Alica v krajine Andreja Kalinku

Vytlačiť

Libreto, hudba a réžia: Andrej Kalinka a.h.
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna: Juraj Poliak a.h.
Bábky a kostýmy: Ivan Martinka

Hrajú: Andrea Ballayová, Ľubomíra Dušaničová, Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lucia Korená, Miloš Kusenda, Katarína Petrusová

 

Andrej Kalinka je hudobník, ktorý sa v divadelnom prostredí pohybuje už nemálo rokov. Spolupracuje s činohernými, bábkovými a tanečnými divadlami na Slovensku, v Čechách i Poľsku. Pripravil scénické oratóriá, spolupracoval s PUĽSom a SĽUKom. Je za ním veľa zaujímavej práce, ktorej často možno dať prívlastok interdisciplinárna. Jeho hudba neostáva uväznená vo svojom druhu, ale prerastá divadlom. Spolupracoval s radom režisérov a režisérok, najmä však s Jakubom Nvotom. Jeho vklad do inscenácií postupne rástol. Už nevytvára „hudbu k inscenácii“, ale jej organickú súčasť. Často za pomoci širokého spektra nástrojov a spevov vzniká „divadlohudba“ – hudba so silným emočným nábojom výrazne dotvárajúca divadelnú akciu.

V prvej etape svojej tvorby pre divadlá pracoval Kalinka na inscenáciách, ktorým sa, žiaľ, nie vždy dostáva dostatočnej odbornej pozornosti – inscenácie pre deti, tvorba bábkových a mimobratislavských divadiel. Do širšieho povedomia sa dostal až v roku 2011, po práci na inscenácii Bábkového divadla Žilina Epos, ktorú vytvoril spolu s Ivanom Martinkom a Jurajom Poliakom. Následne založili voľné zoskupenie Med a prach. Ich inscenácie Bartimejove pašieDomov eros viera, ako aj spomenutý žilinský Epos a inscenácia Majster a Margaréta Teatra Tatra sa vďaka svojej originalite a hľadačstvu prezentovali na viacerých festivaloch na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2015 vytvoril Andrej Kalinka hudbu pre tri inscenácie činohry Slovenského národného divadla. Vďaka týmto skutočnostiam sa Kalinkovej tvorbe dostalo o čosi viac pozornosti.

Úspešné obdobie a predovšetkým vedomosť o jeho tvorbe potvrdzujú aj nominácie na ocenenie DOSKY 2015, kde sa medzi nominovanými kuriózne ocitli výlučne jeho práce [1]. Za hudbu k Majstrovi a Margaréte ho nominovali aj na Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2015.

 

S nitrianskym Starým divadlo Karola Spišáka spolupracoval Andrej Kalinka prvýkrát už v roku 2001, keď pripravil hudbu do inscenácie Ondreja Spišáka [2] Belasý vták. Intenzívnejšia spolupráca s divadlom sa začala až po roku 2009, keď komponoval pre inscenácie Palculienka v réžii Ivana Martinku, Žena, pánboh, čertisko a sedem zakliatych i Chrám Matky Božej v Paríži v réžii Jakuba Nvotu.

Tentokrát dostal v Starom divadle väčší priestor a stal sa vedúcou osobnosťou inscenácie – libretistom, režisérom a, pochopiteľne, aj autorom hudby. Východiskom diela Zázraky pre Alicu boli knihy Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakovZa zrkadlom a čo tam Alica našla. Nejde však o otrocké zobrazenie známej a v oblasti divadla i filmu často stvárňovanej predlohy. Kalinka napísal libreto, v ktorom dômyselne spracúva motívy z Carrollových kníh. Pertraktuje predovšetkým odvahu vidieť veci inak, nežiť v bezpečí vlastnej rutiny, prijímať výzvy, dovoliť fantázii byť súčasťou nášho bežného dňa. Dievčatko Alica žije presný opak – ráno vstane, umyje si zuby, vypije čaj a potom triedi a narovnáva papiere. Má svoj denník, ktorý udržuje čistý a zajaca, ktorého drží v klietke a kŕmi na diaľku pomocou tyče s napichnutou mrkvou. Často jej príde balík. No ona ho neotvorí – neprijíma žiadnu výzvu, predstava zmeny ju desí.

To všetko sa dozvedáme hneď v úvode. Herečka Andrea Ballayová zobrazuje v rýchlom tempe rutinné činnosti, ktoré zakončuje spánkom a ráno v nich pokračuje. To sa deje na pozadí strhujúcej rytmickej hudby, ktorú interpretujú herci vytvárajúci zbor – sú to hudobníci, animátori, realizujú aj prestavby. Používajú tradičné nástroje (klavír, violončelo, gitara), perkusie, bicie a hudobnosť dotvárajú spevmi. Opakovane spievané vety sú významotvorné, dynamika zborového spevu pôsobí aj na kreovanie emócie. Herectvo Andrey Ballayovej je počas celej inscenácie úsporné, udržiava Alicu v zošnurovanosti, bez prejavov emócií či záujmu o dianie mimo jej izby, kde je všetko jasné a vopred dané.

Dôležitým motívom-postavou z knihy je Králik. V inscenácii nie je zobrazený tradične, vo fraku a s hodinkami. Jeho bábka pripomínajúca reálneho králika je zjemňujúcim prvkom. Hlodavec je súčasťou inscenácie od prvej minúty. Vidno ho na javisku hneď na začiatku – sedí v klietke, hýbe ušami. Hodnú chvíľu sa zdá, že ide o skutočné zviera. Nielenže je bábka tak realisticky vyrobená, ale herci ju animujú cez dieru v podlahe. Dlho je teda ilúzia dokonalá. Pozornosť na seba púta aj tým, že má na uchu pripevnenú rolničku – tá vydáva jemný, no aj v zadných radoch počuteľný zvuk.

