Ako si Tom, Dick a Harry chceli pomáhať

Vytlačiť

Preklad: Oľga Ruppeldtová-Andrášová
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Katarína Holková
Výber hudby a réžia: Michal Spišák
Hrajú: Stanislav Pitoňák, Michal Soltész, Juraj Zetyák, Henrieta Kecerová, Tatiana Poláková, Jozef Úradník, Róbert Šudík, Ľuba Blaškovičová, Peter Cibula
Premiéra: 16.októbra 2009 Štátne divadlo Košice

Ak sa povie Ray Cooney, každý hneď vie, o čo ide. Na scéne košického Štátneho divadla sa k tomuto autorovi vrátili po ôsmich rokoch, hru Vydrž, pusinka uvádzali s početnými reprízami od roku 2001. Cooney je doma na viacerých slovenských scénach v Martine, Nitre, Prešove ale aj na Novej scéne v Bratislave. Text uvádzanej hry pochádza z roku 2003, ide teda o pomerne čerstvý titul, ktorý klasik bulvárnej komédie napísal spolu so svojím synom Michaelom. Ťažko vidieť do zákulisia spolupráce akéhokoľvek autorského tandemu, možno však odhadnúť, že pohľad mladšieho spoluautora mohol prispieť k tomu, že postavy mladých Londýnčanov - neskorších dvadsiatnikov či skorých tridsiatnikov, ktoré stoja v centre hry - sú vystihnuté uveriteľne a živo.
Ako sa na tohto autora patrí, v priebehu hry sa stávame svedkami nekonečného radu trápnych situácií, prešľapov a omylov. Je to gaučový situačný humor, ktorý sa nevyhýba ani morbídnosti. V dobrom anglickom čiernohumornom štýle sa rieši pochovávanie mŕtvol, či prinajmenšom ich častí, a predovšetkým ich schovávanie pred pohľadmi polície a úradov. V najhoršom musí prísť zachraňovať situáciu ešte aj klasik Shakespeare. Motív s amatérskym naštudovaním Tita Andronica, ktorý Tom vytiahne na vysvetlenie nezvyčajných situácií dejúcich sa v jeho dome, je jeden z tých momentov hry, ktorý nesporne lepšie funguje v anglosaskom prostredí. Slováci bežne nemajú tohto autora naštudovaného do tej miery, že by sa vedeli „chytať narážiek“, ba že by vedeli aspoň to, že ide o jednu z najkrutejších Shakespearových hier.
Aj celá základná situácia hry je typicky britská. Neplodný pár čaká na príchod sociálnej pracovníčky pani Potterovej, ktorá má zhodnotiť ich pripravenosť na zodpovedné postavenie rodičov. Prirodzene, typická britská nie je ani túžba po dieťati a ani inštitút adopcie, ale až takmer absurdný spôsob, akým sa kontroluje bezpečnosť domácnosti, do ktorej by malo dieťa prísť. Tom a jeho manželka Linda sa v prvej scéne navzájom skúšajú, či ovládajú všetky bezpečnostné pravidlá. V ich domácnosti by nemali byť ani ostré rúčky na panvice, aby si dieťatko nemohlo nijako ublížiť. Tými najnebezpečnejšími elementmi v ich domácnosti sa ale ukážu Tomovi bratia. Príživník Dick žijúci v ich dome, ktorý si sem-tam privyrába pašovaním cigariet, sa, nanešťastie, nedokáže ani počas dôležitej návštevy schovať. Oveľa lepšie však nevypália ani snahy druhého brata, dobromyseľného Harryho umelo znížiť cenu domu, ktorý si Tom prenajíma, ale túži po kúpe. Nebolo by na tom nič zlé, keby pri tom Harry nepoužíval trochu neštandardné metódy ako odradiť iných potenciálnych záujemcov o tento dom.
Výber tejto hry je z hľadiska repertoárového divadla plne pochopiteľný, oceniť treba, že si dramaturgia zvolila z možných bulvárov titul relatívne neurážajúci. Tento typ dramatiky nejde nijako hlboko, vyhýba sa momentom, v ktorých by sa mohol divák zamyslieť sám nad sebou. Medzi jej pozitíva však patria rýchle zvraty situácií, trefné repliky, a v neposlednom rade milo vystihnuté postavy. K dobru autora treba pripísať aj snahu reflektovať niektoré súčasné fenomény – neplodnosť mladých párov, absurdita podnikania s hocičím, ilegálni imigranti či mafiáni.
