Ako za Márie Terézie

Vytlačiť

 

Gioachino Rossini: Hodvábny rebrík (La scala di seta)

 

Úprava: Peter Zagar

Hudobné naštudovanie: Ondrej Olos

Výprava: Ľudmila Várossová

Réžia: Martin Bendik

 

Účinkujú:

Dormont: Juraj Peter
Giulia: Jana Bernáthová
Lucilla: Andrea Pietrová

Dorvil: Róbert Remeselník

Blansac: Ján Ďurčo
Germano: Roman Krško

Orchester Otvorenej opery

 

Premiéra: 14. decembra 2018, Otvorená opera v Zichyho paláci, Bratislava

 

V adventnom čase uviedlo združenie Otvorená opera svoj druhý projekt, inscenáciu opery Gioachina Rossiniho Hodvábny rebrík (orig. La scala di seta). Hneď v úvode musím čitateľa upozorniť, že s Máriou Teréziou, ktorej meno sa ocitlo v názve tohto textu, nemá naštudované dielo nič spoločného. Rodák z talianskeho Pesara skomponoval jednodejstvovú konverzačnú frašku v roku 1812, teda viac než tridsať rokov po smrti veľkej panovníčky. Duchom zašlých čias, keď sa opera na území Slovenska predvádzala takmer výlučne v šľachtických sídlach, však na diváka dýchlo prostredie, v ktorom sa predstavenie odohrávalo: Zichyho palác na Ventúrskej ulici bol postavený v roku 1775, teda v čase pravidelných návštev Márie Terézie v Bratislave. V neveľkom priestore hudobnej sály nachádzajúcej sa na druhom poschodí paláca si boli diváci s hudobníkmi a spevákmi na dotyk blízko – ako kedysi pri hudobných a operných večierkoch rakúsko-uhorskej šľachty. A veru to nebol nepríjemný zážitok.

 

V „preambule“ združenia Otvorená opera, ktorého zakladajúcimi členmi sú Martin Bendik (principál) a Nora Nosterská (produkčná), sa píše: „Otvorená opera je voľné zoskupenie tvorcov a interpretov, ktorých cieľom je uvádzať klasické komorné operné diela. V ,kamenných̕ divadlách sa operné diela uvádzajú v podobe ustáleného inscenačného kánonu a predstavenia sú neraz poznamenané rutinou. Našou ambíciou je predstaviť operu v hravej podobe akčného divadla alternatívnych scén. Chceme prelamovať pomyselnú bariéru medzi vznešeným svetom opery a nezávislou divadelnou scénou, pritom ale nerezignujeme na hudobnú a vokálnu kvalitu. Otvorená opera spolupracuje s poprednými sólistami a stálymi hosťami Opery Slovenského národného divadla.“

 

Myšlienka komornej opernej scény nie je v kontexte slovenského divadelníctva nová. V roku 1969 založil dirigent SND Viktor Málek špecializovaný komorný orchester Camerata slovaca, ktorý sa popri vlastnej koncertnej činnosti stal aj základom Komorného súboru Opery SND. Pod jeho hlavičkou vzniklo v SND v rozmedzí rokov 1974-1978 sedem inscenácií. Najvážnejším pokusom o vytvorenie komornej opernej scény bola Komorná opera Slovenskej filharmónie (neskôr Komorná opera, potom Komorná opera SND), ktorá existovala v rokoch 1986-1999. A napokon sa začiatkom roku 2014 na slovenskej opernej mape objavil nový subjekt, Komorná opera Bratislava, ktorý sa deklaroval za nástupcu zaniknutej Komornej opery. Žiaľ, jeho činnosť je veľmi sporadická – doposiaľ pripravil len dve operné inscenácie (Hans Krása: Brundibár, 2014; Gaetano Donizetti: Rita, 2017).

 

Otvorenej opere sa prostredníctvom podpory FPU zatiaľ darí udržiavať aspoň ročnú periodicitu svojej činnosti. Prvým projektom združenia bola inscenácia komickej opery Gioachina Rossiniho Il signor Bruschino, premiérovaná v decembri minulého roku v historickej budove SND. Aj vtedy docielil režisér u publika pocit participácie na príbehu, keď dianie vysunul na proscénium pred zastretú oponu a malý, 10-členný orchester umiestnil nad zakryté orchestrisko. Presunom do útulného prostredia Zichyho paláca sa táto divácka emócia ešte znásobila, pričom treba podotknúť, že na rozdiel od recipientov komorných projektov z oblasti činoherného či pohybového divadla nemá slovenské operné publikum skúsenosti s takýmto druhom zážitku.

