ktorý ju chobotom ťahá späť k zemi. Iba jej najbližší či znalí vedia, kto konkrétny, prípadne čo konkrétne sa skrýva za každým symbolom – postavou či mikropríbehom reálneho alebo imaginárneho charakteru. Pretože aj taký blízky spolupracovník Divadla Úsmev i Sisy samotnej – divadelný režisér Peter Scherhaufer – v texte nemá svoje meno. Je „iba“ jednou z bezmenných postáv, ktorá mala rovnakú chorobu. Alúzií na rôzne reálie – i umeleckého charakteru – je v texte veľa... Sisa napríklad cestuje po súhvezdiach akoby v odkaze Saint –Exupéryho Malého princa, stretáva ho, túži po ňom, sú o ňom texty piesní či (možno[1]) básní atď. Iba jedna symbolická postava má odkrytú identitu – Sivý holub. Ide o psychotronika, ktorý pomohol S. Michalidesovej zmeniť „staré programy mysle“ tak, aby začala s chorobou bojovať aj inak, ako iba s pomocou tradičných lekárskych postupov.

Divadelné spracovanie predlohy však celý text zužuje na najdôležitejšie postavy a základnú príbehovú líniu na úrovni fabuly tak v reálnom, ako aj v imaginatívnom kontexte. V reálnej rovine inscenácia priamočiarym spôsobom rozpráva príbeh o dievčine, ktorá rada hrá na harmonike a ktorá sa po bolesti v hrudi ocitne v čakárni u lekára, ktorý jej nakoniec oznámi neblahú diagnózu. Nasleduje rad situácií, v ktorých ju vidíme postupne čím ďalej, tým viac bezvládnu na lôžku s infúziami (znak chemoterapie), odmietajúcu lieky, pomoc všetkých naokolo a aj vlastné hudobné nadanie. Vidíme ju však aj bojujúcu o svoj život – tancujúcu s iným chorým pacientom či hrajúcu karty, čítajúcu knihu a pod. V závere inscenácie sa mení jej jazyk. Nasleduje rad fotografií, na ktorých sú postavy inscenácie v reálnom nemocničnom prostredí v situáciách, ktoré nejakým spôsobom nadväzujú na tie z inscenácie. Vidíme choré dievča s matkou, ako vstupujú do nemocnice, choré dievča v čakárni atď. Reálnosť obsahu fotografií sa postupne začne týkať aj postáv. Posledné zábery obsahujú skutočné „postavy“ – osoby z nemocničného prostredia a zo samotného inscenačného príbehu – vedľa postavy z inscenácie stojí lekárka, ktorá S. Michalidesovú liečila, vedľa postavy chorého dievčaťa z inscenácie stojí S. Michalidesová, vedľa postavy matky Alena Michalidesová atď.

Poetickosť predlohy bola zachovaná prevzatím niektorých zo symbolických postáv, ktoré môžeme pomenovať ako Sivý holub, Smrť a Temný priateľ či Strach. V bulletine a ani inde nie sú pomenované, preto sú ich názvy iba približné a vychádzajú hlavne z poznania predlohy. Znalosť či neznalosť ich mien však nebráni pochopeniu inscenačného deja. Autobiografickú konkrétnosť a presnú adresnosť inscenácia „stratila“ použitím masiek a tým, že celá bola realizovaná iba pohybovo, pomocou činoherných pohybových a gestických prostriedkov. Masky v náznaku vyjadrovali základné typové určenie – symbolické postavy mali nereálnejší výraz. Napríklad Sivý holub zväčšené šedasté obočie, Smrť bielu končisto tvarovanú tvár, Temný priateľ či Strach do okrúhla zväčšenú hlavu s nepríjemným naznačeným vtáčím výzorom atď. Farby masiek podobne ako základného scénického prvku – štyroch paravánov, ktorými sa menilo prostredie, boli síce prírodných farieb, ale v potemnenejšom tóne. Kostýmy symbolických postáv boli prispôsobené ich významu – Sivý holub mal na sebe šedý kabát so sivastými perami, Smrť viacvrstevný biely odev, Temný priateľ/Strach perie vytvorené z cípov látky prišitých na hornú časť odevu (ruky, ramená). Masky ľudí – chorého dievčaťa, matky a lekára síce boli štylizované (mali napríklad zväčšené hrubšie nosy, oči atď.) a väčšie, ako bývajú hlavy a tváre v realite, avšak v základnej kresbe vyjadrovali reálne osoby. V kombinácii so všednými realistickými kostýmami vytvárali postavy, ktoré na jednej strane akoby patrili do animovaného filmu, na strane druhej však zbavili základný príbeh jeho „banality“. Strata individuálnosti základnej fabuly realizovaná týmto „nečinoherným“ spôsobom z inscenácie urobila – aj bez znalosti knihy – smutno-tragický príbeh, ktorý oslovuje predovšetkým zvolenými výtvarnými a hudobnými prostriedkami. „Dvojvýrazovosť“, t. j. kombinácia dvoch výrazných poetík a atmosfér je najsilnejšou stránkou zvoleného divadelného jazyka.

Zmenami postavenia paravánov sa vytvárali dve základné prostredia – nemocničné, vrátane čakárne u lekára –, a prostredie izby, v ktorej ležalo choré dievča. Izbe dominovala posteľ so stolíkom a stojanom s chemoterapiou. Do nej k nemu spoza paravánov prichádzali nielen reálne postavy – spolutrpiaci pacient, matka a lekár, ale aj symbolické postavy. Či už ako nočné mory, ktoré jej tancovali svoje tance strachu, alebo ako tichí spolubojovníci s jej chorobou a utrápenou a ubolenou mysľou.

Osobitné – a čo sa týka kvality výpovede, veľmi významné – miesto v inscenácii má jej pohybová štruktúra. Herci sa vždy pohybovali trochu pomalšie, ako je to pri bežnom činohernom pohybe a snažili sa o to, aby neustále výrazovo, ale aj významovo splývali s maskami. Atmosféra, ktorú sa tým podarilo vytvoriť, bola plná bolesti, ticha, straty nádeje, lásky, ale aj súcitu a strachu z bolesti i z konca života.

Inscenácia mala aj ďalší veľký klad – scénickú hudbu, ktorej autorkou je S. Michalidesová. Mala dve realizačné roviny. Prvú predstavoval živý klavírny sprievod Valéra Mika, ktorý inscenácii dodával niekedy až rozmer nemého filmu, druhú nahrávky so scénickou hudbou a spevom, ktoré choré dievča sprevádzali v rozhodujúcich okamihoch jej života. Leitmotívom bola skladba Klaun, ktorá bola prítomná v oboch realizačných rovinách.

Matteovi Destrovi sa podarilo vytvoriť inscenáciou Silent Rhapsody veľké poučenie... Pripravil tak „netradičné“ autobiografické dielo. Umožnil tiež vznik inscenácie, ktorá výnimočne presne pracuje s maskami, je na vysokej umeleckej a estetickej úrovni, a hlavne priniesla veľký príbeh o sile materinskej lásky. Postavu chorej dievčiny totiž v inscenácii hrala Alena Michalidesová. O sile S. Michalidesovej už ani nehovoriac – stvárnila chorého spolupacienta, ktorý zomrel, a Sivého holuba.



[1] Zo štruktúry textov a ich funkcií v texte nie je možné presne určiť, či ide o básne alebo texty piesní.

Publikované online: 1.10.2015

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.