Antigona celkom dnešná

Vytlačiť

Sofokles: Antigona  

Preklad: Ľubomír Feldek

Úprava: Darina Abrahámová, Ondrej Spišák

Scéna: František Lipták

Kostýmy: Katarína Hollá

Hudba: Katarzia, Pjoni

Texty piesní: Katarzia

Choreografia: Eva Burdová

Svetelný dizajn: Robert Polák

Réžia: Ondrej Spišák  

Účinkujú: Antigona: Monika Potokárová Isména: Dominika Kavaschová Kreón: Ján Koleník Eurydika: Gabriela Dzuríková Haimón: Richard Autner Strážca: Ondrej Kovaľ Teiresias: Božidara Turzonovová Náčelník zboru: Štefan Bučko Zbor: Zuzana Kocúriková, Dušan Tarageľ, Michal Režný*, Natália Germániová** Katarzia: Katarína Kubošiová* Pjoni: Jonatan Pastirčák* Ochranka: Kristián Kozmenko**, Ivan Černý* Dievčatko: Gréta Amina Tábory*, Bianka Jarábková*, Klára Ščevíková* Neznámy: Michal Sagula*                                                                         * ako hosť, ** posl. VŠMU   Premiéra 14. a 15. apríla, Sála činohry, Nová budova SND, Bratislava.  

 

