Ako šlo vajce na vandrovku

Scenár: Veronika Gabčíková a Zoja Zupková
Scéna, kostýmy a bábky: Zoja Zupková a Tereza Mojžišová
Hudba: Kamil Žiška
Pohybová spolupráca: Libuša Bachratá
Réžia: Zoja Zupková
Hrajú: Agáta Solčianska, Lucia Korená, Miloš Kusenda alebo Rado Hudec
Premiéra: 11. decembra 2009 a 13. decembra 2009, Staré divadlo Karola Spišáka Nitra
V nitrianskom bábkovom divadle sme krátko pred Vianocami videli premiéru známej rozprávky Pavla Dobšinského Ako šlo vajce na vandrovku. Inscenáciu pripravila skúsená dramaturgička divadla Veronika Gabčíková a dve nedávne absolventky Katedry bábkarskej tvorby – Zoja Zupková, absolventka bábkarskej réžie a dramaturgie i bábkarskej scénografie, a Tereza Mojžišová – absolventka bábkarskej scénografie.
Inscenácia začala vtipne a zaujímavo, tým starším na chvíľku pripomenula inscenáciu Hašterica z čias voľakedajšej slávy bystrického bábkového divadla počas umeleckého šéfovania Jozefa Mokoša. Svitla nádej, že sa bude obecenstvo dobre baviť. Na scéne sa objavil kohút a už jeho maskovanie (zvýraznené oči červenou farbou) vypustilo, napriek veselosti dospelých, zlý signál, keďže vystrašilo dieťa v publiku. Chvíľku sme ešte hľadali súvislosti s komédiou dell´arte, lebo biely kostým – blúza a nohavice – pripomínal kostým známej postavy z tejto starej improvizovanej komédie, takisto ako aj samotné jeho meno – Pulcino, Pulcinella – kohútik. Herec predviedol vtipnú pohybovú kreáciu, v ktorej výborne zvládol imitáciu pohybu zvieraťa a naznačil vzťah k ostatnému osadenstvu dvora.
Pohybová etuda pokračovala ďalšou vydarenou etudou, keď sa na scéne objavili dve sliepky, z ktorých jedna vysedela „vandrovacie“ vajce. Aj predstaviteľky sliepok Agáta Solčianska a Lucia Korená – protagonistky divadla, zvládli svoje pohybové etudy na jednotku. V týchto prvoplánových polohách nie sme síce na herečky takýchto kvalít zvyknutí, ale vzápätí nastáva otázka, čo iné, hlbšie mohol tento titul priniesť.
Po úvodných, pomerne dobre urobených pohybových etudách, v ktorých autorky naznačili vzťah kohúta a sliepok, sa začal rozvíjať samotný príbeh. Ako si pamätáme z leporela, táto rozprávka má plytký dej a slabý príbeh. Bolo preto potrebné zvoliť koncepciu, ktorá by mala nielen ideový presah, ale pomohla by posilniť túto dejovo bezradnú putovačku.
Rezervy inscenácie vznikajú teda predovšetkým absenciou adekvátnej koncepcie, ktorá by nešla iba po povrchu slabého príbehu, tak ako sme to videli v debutovej inscenácii Z. Zupkovej. Rozčarovanie je o to väčšie, že Z. Zupková už veľmi vážne vstúpila do divadelníckeho povedomia svojou náročnou a úspešnou inscenáciou Rodinné príbehy, realizovanou ešte na pôde Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Je možné, že režisérka v prípade ponuky z Nitry nenašla ani žánrový ani ideový súzvuk s ponúkaným titulom, čo sa dá pri porovnaní ideovej náročnosti titulov (Rodinné príbehy versus Ako šlo vajce na vandrovku) ľahko predpokladať. Pre režisérku to bola jednoducho nedobrá voľba a nepomohla tu ani kolegyňa výtvarníčka Tereza Mojžišová.
Vhodný inscenačný kľúč k „vajcu“ sa nepodarilo nájsť. Tvorkyne inscenácie realizovali drobný a nie veľmi myšlienkovo bohatý príbeh na veľkom javisku a zvolili pre jeho ilustráciu (inscenácia nebola ničím iba ilustráciou) niekoľko inscenačných postupov, ktoré akosi do seba nezapadali a spolu nepasovali. Z výsledného tvaru bolo vidieť, že realizátorky hľadajú vhodné výrazové prostriedky akoby počas celej inscenácie, keď zlyháva pohybové divadlo, ponúkajú divadlo objektu, keď dôjde dych, zvolia tieňohru… I keď boli možno jednotlivé sekvencie zaujímavé, ako celok inscenácia na javisku nefungovala.
