Ako Smelý zajko zablúdil do divadla

Vytlačiť

Hra s pesničkami pre deti, rodičov a pani učiteľky podľa diel Smelý Zajko a Smelý Zajko v Afrike Jozefa Cígera Hronského a Jaroslava Vodrážku
Dramatizácia, texty piesní a dramaturgia: Michal Babiak
Réžia: Dušan Bajin
Scéna: Anita Sökeová
Kostýmy: Jana Hurtigová
Choreografia: Katarína Sninská
Hudba: Víťazoslav Kubička
Hrajú: Radovan Hudec, Alena Ďuránová, Adriana Ballová, Juraj Zetyák, Stanislav Pitoňák, Katarína Horňáková, Maroš Goga a Ján Jakab, Tanečné štúdio „S“.

Premiéra: 1.6.2008 v Historickej budove Štátneho divadla Košice

„Žila raz zajačia rodina. Zajačik chodil po kapustu, Zajačková doma varievala, len synkovi-Zajkovi nechcelo sa robiť. Iba pred chalúpkou sedí, do slniečka hľadí, uško zavše pokýva, o všeličom rozmýšľa.“ Tieto vety sú už desiatky rokov klasikou. Jozef Cíger Hronský sa nimi zapísal do pamätí celých generácií detí spolu s Jaroslavom Vodrážkom, ktorý sa postaral v knihách o zajačikovi o kongeniálne ilustrácie.

Košické divadlo sa k tomuto dielu vrátilo už druhý raz od nežnej revolúcie, v roku 1995 mal na scéne Štátneho divadla premiéru tanečný muzikál s tým istým názvom na hudbu Norberta Bodnára.

Dramatizácia, ktorej autorom je Michal Babiak rámcuje príbeh narodeninovou párty na počesť 77-ročného Smelého zajka. Tá sa koná „moderne“, v divadle vyzdobenom pre túto slávnosť lampiónmi. Ako to deťom na záver vysvetlia, 77 rokov má kniha Jozefa Cígera Hronského. Popravde, tento rok ubehlo od jej vydania už 78 rokov. Chápem však, že 77 je krajšie číslo.

Herci na úvod nadväzujú s deťmi kontakt trochu poučne upokojovaním, ako sa nemajú báť tmy.

Postavy z knihy ako Medvedica či Krtko prichádzajú Zajkovi blahoželať. Ako darček dostane Zajko album fotografií, ktorých listovaním si pripomíname staré dobré časy, kedy sa vydal do sveta.

Zdramatizovať sériu minipríbehov, pri ktorých sa zakaždým radikálne mení prostredie i postavy, je veľmi ťažké, najmä ak na realizáciu našich nápadov za sebou nemáme celý hollywoodsky filmový aparát. V činohernom type divadle musí zákonite prísť k radikálnej redukcii postáv i epizód. Michal Babiak sa pokúsil vytiahnuť niekoľko momentov z knihy, zostal však v rovine povrchnej aktualizácie.

Jeho Zajko síce aj v tomto prípade sedí na slniečku a o niečom húta. Kde je kapustné pole nevie však kvôli počítačom, mobilom, playstation a internetu.

Ak sú aj niektoré časti takmer doslovne prevzaté, chýba v nich zas logickejšia následnosť deja či súvislosti, ktoré dodávajú situácii vtip. Zajko sa síce podobne ako v knihe dokotúľa v snehovej guli na jarmok, už sa však nedozvieme, prečo v snehovej, nakoľko predchádzajúca kapitola o zajkovi v horách sa textu už nedostala. Okrem iného sa ale vytratil základný fór celej situácie popisovanej v knihe - vyprázdnené námestie, ktoré sa snehovej gule zľaklo.

Spornou je nielen štruktúra textu, ale predovšetkým výber jazykových prostriedkov, a to aj v niekoľkých dodaných pesničkách. Rýmy ako „ďas, raz, mráz, čas, vlas, krás...“ sa dajú brať ako hračka, nie ako poézia. Ak sa už nepodarilo dosť vtipu do samotných situácii, hľadá ho autor v hre so slovíčkami. Veľký humor však neprinášajú ani odkazy na Brada Pitta či Superstar, celkom neúčelné, prinajmenšom priveľmi prvoplánové sa mi zdajú aj narážky na televízne relácie či seriály ako Výmena manželiek a C.S.I. Kriminálka Afrika. V texte spomínané hniezdo záchrany by dokonca mohlo byť pre malé deti aj stresujúcim konceptom. Ak však už Zajko odvrkne Vrane, aby si našla iného „vymetača dier“, zdá sa mi to trochu neadekvátne, podobne ako použitie výrazu „playboy z Mukačeva“. Čo sa pod tým vybaví takému 5-ročnému dieťaťu? Čo pri narážke na Mozartove gule či partnerstvo za mier? Podobne samoúčelné sa mi zdajú repliky: “Klasik by povedal: Tanec nad plačom.“ Samozrejme, že dieťa nemusí všetkému rozumieť, ale otázkou je, čo tieto fóry do hry vlastne prinášajú.