 

Martin Bendik si spravil renomé predovšetkým ako verdiovský režisér, prípadne ako tvorca apelatívnych, spoločensky angažovaných inscenácií. Komických opier počas svojej profesionálnej dráhy, ktorá sa začala odvíjať v roku 1989 v banskobystrickej opere, veľa nenarežíroval, ale aj v nich často hľadal spoločensky aktuálne, satiricko-kritické momenty, cez ktoré by obecenstvo „vyrušil“ v jeho pohodlí (Mozart: Così fan tutte, Dvořák: Čert a Káča, Offenbach: Orfeus v podsvetí). V tomto kontexte je prekvapujúcim vývojom, že ho ako principála Otvorenej opery priťahujú práve Rossiniho buffy a frašky so zamotaným, navyše pomerne banálnym dejom. Motívom k inscenovaniu obvykle býva ich filigránska hudobno-vokálna zložka – teda časť operného umenia fascinujúca tých „milovníkov vysokých cé“, proti ktorým Martin Bendik programovo bojuje. V zrelom veku akoby sa rozhodol vynahradiť „tradičnému“ opernému publiku to, o čo ho doposiaľ ukracoval. A treba uznať, že sa mu to darí. Tak, ako sa jeho apelatívne inscenácie vedeli zahryznúť do divákovho vedomia (a občas možno i svedomia), tak jeho komorné komédie osviežia príjemnou, inteligentnou zábavou.

 

Hodvábny rebrík, dielo dvadsaťročného Rossiniho z obdobia, keď komponoval 4-5 opier ročne, nezaprie geniálneho majstra ansámblov a obratného hudobného dramaturga s citom pre hudobné dejové pointy. Podobne ako väčšina maestrových raných opier sa uvádza len raritne – inscenácia Otvorenej opery je slovenskou premiérou tohto dielka. Jeho dej je pomerne klišéovitý. Giulia, chovanica starého Dormonta, sa napriek tútorovmu nesúhlasu tajne vydala za milého Dorvila. Teraz manželovi každý večer spúšťa z okna hodvábny rebrík, aby sa dostal do jej spálne. Situácia je o to pikantnejšia, že tútor jej vybral za ženícha starnúceho boháča Blansaca, ktorého však zbožňuje Giuliina sesternica Lucilla. Kým sa rozmotá pletenec nedorozumení, ktorý ešte viac komplikuje domáci sluha Germano, uplynie poldruha hodiny perlivej hudby a komických situácií. Na jej konci stoja na javisku dva šťastné páry – Giulia s Dorvilom a Blansac s Lucillou, ktorým dáva požehnanie aj starý frfloš Dormont. V Bendikovej inscenácii sa dejová pointa odohrala cez rozkošný scénický gag: otočením stĺpu v reálnom zrkadlovom obložení hudobnej sály Zichyho paláca sa javištiatko zmenilo na obradnú miestnosť mesta Pesaro.

 

Nielen vďaka tomuto milému vtipu sa režisérovi podarilo zamotaný sujet plný (klišéovito predvídateľných) nedorozumení pretkať do čitateľnej, sviežej komédie. Ku cti mu slúži, že si jednoduchosť nezamieňal s primitívnosťou, ani vtipnosť s fraškou či nevkusom, ako sa to v operných komédiách režisérom neraz stáva. Komorný priestor mu neumožnil pracovať s masívnejším mobiliárom, tvorcom však k plastickému pretlmočeniu deja bohato postačilo aj minimum rekvizít: dva paravány, za ktoré sa mohli špehujúci protagonisti ukryť (druhú možnosť poskytli dvere sály), notový pult, doska na žehlenie, navíjací kábel (jediná nemotorná a hercom skôr zavadzajúca, než pomáhajúca rekvizita) a maliarsky rebrík. Situačný humor Bendikovej inscenácie vyplynul predovšetkým z presnej, hercami dobre pretlmočenej charakteristiky postáv, ktorej významným spôsobom pomohli čierno-bielo-červené kostýmy Ľudmily Várossovej. Blonďavá Giulia (Jana Bernáthová) v čipkovaných červených šatách stelesňovala ženu, po ktorej túžia všetci muži – vrátane toho jej, komicky žiarlivého a detinsky urážlivého Dorvila (Róbert Remeselník). Do Giuliinej sesternice Lucilly (Andrea Pietrová), oblečenej rovnako ako prítomní páni vo fraku (pod ktorým však skrývala krátke červené šaty a červené pančuchy) a „prizdobenej“ prísnym drdolom i nepeknými okuliarmi, pretavili inscenátori archetyp starej panny túžiacej uloviť si chlapa – nech je, aký je. Napríklad aj ako Blansac (Ján Ďurčo), domýšľavý odkvitajúci seladón, upriamený na svoj neodolateľný zovňajšok. Sluha Germano nebol v Bendikovom vnímaní žiadnym intrigánom (takto vykreslil jeho charakter napríklad taliansky režisér Damiano Michieletto v rozkošnej inscenácii pesarského festivalu), ale popleteným údržbárom, čo sa v tejto „univerzite lásky“ túži voľačomu priučiť. Jeho predstaviteľ Roman Krško ťažil komické momenty už zo svojho vzhľadu: vysoký hromotĺk s detskými očami v bradatej tvári bol esenciou naivného, zamilovaného prostáčika. Rovnako Juraj Peter v nakrivo pozapínanom čiernom svetri, hlučne vstupujúci do deja s obrovským vystreľovacím dáždnikom, zhmotnil prototyp buffóznych starcov.

