Antigona v Komárne

Vytlačiť

Dramaturgia: Ernese Varga
Scénografia:Erika Gadus
Hudba: András Monori
Choreografia: Nina Umniakov
Réžia:József Czajlik
Hrajú: Henrietta Rab, Katalin Holocsy, László Hajdú, István Olasz, Bálint Majorfalvi, Mari Vársányi, Xénia Molnár, József Ropog, Erik Ollé.
Premiéra 19.1.2009 v Jókaiho divadle v Komárne

Možnosti interpretácie a inscenácie gréckej klasiky patria medzi základné a najzaujímavejšie otázky súčasnej divadelnej dramaturgie. Divadlá na Slovensku si, žiaľ, len veľmi zriedka zvolia takéto tituly, málokedy sa odhodlajú popasovať sa s touto základnou, ale vôbec nie ľahkou otázkou. Považujem preto za potešujúce, že v divadelnej sezóne 2008/2009 sme mali možnosť vidieť aj dva príspevky k tejto problematike: Euripidovu Medeu v Štátnom divadle v Košiciach (r. Michal Vajdička) a Sofoklovu Antigonu v Jókaiho divadle v Komárne (r. József Czajlik). Antigona sa považuje za akýsi vrchol, „esenciu“ gréckej drámy. V tejto hre ako v jedinej sa vyskytne všetkých päť základných dramatických konfliktov: konflikt medzi mužom a ženou, medzi mladými a starými, medzi spoločnosťou a jednotlivcom, medzi živými a mŕtvymi a medzi ľuďmi a bohmi. Voľba Czajlika (a vedenia divadla, na čele s dramaturgičkou Emese Varga) bola teda úctyhodná: keď už grécka klasika, tak hneď to najlepšie, to „esenciálne“. Prístup inscenátorov k téme gréckej drámy sa zdá byť tiež „zásadný“, dobre premyslený, motivovaný hľadaním miesta týchto výnimočných literárno-dramatických hodnôt v dnešnom divadle. Inscenácia začína vo foyeri divadla. Ako sa k tomu inscenátori v programe aj priznávajú, boli inšpirovaní starogréckym divadlom, resp. dramatickými súťažami, kde tieto hry uvádzali. V starovekom Grécku každý poznal príbehy (v našom prípade históriu rodu Labdakovcov), a tým aj jednotlivé postavy. Deň pred predstavením však obecenstvu predstavili účinkujúcich, ktorí, ako vieme, hrali v maskách (a samozrejme na koturnoch, čo však v našom prípade nie je podstatné). Napriek tomu, že väčšina základných mýtov a príbehov našej kultúry má pôvod v starogréckej mytológii, inscenátori (žiaľ, plným právom) predpokladajú postupnú stratu základného vzdelania, preto v „predohre“, ktorá sa odohráva vo foyeri divadla, predstavia divákom jednotlivé postavy, ale aj predchádzajúce udalosti, ktoré ku konfliktu o pochovaní Polyneika viedli. Nápad je dobrý, diváci spoznajú (alebo si „preopakujú“) osud Oidipa a jeho synov a zároveň spoznajú aj hercov Jókaiho divadla, ktorí im za malú chvíľu zahrajú „pokračovanie a koniec“ príbehu rodu Labdakovcov. Problematické je už „rozšírenie“ predohry o prvý obraz hry – dialóg medzi Antigonou a jej sestrou Ismenou. Nie je jasné, prečo túto scénu, ktorá už nemá nič spoločné s „úvodom“ a je súčasťou Sofoklovej hry, hrajú ešte vo foyeri. Snaha Henrietty Rab (Antigona) a Anity Szvrcsek (Isména) navodiť atmosféru dramatického konfliktu vyjde nazmar, lebo ani najvyššia herecká presvedčivosť a sústredenosť nedokážu vytvoriť atmosféru, ktorá by vydržala nasledujúci „civilný presun“ do hľadiska. Keď to však „naozaj začne“, v štúdiu Jókaiho divadla vo výbornej „nadčasovej“ scéne Eriky Gadus sa rozohrá zaujímavá inscenácia s niekoľkými vynikajúcimi hereckými výkonmi, ktorá však zanechá v divákovi aj niekoľko otáznikov. V Czajlikovej koncepcii je Antigona predovšetkým Kreonovou drámou, ktorý sa v záujme Téb snaží manévrovať medzi viacerými otázkami a konfliktmi, nedokáže však nielen zmeniť kliatbu svojho rodu, ale ani sa vyrovnať s vlastnými komplexmi, problémami, nedokáže prekročiť svoje