Opäť sa raz ukázalo, že funkcia dramaturga má význam, a to aj vtedy, ak má autor sám dramaturgickú skúsenosť. Aby sa v aktualizovanom kontexte zdôvodnila služba Zajka u Medvedice, domyslel autor, že Medvedica je vlastne emancipovaná slobodná matka, ktorá potrebuje čítať feministickú literatúru a niekto za ňu potrebuje prať a žehliť, čo už radšej ponechávam bez komentára na hlbšiu analýzu v rámci nejakej rodovej štúdie. Ani zajko ale nezaostáva. Keď ho chce Medvedica zožrať, zachráni sa tým, že jej ponúkne podiel na sláve ako posledný bod správ v televízii MOJ. V takto zmodernizovanom kontexte sa mi už potom zdajú výrazy ako „parobok“ ako nevhodné, najmä, ak je toto slovo vlastne rámci pesničky podľa mňa omylom použité namiesto paholka (Smelý Zajko je náš parobok...). V texte je navyše priveľa čechizmov (mindráky), ba dokonca nesprávne použitých výrazov (reklamovať žiletky).

Ak potrebuje autor oslí mostík, aby sa dostal z jednej situácie do druhej, použije zázračnú formulku: „Nebudeme hovoriť všetky detaily, ak chceš, tak si to prečítaj v knihe.“

Predmetom dramatizácie sa stala aj epizóda s kráľom púšte a jeho boľavým zubom, i zajkom, z ktorého sa stal premúdry sudca v spore medzi opicami a krokodílom. V dramatizácii nemohol chýbať unesený černošský synček Mufti-tufti.

Záver patrí akejsi demografickej feérii. Zajkuľa sa priznáva, že jej Zajko prisľúbil 60 až 70 malých zajačikov. Od radosti všetci skončia pri polke. „Čo by sme sa netešili, keď nám Pán Boh Zdravie dal...“ Réžia Dušana Bajina už k textu nemala veľa čo pridať.

Hudba Víťazoslava Kubičku je ústretová voči deťom, zahŕňa však azda až priveľa hudobných štýlov. Nemá ani väčšiu invenciu, hĺbku či farbu, na plnšiu orchestrálnu nahrávku asi neboli prostriedky. Anita Sökeová sa pohrala so scénou v rámci limitovaných možností. Kostýmy Jany Hurtigovej nie sú umelecky výraznejšie štylizované, sú však hravé, detské, jemne inšpirované ilustráciou pôvodnej knižky. Priveľmi lacno pôsobia len zbory, ktoré majú reprezentovať lesnú zver či zajačikov. Ako „krovie“ nepôsobí Tanečné štúdio „S“ v choreografii Kataríny Sninskej prehnane sofistikovane, ale možno sa len chceli čo najviac priblížiť deťom.

Hercom treba prirátať k dobru, že hrali s chuťou, milo, prehrávali len trochu. Radovan Hudec ako Zajko nebol nijako nadštandardne vtipný, ale ani nie trápny, či násilný. Alena Ďuránová bola šarmantná, ale tiež použila afekt dievčatka vyskúšaný na iných roliach. Zajačikovcov stvárnili Adriana Ballová a Juraj Zetyák. Niekoľko vynikajúcich epizód zahral Stanislav Pitoňák ako Lev či Krtko, vtipná bola aj ťava Kataríny Horňákovej.

Košické divadlo si môže v tejto sezóne odškrtnúť bod za starostlivosť o detského diváka. Do repertoáru dostalo na pohľad atraktívny titul. Škoda, že zo Smelého zajka, z jeho jemného humoru a jeho štýlu, v texte zostal len kúštik. Deti si však v tomto predstavení môžu nájsť v predstavení aj všeličo milé. Ako som sa dočítala na internetovom denníku jednej košickej základnej školy, pri návšteve tohto predstavenia zistili, že Smelý Zajko bol „naozaj smelý“, Zajkuľka – rozkošná, medvedíci tiež a celé predstavenie jednoducho úžasné. Úloha inšpirovať deti k nádherným kresbičkám bola teda v tomto prípade splnená.

Teším sa nadšeniu detí, ale napriek tomu si myslím, že profesionálne divadlo mohlo pristupovať k spracovaniu klasiky aj profesionálnejšie.

Publikované online: 1.6.2008

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.