 

Slovenskí hudobníci (speváci, orchestrálni hráči, dirigenti) nemajú s rafinovanou Rossiniho hudbou veľa skúseností, keďže s výnimkou populárneho Barbiera zo Sevilly sa jeho tvorba v repertoári našich divadiel vyskytuje veľmi zriedkavo. Jedným z dôvodov môže byť interpretačná náročnosť vokálneho štýlu, ktorý si vyžaduje pohyblivé, zvučné, farebné hlasy, schopné zvládnuť brilantné koloratúry. Tie sa dajú prirovnať k drobným perličkám zviazaným na pevnej nitke ľahkého a pružného dychu: „šmírovanie“ či mazanie do glisandových zhlukov je tu prísne zakázané. Ďalším charakteristickým znakom rossiniovského belcanta sú sforzatové akcenty, ktoré dodávajú melódiám typický esprit a nezameniteľný hudobno-komický ráz. Zo sexteta interpretov Hodvábneho rebríka týmto požiadavkám najlepšie vyhovel Ján Ďurčo, ktorý Blansacom potvrdil to, čo o ňom vieme už od Dandiniho z Popolušky (SND, 2003) a tiež Gaudenzia z Il signor Bruschino (Otvorená opera, 2017): totiž, že má Rossiniho v krvi a že dokáže presne vyhovieť požiadavkám štýlového frázovania a vokálneho výrazu. Hoci ostatní z interpretov za Ďurčom v autentickosti štýlu viac či menej zaostali, ani jeden z výkonov nepodliezol latku profesionality. Roman Krško popri vtipnom hereckom charaktere zaujal aj farebne obsažným barytónom. V Andrei Pietrovej sme spoznali farebne pekný, kultivovaný mezzosoprán, pri Róbertovi Remeselníkovi si vychutnali jeho timbrovo príjemný, technicky dobre vedený, hoci založením nie priamo rossiniovský tenor. Aj Jana Bernáthová sa tentoraz vyhla vibrátu či ostrosti tónov, no jej – najmä vo vysokej polohe istému – sopránu chýba pre Rossiniho potrebná vláčnosť, aj odtienenejšia práca s dynamikou.

 

Po Mariánovi Lejavovi, ktorý pre Otvorenú operu upravil do komornej podoby buffu Il signor Bruschino, dostal poverenie k zhutneniu partitúry Hodvábneho rebríka Peter Zagar. Z pôvodného Rossiniho obsadenia ostala len tretina, čo sa prirodzene podpísalo na farebnosti zvuku, napriek tomu sa oplatilo vypočuť si osviežujúcu hudbu aj v takejto diétnej forme. Tá masívnosťou zvuku úplne postačovala, ba vzhľadom na nie vždy dostatočne odtienenú dynamiku občas aj prerastala intímny priestor hudobnej sály Zichyho paláca. Táto výčitka už ide na adresu dirigenta Ondreja Olosa, stojaceho na čele – inak disciplinovane a bez technických kazov hrajúceho – orchestra Otvorenej opery.

 

Premiérové publikum úprimne ocenilo osviežujúci večer, ktorý sa odohral v príjemnej, priam rodinnej atmosfére. Aj ona patrí k tým čarovným momentom, pre ktoré sa aj dnes oplatí pestovať komorný operný žáner.

 

 

Publikované online: 8.1.2019

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová (1975) absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.