Armagedon, alebo aký bude nový ľudský svet...

Vytlačiť

Dramaturgia: Viki Janoušková
Réžia: Róbert Horňák
Scéna a kostýmy: Jakub Branický
Animácia: Alžbeta Halušková, Marek Mati
Autor hudby: Marek Suchoža, trúbka Valér Juščák, vibrafón Martin Sobôtka
Pohybová spolupráca: Michaela Motlochová
Svetelný dizajn: Jakub Branický, Ján Huszár
Zvukový dizajn: Ľuboš Holík, Juraj Strelec 

Osoby a obsadenie:

On: Pavol Plevčík
Ona: Jana Lieskovská
Joaquino, Starý, Archie: Ivan Martinka
Felipe, Stotník, Jeff: Michal Jánoš 

Premiéra 4. 10. 2014, Divadlo Ticho a spol.

 

Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.

V Déjà vu sa dramaturgicko-režijný tandem Viki Janoušková a Róbert Horňák zaoberal otázkami, aké by to bolo, keby sme vedeli rozumne využiť náš čas tu na zemi, možno ho aj vrátiť a „opraviť“ dávne chyby, zbaviť sa vzájomného strachu z inakosti, prostredníctvom intímneho príbehu trochu čudného manželského páru ako pars pro toto. V Zaplavení sa už posúvajú ďalej, smerom k otázkam vyznávaných hodnôt celého ľudstva prostredníctvom ich overovania dvoma postavami anjelov v toku historického času. Dôležitým prvkom je pritom práve čas. Niekedy je dôležité postrehnúť výnimočnosť jediného okamihu, inokedy nestačia ani stáročia nánosov, aby človek dokázal zaujať postoj k hodnotám, ktoré by jeho život mohli a mali pozitívne formovať.

Inscenácia Zaplavenie ponúka zdanlivo jednoduchý, prehľadne štruktúrovaný príbeh o dvoch anjeloch, ktorí cestujú pozemským svetom a časom a spoznávajú míľniky ľudského vývoja. Prostredníctvom týchto zistení ozrejmujú a formulujú vzťah človeka k duchovnému svetu (hodnotám), polemizujú s jeho právom (správnosťou) na často egocentrickú, i keď pochopiteľnú realizáciu vlastných pohnútok, ale mapujú aj využitie evolučných daností a slobody ľudského konania v prospech či neprospech symbiózy medzi človekom, prírodou a (nazvime to) Božskou entitou. Takto široký a pomerne abstraktný príbehový rámec sa zároveň konkretizuje vývojom vzťahu medzi anjelom mužom a anjelom ženou, od prvého stretnutia až po vzájomnú lásku v závere putovania, ktorý sa vlastne stáva začiatkom nového príbehu. Inscenácia totiž predostiera zaujímavú hypotézu armagedonu (vzbura pozemských hodnôt proti duchovným) a apokalypsy (zánik a znovuzrodenie sveta) na prahu nového tisícročia, teda aký bol, je a mohol by byť svet, čo sme chceli, chceme a mohli by sme dokázať.

Armagedon, ako je všeobecne známe, predstavuje celosvetovú situáciu, keď sa pozemské národy (králi či mocní tohto sveta) naposledy postavia na odpor Božej vláde. Podľa komentárov Písma však tento boj nepovedie k záhube ľudstva, ale naopak, umožní prežitie tých, ktorí budú schopní uplatňovať v ďalšom svojom živote na zemi „pravé hodnoty“, čím sa zhubný účinok ľudských vlád vlastne eliminuje v prospech dobra. V Zaplavení sa však dej armagedonom nekončí. Nadvláda ľudí privolala napr. po Noemovi ďalšiu apokalypsu (očistný dážď) ako šancu ukončiť starý umierajúci svet (či vyčerpaný spôsob života a myslenia) a stvoriť nový život, nové časy – stačí len naozaj chcieť a pokúsiť sa o ďalší reparát. Inscenátori pritom pred diváka kladú závažné otázky, na ktoré nedostáva počas predstavenia odpoveď, ale je nabádaný k vlastnej, súkromnej aktivite, k prehodnocovaniu výkričníkov, ktoré sa k nemu ako výstrahy dennodenne dostávajú a k ich poučenej akceptácii či zaznávaniu, ktoré dláždia históriu ľudstva i naše osobné dejinné výseky. Predstavme si, aké by to bolo, keby sme dokázali absorbovať ľudské poznanie a skúsenosť minulosti, avšak poznajúc zároveň ich dôsledky v budúcnosti? Akými ľuďmi by sme boli, čo by bolo pre nás dôležité, ako by sme sa správali k sebe navzájom, ale aj k prírode a budúcim pokoleniam? Ako by sme sa postavili k zákonom Božím a ľudským, ba dokonca k viere či civilizačnému pokroku? Čo je pre nás dôležité a koľko varovných znamení ešte potrebujeme, aby sme prestali konať proti sebe, ale začali byť konštruktívni? Otázky sú to závažné, no inscenácia napriek tomu nestratila zmysel pre humor, hravosť a zrozumiteľnosť konkrétnych situácií. Inscenácia je zbavená akéhokoľvek moralizovania či prehnaného pátosu, čomu napomáha aj groteskná štylizácia a sci-fi rámec, do ktorého je zasadená.