Keď na scénu farby terakoty vyjde z každej strany jedna dievčina v čiernom a telefonujú si pomyselnými mobilmi, je viac než jasné, že táto takmer 2000 ročná Sofoklova hra sa bude odohrávať v súčasnosti. Antigona informuje svoju sestru Isménu, že ich ujo Kreón, teraz vládca Téb, pod trestom smrti nedovolí pochovať mŕtvolu ich brata Polyneika. Toho zabil jeho vlastný brat Eteokles, ktorý v bratovražednom súboji tiež padol. Eteokles porušil dohodu, že sa bratia budú striedať na tróne a Polyneikos si prišiel svoje právo na vládu uplatniť. Prvý, ktorý bol vládcom v Tébach – Eteokles, padol ako hrdina, druhý, čo sa vypravil s vojskom proti Tébam, padol ako nepriateľ vlasti. Sofokles Antigonou nadväzuje na Ayschilovu tragédiu z oidipovského cyklu Siedmi proti Tébam, ktorá sa končí práve smrťou oboch bratov. Za dedičný hriech pykal ich otec kráľ Oidipus a rovnako jeho potomstvo (synovia Polyneikos a Eteokles, dcéry Antigona a Isména). Bez tejto – pre publikum v starom Grécku všeobecnej vedomosti – musí však dnešný divák len uveriť Kreónovi, že Polyneikos bol nepriateľom vlasti a Eteokles obranca Téb, preto mohol byť ako hrdina pochovaný so všetkými poctami. Antigona (Monika Potokárová) je rozhodnutá Kreónov (Ján Koleník) zákaz ignorovať a je odhodlaná pochovať Polyneika aj keby ju to malo stáť život. Isména (Dominika Kavaschová) taká smelá nie je. Nepomôže sestre a nepostaví sa proti príkazu vládcu. Antigona však okrem pocitu, že brat je brat a preto ho musí pochovať, sa podrobuje ešte aj vyššiemu – božiemu príkazu platiacemu pre starých Grékov. Ten vyžadoval, aby príbuzní pochovali svojich mŕtvych, pretože ich duša inak nenájde v podsvetí pokoj. Výborne navrhnutá scéna, ktorej autorom je František Lipták, asociuje nielen stupne gréckeho amfiteátra, ale zároveň aj miesta v parlamente, pod ktorými sa nachádza nielen rečnícky pult, ale vlastne aj javisko, na ktorom jednotliví aktéri, či už protagonisti hry alebo antický chór v podobe členov parlamentu, vystupujú a hrajú tak dvojitú hru. Členovia chóru sú všetci úradníci v súčasných odevoch. Muži v slušivých tmavých oblekoch, ženy vo veľmi moderných kreáciách. Napríklad postava chóru Zuzana Kocúriková v mierne prešedivenej parochni francúzskeho strihu, tmavosivom vypasovanom kostýme pod kolená, doplnenom vysokými čiernymi čižmičkami veľmi decentne akcentovala prepojenie chóru s parlamentom. Kreón je zásadový vládca, ktorý dokonca neprotežuje ani svoju rodinu. Nielenže uvrhne do väzenia svoje netere, synovi pošle na smrť snúbenicu, ale v hneve stráca aj syna. Koleníkov Kreón je elegantný, udržiavaný muž v plnej sile (dokonca ho chvíľku vidíme pred bránou do paláca cvičiť len v bielom tielku). Najviac z jeho pôsobivej kreácie asi uviazne v pamäti scéna so synom Haimónom. V prvých chvíľach ich stretnutia, keď sa zdá, že Haimón (Richard Autner) súhlasí s otcovým konaním, ho Kreón od radosti objíma, stíska a na tvári mu vidno úľavu – ak si totiž doteraz nepriznal, že má v sebe istú pochybnosť, či koná správne, teraz je zjavné, že jej aspoň byľku mal. No Haimónov súhlas otcovu potláčanú neistotu úplne potrel. Kreón má absolútnu pravdu. V momente, keď sa syn po veľmi taktickom úvode prizná, že s ním vôbec nesúhlasí a usiluje sa ho presvedčiť o tom, že Antigona neurobila nič zlé, Kreón stuhne, črty mu stvrdnú a stáva sa svojou vlastnou obeťou. Haimón sa rozhodne umrieť s Antigonou a uteká za ňou do skalnej kobky – čiernej diery na ľavej strane amfiteatrálneho hľadiska, parlamentu alebo aj schodiska pred palácom. Predtým, než je Antigona odsúdená na smrť v kamennom hrobe, ju a jej nevinnú sestru spoločne uväznia. Divák ich obe vidí vo výkladnom okne – kvádri, kde pripomínajú zvieratá v zoo uväznené za sklom. Režisér Ondrej Spišák s dramaturgičkou Darinou Abrahámovou však Antigonu posunuli až k tragédii so spevmi. Pozvali do inscenácie známu mladú speváčku s osobitým prejavom a provokatívnymi textami – Katarziu, čo je umelecké meno Kataríny Kubošiovej. Ona a jej partner Pjoni naplnili inscenáciu veľmi sugestívnou hudbou sprevádzajúcou Katarziu inscenáciou ako Antigonine alter ego. Tiež v čiernom, najprv dokonca aj bundičke s kapucňou stiahnutou do čela, Katarzia s mikrofónom v ruke sa trhane rytmicky pohybovala po javisku a strhávala k podobne tanečným gestám, či dokonca figúram, aj členov parlamentného chóru, ktorí občas aj stuhli (či ako poslanci zaspali?) v niektorých pózach. Celá produkcia tak dostala osobitý ráz a rytmus. Enigmatická, štylizovaná postava Katarzie a jej piesne dokonca vniesli do inscenácie nové dramatično. Zaujímavo riešil Spišák aj postavu slepého veštca Theiresia, keď do nej obsadil ženu – Božidaru Turzonovovú. Takže na javisko neprišiel starec vedený chlapcom, ale starena, ktorú doviedlo za ruku dievčatko. Theiresias odetá ako dedinská žena v čiernej šatke a zapínacom svetri na čiernej sukni, svojím sugestívnym prednesom ešte zvýraznila osudovosť svojho proroctva. Všetky detaily tejto inscenácie má Spišák premyslené a pod kontrolou. Mladučká Monika Potokárová sa ukazuje ako zrelá dramatická herečka. Jej Antigona je plná citu a mladistvého presvedčenia. Pôsobí krehko, no zároveň z nej cítiť silu odhodlania. Je to naozaj tragická hrdinka. Dominika Kavaschová ako Isména je najprv opatrná, keď je na javisku Kreón, sleduje ho, nasleduje ho, dáva najavo, že je rodina, že k nemu patrí. Avšak keď je Antigona odsúdená, Isména sa zmení, postaví sa na sestrinu stranu a  chce sa presvedčivo podieľať na jej vine. Decentne vykreslila svoju takmer nemú, nie veľmi vďačnú rolu kráľovnej Euridyky Gabriela Dzúriková. Jej vzpriamená postava (v podpätkoch na zabitie) vznešene kráča dolu schodmi z paláca a nepreniknuteľný výraz tváre sa zmení v momente, keď sa dozvie o synovej smrti a nasleduje jeho osud. Veľmi výrazne je obsadený aj Ondrej Kovaľ do úlohy Strážcu. Režisér mu venoval dlhý a hlasný nástup celým hľadiskom. Je to strážca slúžiaci režimu a sebe. Jeho strach o vlastný život, keď zistí, že niekto pochoval Polyneika proti zákazu a úľava, keď dochytí vinníka – Antigonu, je úľava človeka, ktorý poslúcha, aby mal dobrý život a nad príkazmi nerozmýšľa. Rovnako premyslene bol obsadený aj Náčelník zboru (alebo predseda parlamentu) Štefanom Bučkom. Herec mu dokázal dať vážnosť a najmä pri hudobných vložkách aj nečakane veselú polohu, ktorou uvoľnil celú atmosféru medzi „zasadajúcimi“. Ich pohyby sú miestami až tanečne choreografované, čím sa odľahčuje tragický účinok deja. Keď Kreón napokon pod tlakom okolností a veštby vydá príkaz oslobodiť Antigonu, je neskoro. Haimón a jeho snúbenica sú už mŕtvi. Nie som si istá, či zmena ich samovraždy na objednanú vraždu (snúbencov napokon zastrelí neznámy vrah, ktorého poslali z parlamentu), je však to, čo táto inscenácia potrebovala. Asociácia s vraždou mladého novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice konkretizovaná v podobe ich fotografie, ktorú donesú doprostred javiska na záver inscenácie, je nepotrebným polopatizmom. Antigonina tragédia žije už tisícročia a jej výpoveď o tragických následkoch neuvážených príkazov mocných, či už volených alebo dosadených, je, žiaľ, trvalo nadčasová.    

Publikované online: 14.9.2018