ALI BABA A ŠTYRIDSAŤ BEDNÁRIKOV

Vytlačiť

Hudba: Frederic Norton, scenár a texty piesní: Oscar Asche
Preklad: Ingrid Tomová, Preklad textov piesní: Ján Štrasser
Úprava: Eva Fifíková a Jozef Bednárik, Hudobná úprava a nahrávka: Jiří Strohner
Korepetítor: Filip Štrauch
Scéna: Pavol Andraško, bábky a kostýmy: Boráros Szilárd
Choreogreafia: Ján Hromada
Hudobná réžia: Róbert Slovák
Dramaturgia: Peter Palik
Asistent réžie: Dušan Štauder
Réžia: Jozef Bednárik
Osoby a obsadenie:
Abu Hasan, kapitán zbojníkov: Boris Bačík
Kásim Baba, bohatý obchodník a Omar, obchodník s lahôdkami: Dušan Štauder
Ali Baba, Kásimov brat: Viktor Horján /Andrej Kováč
Nuro, Ali Babov syn: Ján Morávek / Róbert Halák
Mahbuba, matka Kásima a Aliho: Eva Matejková / Marta Sádecká
Ajša, Kásimova chovanica: Margaréta Nosáľová
Mardžána, Kásimova otrokyňa: Janka Sovičová / Jana Lieskovská
Lejla, Kásimova gazdiná: Miriam Pavelková
Mustafa, obuvník: Róbert Laurinec
Džamila, Mahbubina slúžka a Selim, Hasanov spoločník: Róbert Laurinec
Amira, Vtáčik: Jaroslava Hupková

Premiéra: 23. a 24. novembra 2007, BBD Bratislava

Po predstavení najnovšej inscenácie Bratislavského bábkového divadla stojí recenzent pred náročnou úlohou. Svoju povinnosť kritickej reflexie by najradšej odbil nejakým trefným bonmotom, napríklad „mnoho kriku pre nič“, „za veľa peňazí málo muziky“ či pripomenutím starej známej pravdy, že „menej je niekedy viac“.

Ču Čin Čau je piata Bednárikova réžia v Bratislavskom bábkovom divadle. Predchádzajúce štyri boli Gulliverove cesty, Čarovná faluta, Nápoj lásky a Luskáčik. Bratislavské divadlo z Dunajskej ulice je zároveň jediné bábkové, v ktorom režisér pôsobil. Posledná inscenácia má byť rozlúčkou s týmto umeleckým telesom. (Bednárik sa vracia do divadiel, v ktorých pôsobil a takmer v každom plánuje uskutočniť poslednú inscenáciu pred odchodom na dôchodok.)

A veru ide o rozlúčku naozaj bednárikovskú - ako sme už naznačili aj v titulku recenzie, pri pozeraní predstavenia nás opantáva pocit, akoby tých Bednárikov bolo aj zo štyridsať. Inscenáciu charakterizuje slovo veľa. A všetkého. Veľa blikajúceho svetla, veľa hlasnej hudby, veľa rôznych rekvizít, veľa hercov, veľa playbacku, veľa bábok viacerých druhov, nesmie chýbať parostroj... Dalo by sa to zhrnúť pojmom „výpravná scénografia“, no to, čo vidíme na malom javisku BBD, tento pojem určite prevyšuje. Scénograf Pavol Andraško a autor kostýmov i bábok Borános Szilárd sa naladili na bednárikovskú myšlienku veľkoleposti.

Dej rámcuje výstup vojakov v Bagdade. Scéna teda v prvom momente predstavuje vojenský stan so štyrmi kovovými posteľami, dominuje army vzor a to aj na odevoch hercov. Po krátkom úvode sa z postelí ich preklopením stávajú paravány pre výstupy s bábkami - javajkami a ráz scény sa mení na orientálny s lesklými látkami a vankúšmi. Už v tej chvíli sa niet na javisku kam pohnúť nieto ešte, keď naň prídu herci. Tí sa svojich úloh zhostili statočne. Vlastne, azda to je najväčším prínosom tejto inscenácie – vývoj hereckého súboru. Mnohí z hercov totiž mali možnosť prvýkrát v živote vodiť javajku. Áno, aj keď majú vzdelanie z Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Áno, situácia je vážna na viacerých frontoch bábkarského umenia na Slovensku.

Náznak, metafora, skratka, práca s materiálom a využívanie bábkarských princípov sú tejto inscenácii takmer úplne cudzie. Napríklad ťava, ktorá sa počas predstavenia zjaví raz či dvakrát mohla veľmi jednoducho vzniknúť z látok a vankúšov prítomných na scéne. No tu je všetko doslovné a popisné.

Na javisku sa potupne okrem javajok (niektorým dokonca svietia oči), ktoré sú dominantným druhom bábok v tejto inscenácii, zjavia maňušky, plošné bábky, neznesiteľnú pestrosť vytvára aj spievajúca palma, či účinkovanie žaby a vtáka, ktorí dej komentujú a pridávajú sa k speváckym výstupom. V istej chvíli sme sa začali naozaj báť. Čakáme na príchod štyridsiatich zbojníkov. Hlavou nám blúdia otázky: Naozaj príde na javisko štyridsať bábok? A aké budú veľké? Kam sa zmestia? Netreba uvoľniť prvý rad v hľadisku? Úľava prichádza vo chvíli, keď zbadáme, že zbojníkov predstavuje kostým herca – akési plastické pončo, na ktorom sú vyobrazené ich hlavy.

Inscenácia je príkladom podceňovanie divákovej fantázie. Zamilovanú scénu režisér zdôraznil papierovým srdcom s nápisom. Gýčové a ešte aj popisné. Plošné papierové bábky majú tiež tvar rôznych zvierat a lodí. (Lebo keď sa spieva o rieke Níl, akoby to bolo, keby sa nezjavili lode...)

Na predstaveniach tohto Bednárikovho diela je vítaný divák od šiestich rokov. Po dosiahnutí vyššieho veku môže plynulo prejsť do hľadiska Novej scény. Svojou umeleckou hodnotou a estetickými parametrami ho na to inscenácia Ču Čin Čau výborne pripraví.

Publikované online: 23.11.2007

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.