Scénograf Jakub Branický si s týmto časom-nečasom inscenácie poradil veľmi dobre. Na javisko umiestnil dva vraky starých automobilov, vľavo sa nachádzala viditeľná zadná časť auta s vlečkou (priestor Mexika), vpravo igelitom zakrytá kovová konštrukcia akéhosi zvláštneho vedeckého transportéru, možno auta, možno akéhosi multifunkčného približovadla či vznášadla (priestor objavenia následkov armagedonu) a igelitová hora ako miesto boja človeka a vojsk archanjela Michaela. Do stredu javiska pod značku prekrížených priamok umiestnil jednu lavičku, s ktorou mohli herci manipulovať. Značka neodkazovala len na priestor vlakovej stanice, perón, ale aj na dejinný úsek človeka stojaceho na križovatke. Zadnú časť javiska tvorila igelitom prekrytá plocha, na ktorú sa premietal časostroj a artefakty objaveného pohrebiska anjelov, čiže údajného miesta veľkej bitky. Jednotlivé priestory pritom umožňovali viacúčelové využitie, stačilo len premiestnenie igelitu, alebo naopak pridanie stanu ako ležoviska archeológov.  

Takto rozvrhnutý priestor umožňoval aj režisérovi R. Horňákovi pracovať prehľadne a plynulo s rôznorodými miestami a časmi deja príbehu, ale aj rôznorodou estetickou a hereckou štylizáciou. Civilne ladené výstupy striedali sci-fi až mystické výjavy, vážne a dramatické úseky (bábková) groteska a ad absurdum rozohrané mizanscény. Všetko premyslene v záujme vnútornej inscenačnej logiky a zamýšľanej výpovede tvorcov. Pracoval s divadelnou znakovosťou, schopnosťou diváckej imaginácie, kontrapunktickou atmosférou jednotlivých výstupov a predovšetkým danosťou hercov, stvárňujúcich v niektorých prípadoch viacero postáv, vdýchnuť týmto zvláštnym figúrkam ako typom aj vnútorný život, alebo ak chceme dušu a dramatickú dynamiku.  

Na scénu postupne vstupujú dve zvláštne bytosti – On (Pavol Plevčík) a Ona (Jana Lieskovská). Kontaktujú sa očami, majú strach, sledujú seba navzájom i okolie, akoby niečo skrývali. Opatrne začnú vzájomný absurdný dialóg, z ktorého sa dozvedáme, že sú na vlakovej stanici a čakajú na vlak, ktorý príde asi vo štvrtok. On oblečený v šedom dlhom plášti a čiernej čiapke, úzkostlivo zvierajúci kovový kufrík, Ona v dlhom čiernom kabáte, čiapke s plátennou taškou na pleci. On trochu viac suverénny, Ona plachá, krehká a zajakávajúca sa. Až postupom času zisťujeme, že tieto bytosti sa poznajú, prežili toho naozaj mnoho a sú akýmisi poslami a komentátormi zároveň. Ovláda ich tajomná sila, ktorá spúšťa časostroj a bytosti sa tak dostávajú do rôznych etáp ich pobytu tu na zemi.

Napriek tomu, že ide o anjelov, majú miestami až milo ľudské pohnútky. Pociťujú vzájomnú náklonnosť, páčia sa sebe samým i sebe navzájom podľa veľkosti krídel, ktoré tvoria časti dáždnikov. Aj na ľudí a zem majú odlišné pohľady, veď, koniec koncov, protiklady sa priťahujú. On je kritický a vedecky poučený skeptik, ktorý chce opustiť v podstate už zdevastovaný svet, Ona citlivá, naivná, milujúca ľudí i svet, veriaca v nádej, opisujúca nádherné, bájne schopnosti anjelov i krásy kedysi živej zeme. Spája ich tak spoločná situácia čakateľov na návrat „tam hore“, ale aj to, že akosi zvláštne napriek všetkému prilipli ku všetkému „tu dolu“ a vo svojich batožinách si nesú drobné predmety – spomienky na pekné chvíle, ktoré s ľuďmi prežili.

