Ako rozpovedať 600-ročný príbeh bez pátosu a s vlastným názorom? V Prešove odpoveď nehľadajte!

Vytlačiť

Libreto: Michal Náhlík
Hudba: Martin Husovský
Texty piesní: Róbert Mankovecký a Michal Náhlík
Choreografia: Renata Ptačin
Dramaturgia: Zuzana Reveszová
Scéna: Anita Szökeová
Kostýmy: Lenka Kadlečíková
Réžia: Michal Náhlík

Osoby a obsadenie:

Jana z Arku – Silvia Donová/Ľudmila Dutková
Alžbeta z Arku (jej matka)/Abatiša – Zuzana Kúšiková
Sv. Michal – Matej Lacko
Sv. Katarína – Veronika Husovská
Sv. Margita – Stanislava Kašperová/Gabriela Očkajová
Karol VII. – Peter Krivý
Mária z Anjou (jeho žena)/Rehotavá Kunigunda – Slavomíra Fulínová
Yolanda Aragónska (jeho svokra) – Elena Kušnierová
Vikomt – Štefan Hundža a. h./Lukáš Šepták
Padlí anjeli – Peter Malík (PUĽS), Daniel Straka a.h., Oleksander Kulikov (PUĽS), František Novotný a.h.
Ryšavá mačička – Svetlana Janišová
Sebastián (jej syn) – Filip Lenárth
Pasquerel – Boris Srník
Regnault de Chartres (Arcibiskup remešský) – Ján Ivan
Biskup Cauchon/Bezzubý Cyprián – Igor Kasala
Kardinál Winchester/Holohlavý Krišpín – Dušan Brandýs
Viliam Front (farár)/Raoul de Gaocourt (kráľovský komorník) – Peter Lejko
Šašo – Michal Novodomský
Hluchá Šarlota/Nerestnica/Žena – Valéria Furješová
Teológovia v Poitiers – Dušan Brandýs, Milan Gerjak a.h., Ján Ivan, Peter Lejko, Michal Novodomský               
Súdny tribunál – Milan Gerjak a.h., Ján Ivan, Peter Lejko, Michal Novodomský
Mnísi – Milan Gerjak a.h., Michal Novodomský
Jana z Arku (dieťa)/Anjeli – Anna Kasalová a.h./Nelly Szapuová a.h.
Chlapec/Anjeli – Michal Kasala a.h./Tomáš Panák a.h.
Company – členovia Poddukelského umeleckého ľudového súboru

 

Premiéra: 13.novembra 2015 na Veľkej scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove

 

Piatok trinásteho novembra sa do histórie nášho hudobného divadla zapíše ako deň, keď svetlo divadelného sveta uzrel nový slovenský muzikál Jana z Arku. V prešovskom Divadle Jonáša Záborského sa týmto titulom podujali na neľahkú úlohu uchopiť túto notoricky známu tému a postavu mladej bojovníčky za francúzsku slobodu, a to hneď v nie najjednoduchšom modeli – muzikáli. To, čo sa na začiatku zdalo byť pre tvorivý tím veľkou výzvou, po viac ako dvoch hodinách predstavenia ostalo len v akýchsi rozpačitých intenciách.

 

Príbeh Jany z Arku je azda každému dobre známy. Narodila sa vo Francúzsku, v prvej tretine 15. storočia do pohnutých čias, v ktorých sa v európskej politike diali vskutku zvláštne veci. Bola ale vyvolená, keďže jej svätí našepkávali, čo má robiť, aby sa Francúzsko stalo skutočným kráľovstvom, a ako má zvíťaziť v dlhoročnej vojne s večným nepriateľom Anglickom. Za touto vidinou sa Jana, napriek nepriazni vplyvných ľudí krajiny, vydáva, stane si na čelo armády a vyhráva dôležité bitky. Ako predpovedá, v Remeši korunuje kráľa. Potom sa ale dostáva do jeho nemilosti, v bitke pri Compiegne ju zajmú Burgunďania, predajú ju Angličanom a tí ju po zinscenovanom súde upália. 600 rokov je ale dostatočne dlhý čas na to, aby sa inscenátori vedeli a mohli pozrieť na postavu Jany z Arku z nejakého iného uhla, vybrať ten rozmer jej nevšednej osobnosti, ktorý by bol blízky dnešnému človeku, jednoducho ponúknuť nový pohľad nielen na túto postavu francúzskych dejín, ale možno nájsť aj akúsi parabolu, akýsi odkaz smerom k dnešku. Možno im však stačilo len prerozprávať tento emotívny príbeh. Kĺzať sa po jeho povrchu len s tým zámerom, aby prepojil jednotlivé hudobné čísla predstavenia.

