András Sütő: KVETNÁ NEDEĽA KUPCA KONÍ

Vytlačiť

Premiéra: 23. 11. 2007, Jókaiho divadlo Komárno

V maďarskej literatúre boli politické témy, reflexie na spoločensko-politickú situáciu vždy časté, a mali veľký význam. Sú prítomné aj v maďarskej literatúre v zahraničí, je teda samozrejmé, že silne rezonovali v Rumunsku počas diktatúry Nicolaea Causescua. Politicky „angažované“ texty nosia v sebe vždy nebezpečenstvo, že ich význam je chvíľkový, literárno-umelecká hodnota podriadená spoločensko-politickej „výpovedi“. To sa vo chvíli zrodu literárneho diela spozná len veľmi ťažko, aktuálnosť výpovede, pomenovanie nespravodlivostí alebo ich parabolické zobrazenie pôsobia silne emočne, a nadčasová hodnota, všeobecnejší význam takýchto diel sa začne skúmať až po historických zmenách, ktoré odstránia problémy, ku ktorým sa vyjadrovali. Niekedy sa len vtedy zistí, že hoci v čase svojho vzniku vyvolali silné emócie, mali mimoriadny význam, silne pôsobili na širokú vrstvu spoločnosti, stalo sa to vďaka ich momentálnej aktuálnosti, že nemajú dostatočnú myšlienkovú hĺbku, vďaka ktorým by mohli zostať „aktuálnymi“, mohli by byť nositeľmi všeobecnejších hodnôt, širších významov.

Takýto osud postihol väčšinu dramatickej tvorby jedného z emblematických osobností maďarskej literatúry v Rumunsku, Andrása Sütőa. Jeho hra Kvetná nedeľa kupca koní uvedená v r. 1974 v Maďarsku, v Kaposvári a v tom istom roku aj v Rumunsku, v Kluži, vyvolala mimoriadne silný ohlas divácky, divadelný aj spoločensko-politický. Už vtedy sa objavovali hlasy, ktoré upozorňovali na prílišnú „programovosť“, na to, že napriek nesporným spisovateľským kvalitám Sütőa, jeho hra nedosahuje literárnu hodnotu pôvodnej predlohy poviedky Heinricha von Kleista: Michal Kolhaas. Neskoršie sa ukázalo, že dráma má skutočne svoje problémy, a je otázne, prečo by sa mala v súčasnosti inscenovať. Na druhej strane: autor spracoval známu tému, hra ponúka dobré herecké príležitosti, tak prečo nie? Iste, že toto druhé hľadisko je aktuálne pre tých, ktorí majú tendenciu uchopiť veci z ľahšieho konca, a neprospeje k snahám o vytvorenie silnej, osobitnej divadelnej estetiky a dramaturgie súboru daného divadla. Ale zamyslime sa nad tým, koľko takto vybraných titulov máme možnosť vidieť v našich divadlách. V Komárne žiaľ došlo asi k najhoršiemu, čo sa v takomto prípade môže stať. Režisér zjavne ( a priznane) nedôveroval textu, predsa sa len odhodlal ho inscenovať, ale pokúsil sa s ním experimentovať.

V inscenácii vytvoril dve roviny: v strede javiska je vyvýšené pódium, na ktorom sa odohráva Kolhaasov príbeh, okolo tohto stredu sú rozmiestnené nápadne eklektické časti nábytku (scéna Viktória Nagy a.h.), tu sa zdržiavajú herci, ktorí práve nemajú výstup, ale tu sa nachádzajú aj Kolhaasovi „protivníci“ – skupina baróna Tronkaia. Predstavujú úplne iný svet, akúsi „zlatú mládež“, hrajú karty, pijú, niekedy sú hluční... Ten ich úplne iný svet nemá styčné body so svetom Kolhaasa. To by sme ešte mohli brať ako zaujímavý výklad textu. Ale tento iný svet je aj divadelne, štýlovo úplne iný. A nemá styčné body s tým druhým svetom. Pokusy o prepojenie týchto dvoch svetov na javisku dopadnú úplne trápne. Raz, keď sú Tronkaiovci príliš hlučný, Kolhaas s Nagelschmidtom stíchnu, pozrú sa na nich a začnú scénu znovu. Či to má byť pokus o akýsi „odcudzovací efekt“, keď áno, je úplne nefunkčný! Keď si už myslíme, že je jasné aspoň vymedzenie priestoru pre obe skupiny, zrazu Tronkaiovci vtrhnú na pódium s golfovými palicami, a divák bezradne vzdýchne: už naozaj nič nechápe. Nechápe režiséra Andora Lukátsa, herca niekdajšieho legendárneho divadla v Kaposvári, t.č. herca a režiséra súčasne najrenomovanejšieho maďarského divadla, Divadla Józsefa Katonu v Budapešti, nechápe absenciu dramaturga, ktorý by sa aspoň pokúsil urobiť poriadok v tomto štýlovom a myšlienkovom chaose. Hercov zase chápe a ľutuje. Veď ako sa dajú posúdiť ich výkony, keď nie je jasné, o čom by mali hrať. Tibor Fabó je ako stvorený na postavu Kolhaasa: malý, skromný, trpezlivý človek, ktorý má silné ja, silnú dušu a keď bezprávie a poníženie sa stávajú neúnosnými aj dostatok síl bojovať aj proti celému svetu. Erika Ollého (pamätáme si ešte jeho Mozarta z hry Petera Scheffera: Amadeus v réžii Józsefa Czajlika?) všetci s radosťou vítali na hosťovaní v Komárne. V osobe Judity Pogány hosťuje v inscenácii jedna z najväčších súčasných maďarských herečiek. Hosťujúci Tamás Pille má pôsobivé (ale v danom kontexte samoúčelne pôsobiace) pohybové kreácie. Attila Mokos v postave židovského kupca Müllera, vytvorí peknú, pôsobivú epizódu, ktorá načrtá aj celkové možnosti inscenovania tejto hry... Ale k čomu to všetko je, keď režijno-dramaturgická koncepcia nie je jasná, keď sa herci viditeľne trápia na javisku. Škoda vynaložených energií a premárnených šancí.

Publikované online: 23.11.2007