Anjeli plnia v inscenácii dôležitú funkciu. Raz sú sprievodcami minulých dejov, potom ich komentátormi, raz neviditeľnými pomocníkmi a spoločníkmi človeka, inokedy kritikmi ľudského konania, ale aj božieho práva na určovanie ľudského údelu. Výstupy anjelov sú práve tými, v ktorých sa uplatňuje civilné herectvo s dôrazom na detail a význam vypovedaného. Práve oni vnášajú do deja emóciu, ktorá vzniká následkom udalostí jednotlivých po sebe radených epizód.

Anjelské poznanie hlbších súvislostí, formovanie postoja k súčasnému svetu a človeku sa deje spolu s divákovým nadobúdaním vedomia o človeku, ktorý prijal/vydobyl si slobodu, no nenaučil sa ju správne uplatňovať. Sloboda totiž priniesla so sebou aj chaos, robenie správnych vecí nesprávnym spôsobom, či dokonca nesprávnych vecí nesprávnym spôsobom. Je ešte niečo, kvôli čomu sa oplatí mať ľudí rád a pomáhať im? Na čo sú anjeli bez ľudí a ľudia bez anjelov? Čo s takým svetom? Alebo, kam až siaha riadenie osudu a kam ľudská ruka? Toto vzájomné testovanie sily medzi Bohom a človekom, medzi dobrom a zlom je, zdá sa, len opakovane mylnou interpretáciou túžby riadiť svet. Ten nemôže fungovať ani na základe zákonov sily, moci, chaotickej slobody, ale mohol by fungovať na základe iných zákonov/vyznávaných hodnôt, ktoré by sa zriekli osudového riadenia i pokušenia páchať zlo.

A tak nás dvojica anjelov riadená vyššou silou spúšťajúcou časostroj sprevádza jednotlivými epizódami deja, ktoré sú inscenačne riešené ako sled rôznorodých (esteticky aj štylizačne) výjavov.

V Mexiku na smrť vyčerpaná Ona varuje troch hrobárov zvestovaním blížiacej sa apokalypsy. Mexická pohrebná služba je stvárnená ako bábková groteska. Telá mŕtvych pribúdajú, ale hrobári viac myslia na zárobok a dôvod prerušiť pracovný čas malým „šlofíkom“ v tom neznesiteľnom teple. Joaquino (Ivan Martinka) je stvárnený ako nízky, šušlavý a zaliečavý líder smiešnej trojice. Oblečený je v pestrofarebnej košeli, na hlave má slamený klobúk, topánky obuté na rukách skracujú telo postavy len do polovice pása, čo umožňuje hercovi vytvoriť niekoľko účinných gagov. Felipe (Michal Jánoš) – Joaquinov pomocník – má oblečené šedé pončo, sombrero a je tak trochu hlúpou figúrkou, ktorá potrebuje, aby ju jej šéf riadil. Herec má na nohe pripevnenú tretiu bábku hrobára Pepeho – jednonohého zakopávača mŕtvol, ktorý vtipne dopĺňa túto bizarnú trojicu. Ženino varovanie o prichádzajúcom konci sveta dokonca privodí Joaquinovi také rozčúlenie, že ho trafí šľak. Varovanie teda nepadlo na úrodnú pôdu.

Druhý výjav je priam mysticky ladená mizanscéna bojovníkov čakajúcich na rozhodujúcu a najväčšiu bitku v dejinách ľudstva – Michaelov boj. Štyri postavy vojakov sú od hlavy pokryté igelitom, akoby vyrastali z igelitovej hory a pozerali dolu na blížiacu sa skazu. V tom momente sú nehybnými rozprávačmi. S potrebným dramatizmom a až mráz po chrbte vyvolávajúcim emocionálnym odstupom opisujú, ako sa schyľuje k bitke. Michael nezabil šelmu zla, a tak príde k ďalšiemu krviprelievaniu. Straty sú obrovské, víťazstvo bude krvavé. Archanjel Michael býva na chrámových obrazoch často vyobrazený ako bojovník v brnení, mečom či kopijou zdolávajúci draka (metafora diabla). O štyroch bojovníkoch na hore však toho nevieme veľa. Netušíme, na koho strane stoja, či na strane anjelských vojsk, alebo na strane ľudí. Dozvedáme sa len, že aj tento armagedon bol len ďalším, nevyhnutným prostriedkom na nápravu ľudstva.