Oľga Ruppeldtová-Andrášová vykonala pri preklade profesionálnu prácu, repliky plynú ľahko, prirodzene. Pritom nie je ľahké prekladať početné hovorové výrazy. Už len samotný názov hry sa nedá celkom preložiť so všetkými konotáciami. Spojenie Tom, Dick a Harry totiž označuje v angličtine prakticky ľubovoľných, bližšie neurčených ľudí. Pod týmto názvom vznikli aj rôzne pesničky, ba i bollywoodsky film. Slovenským ekvivalentom by mohli byť azda Janovia, Ďurovia či Ferovia. Teoreticky sa pred inscenátormi mohla črtať aj možnosť prenesenia celej hry do slovenského kontextu, okrem už spomenutých aspektov by ale určite v našom prostredí nefungoval charakter typického anglického „bobby“, ktorý je nesporne odlišný od bežného slovenského policajta.
Tom Kerwood Stanislava Pitoňáka stojí v centre príbehu ako človek, ktorý sa – samozrejme márne – snaží vyvolávať zdanie serióznosti svojej domácnosti a čeliť tomu najhoršiemu, čo mu prinášajú v dobrom úmysle jeho dvaja vydarení bratia. Pitoňák nie po prvý raz preukázal svoje komediálne vlohy, aj v tomto prípade sa mu darí udržiavať tempo inscenácie a komiku na patričnej úrovni. Jeho Tom sa zmieta medzi lojalitou k žene a bratmi, jeho nápady ako urovnať situáciu sa spravidla obrátia vo výsledku v pravý opak.
Ešte vďačnejšiu postavu brata Dicka dostal Michal Soltész. Je to presne ten typ rodinného príslušníka, ktorého sa snažíte udržať pod korytom, keď prichádza seriózna návšteva. „Pár jeho sprostých fórikov a nedovolí nám adoptovať ani túlavú mačku,“ bojí sa manželka Linda. Právom.
Soltész je gauner so šarmom, malý podvodníček, ktorý si vás získa, brat, ktorého nemôžete inak, len oddane milovať, pravda za podmienky, že práve nebýva u vás, nedlhuje vám za nájom a neprivedie vám do domu celú vlnu imigrantov a následnej aj policajtov.
Tretí z bratov Harry dostáva v podaní Juraja Zetyáka podobu dobrosrdečného chlapíka, trochu ťuťka, trochu kombinačného génia. Zetyák sa v postave celkom našiel, nemotornosť, ktorú Harrymu dodal, je vcelku milá.
Henrieta Kecerová zostávala v úlohe suverénnej puntičkárskej Tomovej ženy prakticky v jednej rovine, zvládla ju bez veľkých problémov.
V istej fáze do Tomovej domácnosti vstupujú albánski utečenci z Kosova, ktorí – aby to bolo vtipnejšie – hovoria vlastným jazykom a anglicky rozumejú len obmedzene. Tatiana Poláková dala utečenkyni Katerine temperamentnú podobu. Hoci je táto herečka len málokedy obsadzovaná do komediálnych postáv, ukázala, že ani v tejto polohe nie je celkom stratená. Na pobavenie divákov slúži hyperbolizovaná postava jej dedka Andreasa vystupujúceho väčšinu času v teplej ušianke a s batohom na chrbte, ktorého si zahral Jozef Úradník.
Róbert Šudík pri stelesnení strážnika Downsa podľahol priveľkému klišé až neprirodzenosti. Ľuba Blaškovičová nasadila na postavu neústupnej sociálnej pracovníčky pani Potterovej svoj osvedčený herecký prístup a zobrazila ju ako tvrdú ženu, ktorá naháňa strach zo svojej úradnej i ľudskej autority. Peter Cibula naplnil so šarmom, ba i istým nadhľadom klišé mafiána Borisa, ktorého národnosť je zjavná.
Inscenátori nevsadzovali dej do typických anglických reálií, ktoré nie sú nášmu divákovi až tak známe ani blízke. Zvolili si skôr všeobecný moderný byt vo výraznom červenou odtieni.
Scéna a kostýmy spolu vytvárajú nerušivé spojenie, čo nie je také, samozrejme, ani vtedy, ak ich robí jeden a ten istý človek, ako v tomto prípade. Scénografka Katarína Holková sa pri kostýmoch pohrávala účelne s bielou a čiernou farbou. Jedine Tom oblečený ako na golf pôsobí skôr ako obeť výtvarnej kompozície než autenticky, pre Harryho, ktorý utiekol z nemocnice, je biela farba adekvátna.
Režisér Michal Spišák udržal celkový dojem z produkcie od herectva až po výtvarnú štylizáciu v primeraných mantineloch. Na tlačovke sa vyjadril, že je dôležité ustrážiť mieru úletu, aby umelecká ambícia neprebila remeslo. V zásade sa mu to podarilo, košickí divadelníci ukázali, že zvládajú dať aj takémuto - navonok ľahkému žánru - profesionálny rámec.

Publikované online: 16.10.2009

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.