Tvorcovia často po neúspešných premiérach svojich inscenácií určených deťom hľadajú argumenty, že deťom sa to páči. V tomto kontexte treba len povedať, že publiku sa všeličo páči, aj prinajmenšom nenáročné programy v televízii. Aj tie majú veľkú sledovanosť. „Vajce“ bude určite tiež úspešne vandrovať po svojich zájazdoch za detským publikom a bude sa páčiť. Je však potrebné kvôli objektivite priznať, že na rozdiel od mnohých nie veľmi vkusných a obsahovo plytkých televíznych programov prináša táto inscenácia kultúrny zážitok, ktorý je vkusný, má niekoľko výtvarných estetík a aj hereckú poctivosť. Nie je škandálom, ale je prinajmenšom sklamaním v tom, že sa vracia v používaní výrazových prostriedkov bábkového divadla kdesi späť. Inscenátorky akoby podcenili výtvarnú obraznosť svojej ponuky i obrazotvornosť publika a ťažkopádne premieňajú vhodne vybrané predmety na bábky, zabúdajúc na to, že čistý objekt môže byť bábkou. „Vyrábanie“ bábok pred očami divákov – s pasívnou účasťou detského diváka – bolo zásadným omylom inscenácie a odhalilo svoju bezmocnosť.
Táto koncepcia jednoducho nezafungovala a nevyšla. Patetické a až kŕčovité kreovanie postáv zvieratiek z objektov a ich neprirodzená modifikácia do bábkovej podoby zlyhala. Predmety – objekty, boli totiž tak dobre vybraté vo svojej základnej podobe – napríklad krhla ako kačka, cepy ako kôň, veľké nožnice ako rak, že aj detský divák ihneď identifikoval o akú postavu zvieratka ide. Neprirodzené obliekanie predmetov, ich vypchávanie a dodávanie očí každej „bábke“ pôsobili skutočne nezvyčajne a boli v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Nenabádali najmä detského diváka rozvíjať svoju fantáziu a provokovať kreatívne myslenie a dotváranie obrazov.
Čo sa týka animácie, tak ako drobné, nešikovné vajce, tak ani rak, ani ostatné figúry nemali veľa priestoru aby sa z nich stali presvedčivé živé bábky, ktoré by predstavovali plnokrvnú rozprávkovú dramatickú postavu. Stali sa nosenými, poobliekanými neživými figúrami, ktoré sa divákom prakticky iba ukazovali a zbytok dohrávali herci. Napriek poctivo zahraným figúram a veľkému snaženiu chýbala tentokrát hravosť a ľahkosť. Tá sa vytratila už po úvodnej sekvencii – slepačej etude, ešte pred rozohratím hlavného príbehu. Agáta Solčianska aj Lucia Korená sú dnes naozaj herečkami, na ktorých nitriansky súbor stavia. Obidve boli pohybovo výborne pripravené, snažili sa o zábavné interpretácie svojich postáv, no režijná koncepcia im akoby zväzovala ruky a nedovoľovala rozvinúť postavy ďalej.
Inscenátorky sa síce pokúsili ozvláštniť príbeh aj dané realizačné možnosti určené základnou režijnou koncepciou, ale to celkovej koncepcii a následne realizácii inscenácie nepomohlo. Snaha o zatraktívnenie prišla s ozvláštnením scény prostredníctvom použitia tieňohry, a to nielen v rovine ilustratívnej, keď sa na scénu premietali vkusné a subtílne obrázky evokujúce prírodu a ponúkajúce priehrštie vysoko estetických obrazov, ale aj v rovine dramatickej, keď inscenátorky presunuli dianie z realistického diania na javisku do plánu tieňohry, ktorá má zvláštne výtvarné čaro. Napriek vynaloženiu veľkého úsilia, ktoré realizácia takéhoto plánu obnáša, musím konštatovať, že pekné obrázky len málo korešpondovali s pomerne nepoetickým príbehom, keď zvieratká bojujú proti zbojníkom a nakoniec ich svojimi vlastnými zbraňami premôžu.
Hoci inscenácii nemožno vyčítať bohatosť vizuálnych prvkov, divadelný zázrak sa neudial. Je možné, že inscenácia dosiahne po viacerých reprízach istú ľahkosť, lebo odľahčenie veľmi potrebuje, keďže nitrianske „vajce“ malo tentoraz tvrdú škrupinku.
Nie je úplne vhodné na mieste kritika dávať tvorivé rady, jeho úlohou je zhodnotiť a pomenovať to, čo videl. Nedá mi však nahlas sa nespýtať, či by nebolo bývalo lepšie rozohrať tento mikropríbeh v menšom priestore, možno ako stolové divadlo alebo ako čisté divadlo predmetu. Uvedenie vo veľkom priestore a posunutie takéhoto mikropríbehu do veľkých rozmerov totiž ukázalo všetky jeho slabé stránky. Jednoducho povedané menej by bolo viac. Paradoxne rozmanitosť výrazových prostriedkov v malom priestore poskytuje práve bábkové divadlo. Jeho možnosti však inscenátorky len málo využili.
Debut s „nenáročným“ titulom v profesionálnom divadle sa vo výsledku zdá byť ťažším než náročný titul vo voľnejšom a neviazanejšom školskom prostredí s možnosťou experimentu. Ako sa ukázalo, nie každý titul korešponduje s myslením, cítením i využitím talentu tvorcu, preto treba starostlivo vyberať – obojstranne. Divadlo tvorcu a tvorca titul. Jedna nie celkom podarená inscenácia tvorivé „leto“ v nitrianskom bábkovom divadle nepokazí. Divadlo patrí svojimi umeleckými výsledkami k tým najkreatívnejším. „Vandrovacie vajce“ bolo skúškou pre inscenátorky a dúfajme, že aj pozitívnym ponaučením.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.