Atrakcia pre dospelých

Vytlačiť

Libreto: Vilo Santanelli 
Scénografia a bábky: Von Dubravay
Výtvarná spolupráca: P. B. Czerghow
Hudba: Alexander Maďar
Réžia: Gejza Dezorz

Účinkujú:

Lútkoví artisti Hera Turban, Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Marián Mitaš              

Premiéra: 20. októbra 2014 v Urban House, Bratislava

Cirkus – slovo, ktoré sa nám viaže s rannou spomienkou na návštevu červeného šapita, vôňu slamy, strach z divých šeliem, chuť cukrovej vaty, úžas nad výkonmi artistov, smiech z klaunov. Postupne, s rastúcim vekom, tieto pocity vystriedal nezáujem či odsudzovanie týrania zvierat. Ešte neskôr prívlastok nový prinavrátil emóciu úžasu a radosti. Každý vek má svoje vlastné vnímanie cirkusu, tradičného cirkusu. Jeho príchod však vždy vzbudil záujem. Do mesta prišla veľká skupina ľudí, množstvo zvierat. Obsadili veľkú plochu, aby mohli rozložiť svoje „divadlo“. Úplne inak to bolo s kočovnými bábkarmi, ktorí do svojho barokového repertoáru (Don Šajn, Faust, Jenovéfa, Posvicení v Hudlicích a i.) pridávali rôzne vizuálne či pohybové atrakcie. Kočovných skupín bolo veľmi veľa (nemeckí, rakúski, talianski, belgickí, anglickí, českí bábkari) a preto museli byť originálni, zapamätateľní. Používali trikové bábky, ohňové efekty, strašidelné zvuky. Potrebovali pri tom „len“ pár šikovných rúk. Jedny bábky vyrezali, druhé odvodili. Činoherné predvedenie nahradila kombinácia činoherného s bábkovým až k čisto bábkovému. Úlohu zohrali aj ekonomické dôvody. Tradičný cirkus sa zmestil do jednej maringotky, no efekt sa nezmenšil. Aj ten „menší“ vyvolal smiech, pobavenie, údiv, uznanie, odpútanie sa od reality. Tak vedľa seba žili tieto dve podoby cirkusu.

Dezorzovo lútkové divadlo v roku 2011 predstavilo verejnosti netradičný projekt Slovenské marionetové divadlo[1], ktorým obnovuje tradíciu marionetového divadla barokového typu. Tradičné slovenské bábkarstvo bolo v roku 2013 zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska UNESCO. Projektom Slovenské marionetové divadlo prejavuje Dezorzovo lútkové divadlo úctu starým bábkarským majstrom a pokračuje tak v tejto krásnej tradícii.

Marionetová atrakcia CIRKUS je štvrtou inscenáciou tohto projektu (naštudovali tri tradičné bábkarské texty so zapožičanými bábkami zo zbierky Antona Anderleho – Fausta, Genovéfu a Turecké pomedzie, pod názvom Gašparkova cesta do Ameriky, ako poslednú odpremiérovali Dona Šajna). Autor divákov pozýva: „Atraktívne a vizuálne pôsobivé marionety prevedú milovníkov bábkového divadla zlatým vekom európskeho tradičného bábkarstva a predvedú originálny marionetový cirkus, aký v našich končinách ešte nebolo možné vidieť“.

Cirkusové výstupy mávali vo svojich repertoároch mnohí bábkari. Vymýšľali si svoje postavy, svojich artistov, žonglérov. Dávali im rôzne mená s konkrétnym geografickým akcentom. Boli to prídavky, ktoré okorenili tradičnú hru. Práve z „prídavku“ sa rozhodol autor Vilo Santanelli (jeden z pseudonymov principála Dezorzovho lútkového divadla) vytvoriť celú inscenáciu. Konečný scenár bol kompiláciou viacerých zápiskov kočovných bábkarov. Vychádzal zo štúdia archívnych dokumentov. Na úvod nás principál skupiny Gejza Dezorz oboznámi s tým, čo uvidíme, ale aj s poetikou divadla. Dohodne si pravidlá predstavenia: keď zaznie zvuk činely, všetci zatlieskajú. Následne si sadne na bočnú stranu javiska a ozvučuje všetky akcie. „Moderátorom“ celého predstavenia je klaun Pepino, ktorý uvádza všetky čísla. Je spojovateľom medzi hľadiskom a javiskom. Hovorí českým dialektom. Postupne sa na scéne barokového typu predstavia drevení artisti, žongléri a akrobati na nitiach z celého sveta, ako aj exotické zvieratá. Každý má vymyslené vtipné meno, svojský jazyk (napríklad Kung Pao atď.). Svoje čísla predvádzajú s precíznosťou. Po šiestom vystúpení nasleduje pauza, v rámci ktorej predáva principál cukrovú vatu. Po prestávke nasledujú ďalší bábkoví umelci. V závere pridajú herci prídavok v podobe tanečného kvarteta, ktoré bolo od začiatku avizované a očakávané. Tento prídavok je ozvláštnený dymom. Bábka tancuje „dupák“.