vlastné ľudské hranice, pri svojej snahe však poruší božie zákony – zákony bohov tohto aj druhého sveta. Podľa Georga Steinera musia padnúť Antigona aj Kreón, obaja sú odsúdení na prehru. Takáto interpretácia jasne vyplýva aj z komárňanskej inscenácie. Inscenátori stavajú jednoznačne na herectve Attilu Mokoša, v podaní ktorého sa Kreón stáva hlavnou postavou inscenácie. Hlavný dramatický konflikt sa tu neodohráva medzi Antigonou a Kreonom, ale vo vnútri, v duši panovníka z Téb. Antigona mu stavia zrkadlo, pripomenie mu následky svojich rozhodnutí a nemožnosť úniku pred nimi. Mokosov Kreón citlivo reaguje na jej argumenty, herec jemnými gestami, drobnými reakciami dáva najavo, že silné argumenty otrasú panovníkom, ale nakoniec predsa nemôže prekročiť svoj tieň, nemôže zmeniť osud. Pred argumentmi o nemožnosti porušiť božie zákony uniká do svojich „vysvetlení“, ako mu nemôže diktovať žena či mladík (vlastný syn Haimón), až ho premáha paranoja, že všetci útočia naňho, všetci sú proti nemu, čo na pozadí osobných tragédií - strata syna aj manželky - vedie k jeho úplnému duševnému zrúteniu sa. Stáva sa tiež tragickým hrdinom, porazeným, ktorý stratil na svete všetko, a nedostane sa mu ani milosť smrti: je odsúdený na ďalší život bez zmyslu, bez všetkých a všetkého, čo bolo pre neho dôležité a hodnotné. Kreón v podaní Attilu Mokosa je zložitou postavou, ktorému nechýbajú ani pozitíva panovníka, ktorý sa snaží silnou rukou udržať poriadok vo svojom ohrozenom meste, má však aj sklon ku autokracii, v istých chvíľach až ku kultu osobnosti, bojuje proti osudu aj proti vlastným chybám a slabosti, nakoniec však utrpí kompletnú porážku, stane sa tým, ktorý zo všetkých stratí najviac. V takejto interpretácii má Antigona úlohu „spúšťača“ tragédie, osoby, ktorá jednoznačným postojom núti Kreóna ku konečným rozhodnutiam aj tam, kde dobré rozhodnutia už pre neho neexistujú. Pri „generovaní vnútorného konfliktu Kreóna“ hrá dôležitú rolu Chór (László Hajdú) a vedúci chóru (István Olasz). K ich nerušenému fungovaniu a napĺňaniu tejto dôležitej úlohy nie vždy pridáva choreografia. Ich štylizovaný pohyb je občas veľmi výrazný a významotvorný, inokedy však pôsobí dojmom nedostatočne premyslených, vonkajškových efektov, ktoré uberajú inscenácii na sile. Haimón (Szabolcs Tyukodi) a Eurydika (Xénia Molnár) majú pri takomto Kreónovi vopred určený osud, nemajú šancu ho ovplyvniť. Tyukodi zahrá syna, ktorý sa o to pokúša zo všetkých síl, aj keď je jeho neúspech od začiatku jasný, Molnár zase ženu rezignovanú, ktorá vo svojej ženskej intuícii cíti tragédiu aj svoju bezmocnosť voči nej. Mari Varsányi hrá Teiresia ako veštca, ktorý skutočne všetko vie, aj to, že jeho varovanie je zbytočné, a ktorého sa podobné tragédie síce príliš nedotknú, predsa však z neho vyžaruje určitá ľudskosť a smútok nad nenapraviteľnosťou a nepoučiteľnosťou ľudstva. Silnou postavou inscenácie je Isména (Anita Szvrcsek), ktorá napriek svojej počiatočnej nerozhodnosti až strachu, váhaniu a rešpektovaniu príkazov vládcu sa ukáže ako silná a rozhodná osobnosť. Zostáva jedinou prežívajúcou, jedinou nádejou. Okrem hereckej kreácie Attilu Mokosa predstavuje najsilnejší moment inscenácie záverečný monológ Posla, v ktorom sa Józsefovi Ropogovi ako keby podarilo zhrnúť esenciu gréckej osudovej tragédie aj vlastných hereckých skúseností. Ako v malej úlohe dokáže silná herecká osobnosť vytvoriť silnú atmosféru a osloviť skutočne najhlbšie kúty diváckej duše, predstavuje výnimočnú divadelnú chvíľu, jedinečný zážitok.

Publikované online: 19.1.2009