Zdanlivé víťazstvo vojska anjelov, a teda záhubu ľudí, On a Ona náležite preciťujú a komentujú. Mal na takéto ponaučenie či riešenie nápravy takýmto spôsobom „ten hore“ právo? Zaslúžili sme si takýto krutý trest? Avšak ďalšia epizóda prináša nečakaný zvrat.

Dvaja archeológovia (Ivan Martinka a Michal Jánoš) objavia v ďalekej púštnej krajine pohrebisko kostier anjelov. Bitka teda dopadla celkom inak. Tento výstup je vo vysokom tempe odohrávajúce sa sci-fi na divadelnom javisku. V kostýmoch pripomínajúcich pracovný vojenský odev sa dvojica Archie a Jeff venuje svojej vedeckej práci. Zdá sa, že sú už dlho v opustenej krajine – Archie totiž zjavne podlieha účinkom samoty. Komunikuje sám so sebou prostredníctvom kamery, ktorá ho sníma z tabletu. Zanecháva v ňom nahratý odkaz, využije pri tom aj obecenstvo sediace v hľadisku. Pri prehrávaní nakrúteného materiálu z výskumu odhalia krídla, ktoré sú súčasťou kostry nájdenej bytosti. K dispozícii majú zvláštny kovový transportér – je to pozváraná kovová konštrukcia pripomínajúca autokáru, dve lampy sú sondy, cez tablet sa na zadnú stenu premietajú artefakty z náleziska. Pripomína to tak trochu detskú hru, keď si zostrojíme vedecký vynález a stačí málo, aby sme bez problémov vnikli do vymyslenej situácie a verili jej. Stačí si stanoviť, že všetko zástupné je naozaj a všetko funguje. Premenám zakaždým dopomohla aj vhodne zvolená hudba a zvuky Mareka Suchožu. Archeológovia objavili niečo, čo navždy zmení svet – spoznali výsledok armagedonu.

Toto zistenie na druhej strane mení situáciu dvojice anjelov. Mení sa ich vedomie o nich samých. Ľudia ich nevnímali ako pomocníkov, ale ako manipulátorov svojich životov, a preto ich zahubili. Zmysel ich existencie je zrazu naštrbený. Aké stanovisko voči človeku zaujať teraz? Oni dvaja sú možno poslední svojho druhu, no stoja pred rozhodnutím, ako sa vyrovnať so svojím údelom posla a ochrancu. Ľudia ich odvrhli, načo sú teraz dobrí? V pomerne informačne nasýtenom dialógu rozohrávajú P. Plevčík a J. Lieskovská ako On a Ona celú škálu reakcií – od ľútosti, cez hnev, neovládateľný plač, obviňovanie a obhajovanie jednej i druhej strany, až po vzájomný bozk, ktorý určí ich rozhodnutie ostať tu na zemi. Škoda len, že všetko bolo explicitne do detailov vypovedané v dlhších prehovoroch a nevyužil sa doteraz veľmi výborne fungujúci anjelský dramatický dialóg, zasadený do detailne prepracovaných scénických mizanscén tak, ako to bolo v iných výstupoch inscenácie. Na druhej strane však prebytok slov sprevádza kulminácia emocionálneho napätia, umožňujúca zvrat v podobe bozku, ktorý predurčí dejovú katastrofu (ukončenie deja).

Vlak prichádza, anjeli ustupujú zo svetelného lúča a vzdávajú sa svojich krídel. Spoznali človeka, Boha, seba navzájom, ale aj vzájomnú blízkosť jeho a jej. Blízkosť, ktorú nezničili ani všetky dejinné katastrofy, omyly či bolesti. Anjeli v závere inscenácie k rozhodnutiu dospejú. Ostávajú tu, medzi nami, stávajú sa ľuďmi. Nasadajú spolu s dvojicou archeológov do novej, postavenej archy, ktorou je auto (spoly poskladané z minulosti, spoly z budúcnosti) a vyrážajú na dobrodružnú cestu. Veď svet predsa nesmie ostať bez ľudských anjelov a bez nádeje. Boh zošle na zem dážď, armagedon máme za sebou a apokalypsa môže priniesť len taký nový začiatok, aký je každý z nás schopný vytvoriť na základe svojho vedomia a svedomia. Budúcnosť bude taká, akú ju stvoríme. Sú dve cesty – tá dobrá a tá zlá.

Publikované online: 9.7.2015

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).