V celej inscenácii je badať detailne premyslené technologické postupy. Nielen pri práci s dierami v podlahe, v ktorej mizne zmenšujúca sa Alica, ale i pri stoličke, ktorá sa jedným pohybom mení na ležadlo (posteľ), pri stoloch, pohyblivých lampách, rozličných ventilátoroch. Bábkovosť je tu prítomná v rôznych podobách: vodenie manekýna, animovanie králika pomocou tyčí so zložitejším mechanizmom, animovanie predmetov. Mimoriadne vtipná, vydarená a precízne realizovaná je napríklad premena vládcovej dlhej brady na zviera – šikovne sa zošuchne dolu z tváre a animátorka, ktorá drží oči na tyči, ich presunie z vládcu na jeho už obďaleč stojacu bradu.

Autori scény a objektov Juraj Poliak a Ivan Martinka pracovali s výpovednými detailmi. Alica sa v úvodnej scéne stará o bonsaj. Nepracuje sa s ním ako s viacúčelovou rekvizitou, ale jeho zastrihávanie dotvára obraz o hrdinke ako o puntičkárke. Jej stolná lampa je tvorená tradičnými zelenými školskými pravítkami. To je ďalší znak toho, že má všetko prerátané, premerané a pod kontrolou. Ventilátory v závere inscenácie môžu byť metaforou toho, že urobili Alici žijúcej v prísnej rutine v živote riadny vietor.

Juraj Poliak využil postupy akčnej maľby. Herci v priamom prenose otláčajú na papier obrázky zajaca, či kráľovskej koruny. Akčná maľba dopĺňa dynamickú scénu, naplnenú hudobne i pohybom hercov po javisku.

Autor kostýmov Ivan Martinka neodel animátorov len do čiernej, ale kombinoval ju s fialovou. Štylizoval aj obuv – chodidlá pripomínajú zajačie labky, ale môžu byť aj alúziou na japonskú kultúru odievania. Alica má svetlozelené šaty, ktoré na pozadí tmavých a kovových farieb pôsobia výrazne, no zároveň sú jemné, dievčenské.

Nachádzame tu niektoré výtvarné a hudobné postupy použité v inscenáciách Domov eros viera a Epos. Vidno však, že sa vyvíjajú a pretvárajú. Akčná maľba je v inscenácii pre deti netradičným postupom, je to mimoriadne dynamický a pútajúci prvok. Zborová hudobnosť, akú sme miestami počuli v Epose, tu dokazuje muzikalitu hercov a herečiek súboru. Každý z nich hrá na nejakom hudobnom nástroji.

V takomto druhu inscenácie nie je možné pomenovávať výrazové prostriedky každého z hercov. Súbor tu pôsobí ako celok, kde sa jednotlivci musia navzájom rešpektovať a vnímať, nie len preto, aby nehrali falošne, ale aj preto, aby správne vychádzali akcie s predmetmi a bábkami. Často ide o presne načasované prestavby či animovanie, na ktorom sa podieľajú viacerí herci naraz. Toto, samozrejme, nie je pre členov Starého divadla Karola Spišáka nič nové. Bábkové inscenácie často vyžadujú, aby herecky tvorili „neviditeľne“. Aj tu pracujú ako tím. Vodenie objektov je elegantne priznané (napríklad aj tým, že bábkoherci nie sú odetí v bezpríznakových čiernych overaloch), no herci ostávajú skupinou bezmenných animátorov, ktorých úlohou je upútať divákovu pozornosť objektmi prítomnými na scéne. A to robia Ľubomíra Dušaničová, Radovan Hudec, Michal Kalafut, Lucia Korená, Miloš Kusenda a Katarína Petrusová dobre.

 

Inscenácia Zázraky pre Alicu je svojím tematickým (obsahovým) a časovým rozsahom komornou inscenáciou. Je určená „pre ľudí od 5 rokov“[3]. Libreto Andreja Kalinku zobrazuje zamýšľané posolstvo jasne, v javiskovej realizácii je zobrazené prehľadne, bez dejových odbočiek. Je teda uchopiteľné aj pre päťročné deti. Zároveň im ale ponúka divácku výzvu – je to moderná inscenácia, ktorá pracuje s akčnou maľbou a výrazne prítomnou významotvornou hudbou. Je jednoznačným prínosom, spestrením a rozšírením poetík v ponuke Starého divadla Karola Spišáka. Inscenácii možno krátko po premiére predpovedať aj početnú účasť na festivaloch – je komunikatívna a lákavá pre široké vekové spektrum divákov. Má všetky predpoklady zaujať a poskytnúť originálnu skúsenosť s divadlom pre deti.


[1] Nominovaný bol za inscenácie: Labyrinty a raje Jana Amosa (SND), Majster a Margaréta (Teatro Tatro) a Mojmír II. (SND), za ktorého ocenenie získal.

[2] Intenzívnejšiu spoluprácu s Ondrejom Spišákom nadviazal neskôr – pripravil hudbu do inscenácie Teatra Tatra Majster a Margaréta i do jeho inscenácie Labyrinty a raje Jana Amosa v SND. 

[3] Informácia z internetovej stránky divadla. Dostupné na: <http://www.staredivadlo.sk/novinky/nova-premiera-v-sdksvn/>, citované 1. 12. 2015.

Publikované online: 25.1.2016

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.