V. Santanelli zachoval v texte ráz kočovných zabávačov. Veľkým prínosom bola, ako sme už u Dezorzovej „kompánie“ zvyknutí, rekonštrukcia jazyka kočovných bábkarov. Zmes slov, ktoré bábkari započuli na svojich cestách (nájdeme tam slová talianske, nemecké, ruské, české atď.), inverzia, neologizmy, archaizmy, historizmy (napríklad numero, grazie, Danke, Herr Director, grande pubblico, attrazione atď.).

Pod scénografiou je opäť podpísaný dvorný výtvarník Dezorzovho lútkového divadla Von Dubravay, ktorý dodržal v celej výprave Slovenského marionetového divadla (scéna, bábky a ich kostýmy) typ barokového marionetového divadla[2]. „Pri tvorbe bábok sme sa inšpirovali klasickými, typizovanými trikovými bábkami, ktorými sa už viac ako sto rokov hrávajú podobne cirkusové výstupy na celom svete. Konkrétna výtvarná podoba je dielom fantázie nášho scénografa, keďže tieto trikové bábky a ich technológiu vodenia si každý bábkar stráži. Nemali sme prístup k žiadnym ,originálom’. Museli sme si vystačiť so štúdiom archívnych materiálov a našou empirickou skúsenosťou s technológiou marionet.“[3] – okomentoval výpravu Gejza Dezorz.

Hudobne prestavby dozvučoval Gejza Dezorz hrou na bubny, činely. Okrem toho znie verklík, hudobný nástroj kočovných umelcov.

V hereckom súbore Slovenského marionetového divadla pribudla nová členka, Hera Turban (Henrieta Jančišinová), tiež vyštudovaná bábkoherečka. „Cirkusové bábky“ sa od „bežných“ marionet líšia vizuálne i vodením. Majú oveľa zložitejšiu animáciu, aby artista pôsobil, že napríklad žongluje. Diváci oceňujú práve precíznosť. Bavia sa na ilúzii, ktorú bábkari vytvárajú (tanečnica na lane je len pár centimetrov nad zemou, ale trasie drevenými nožičkami a diváci tŕpnu, aby nespadla; alebo francúzsky artista Jean Pierre sa drží jednou rukou na stoličke a všetci obdivujú „jeho“ silu v drevených rukách atď.). Herci svojou sústredenosťou držia diváka v pocite, že sleduje reálne gymnastické výkony hodné potlesku. Zároveň internými vsuvkami, vtipmi (tzv. „scudzovákmi“) rušia hranicu medzi hľadiskom a javiskom (napríklad vyzvú Dezorza – „toho pokerovaného“, aby im podržal lano, klaun Pepino pozve na hipsterskú limonádu atď.).

Už na prvej hodine bábkoherectva sa študenti dozvedia, že bábkoherectvo je tímová hra. Každý pohyb musí byť zladený s kolegovým, organizácia v zákulisí musí byť brilantná, keď jeden vodí, druhý mu už chystá bábku, podáva rekvizitu, preberie bábku, ktorú zavesí na vešiak. Každý omyl, zaváhanie spôsobí zníženie kvality celkového dojmu. Lútkoví artisti Hera Turban, Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Marián Mitaš pôsobia na javisku ako jeden ucelený organizmus, rovnako dýchajúci, s jedným tlkotom srdca pre bábkové divadlo.Režisér Gejza Dezorz ponúka bábkové divadlo dospelým divákom, v tomto prípade ponúka „dospelákom“ cirkus – zábavku pre deti. No tí mu to zobú z ruky. Bavia sa práve na tom paradoxe – bábky v krčme (v tomto prípade v kaviarni) večer, cvičená divá zver (nádherné vyrezané bábky) v malom bábkovom divadielku. G. Dezorz preniesol jarmočnú atrakciu do Urban Housu, na miesto intelektuálov, v dnešnom jazyku povedané, príslušníkom súčasnej subkultúry. Práve im ponúkol kočovné divadlo, ktoré bolo v minulosti určené nižším vrstvám, neskôr zatracované, prenasledované a následne likvidované. Zafungovalo to. Hoc diváci popíjali levanduľovú limonádu ku raw koláčom a nie pivo s klobásou, užívali si ľudovú zábavu naplno. Nehľadali v tom filozofické odkazy či politické príkazy, ale pobavenie.

Slovenské marionetové divadlo opäť vytiahlo z truhlice bábkového divadla skoro zabudnutý slovenský unikát.



[1] Viac o tomto projekte v recenzii na inscenáciu Don Šajn.

[2] Viď recenzia na Dona Šajna.

[3] DEZORZ, Gejza. marionetový CIRKUS V BRATISLAVE. [elektronická pošta]. 22. 10. 2014 [cit. 20. 11. 2014]. Správa pre: Barbora Zamišková. Osobná komunikácia.

Publikované online: 6.5.2015

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.