Dramaturgička Z. Reveszová spolu s režisérom M. Náhlíkom v tomto autorskom predstavení využili metódu skratky príbehu a vybrali z Janinho života zlomové okamihy, ktoré vytvorili namiesto celistvého príbehu len mozaiku vybratých udalostí z jej života: detstvo plné strachu, osvietenie, rozhodnutie vyrovnať sa mužom a ísť bojovať, stretnutie s budúcim kráľom, mobilizácia armády, boj, uväznenie, súd a upálenie. Tento košatý priestor rozprávania jej osudu nutne uberá na príbehovosti.

Pod hudobnú zložku muzikálu sa podpísal Martin Husovský. Skomponoval veľmi zaujímavú, takmer filmovú, výrazne atmosférotvornú hudbu. Jej veľkým nedostatkom však v súvislosti so žánrom muzikálu je jej ťažká zapamätateľnosť pre diváka. Nemyslím, že by si po skončení predstavenia niekto z divákov čo i len hmkal refrén. Ak áno, tak sa ospravedlňujem. Sofistikovanosť melódií, pramálo chytľavých pasáží (snáď okrem infantilnej bublinkovej piesne kráľa v kúpeli s nápevom „bum – bum“). Herečky mali problém odspievať vysoké tóny a herci sa s mnohými melódiami a rýchlymi prechodmi medzi stupnicami strácali. Ak ale mala byť prešovská Jana z Arku operou (pretože opereta evokuje skôr predstavu ľahšieho žánru), tento pokus o hudobno-slovný hybrid sa mal niesť vo výrazne hudobnejšom duchu. 

Scéna Anity Szökeovej je veľkolepá. Jana z Arku doslova provokuje k využitiu celého priestoru a čo najväčších možností javiska Veľkej scény DJZ. A tak sa aj Szökeová pohrala s touto výzvou. Na javisku vytvorila priestor chrámu s gotickými vitrážovými oknami, s krstiteľnicami. Pomocou točne dokáže kráľovský palác vymeniť za dedinský exteriér či bojisko a pod. Scéna sa však nemení len vertikálne, ale aj horizontálne, keď sa pomocou zdvihu proscénia dostávame do interiérov budov, napr. do krčmy Janinej tety, do kráľovskej kúpeľne alebo kráľovského budoáru. Mobilnou statickou dekoráciou viacerých scén, pri ktorých Jana komunikuje so svojimi hlasmi, je živé súsošie troch svätcov – Michala, Kataríny a Margity. Na scénu sa dostáva aj replika koňa na hranici gýča. Všetko dopĺňa zaujímavá práca s intenzitou a farbou svetla a rôzne ďalšie vizuálne efekty. Za všetky spomeniem oheň pri upaľovaní Jany. Scénu dopĺňajú štylizované dobové kostýmy Lenky Kadlečíkovej.

Režisér a jeden z autorov muzikálu Michal Náhlík sa režijným výkladom Janinho života nepodujal na pátranie po nových súvislostiach či novú interpretáciu (ako som už spomínala), ale v pokuse o akési syntetické divadlo sa snažil prepojiť známy, pre diváka ľahko dešifrovateľný príbeh, s výtvarne a technicky náročným zabezpečením a artepopovou hudbou. Ďalším prvkom, ktorý mu poslúžil na dopovedanie celého príbehu, bol tanec. Práve tanečná štylizovaná zložka bola tým, čo posúvalo stupeň predstavenia o úroveň vyššie. Zásluha za to patrí Poddukelskému umeleckému ľudovému súboru a jeho choreografke Renate Ptačin. Tá spojila prvky baletu, folklóru, bábkovej štylizácie. Členovia PUĽSu sú tak chórom, ľudom, vojakmi, dvoranmi i anjelmi.

V celom komplexe jednotlivých zložiek ale, našťastie, dominovali herci. Za všetkých spomeňme aspoň Janu z Arku. Hrá ju Silvia Donová v alternácii s Ľudmilou Dutkovou. S. Donová sa svojej úlohy chopila s úsilím ponúknuť tejto výrazovo relatívne plochej postave trochu ľudskosti a emócií. A tie do nej napokon aj dostala. Jana z Arku v jej podaní je v činoherných partoch rozhodná, ale nie autoritatívna, v piesňových pasážach zas jej veľmi náročný vysoký part občas uchádzal spolu s vysileným hlasom. Peter Krivý v úlohe kráľa Karola VII. je bláznivo kráľovský a vo svojej postave rozohráva svoje komické nadanie. Podobne i Michal Novodomský v postave Šaša je bláznivý a prefíkaný. Valéria Furješová zas rozohráva viacero postavičiek padlých žien s vtipom i šarmom. Elena Kušnierová ako Yolanda Aragónska stelesňuje vypočítavé zlo kráľovských intríg a spojenie aj so samotným peklom pre dosiahnutie svojho cieľa. Jej spevácke čísla sú plné energie a naplnené výpovednou silou. Za spomenutie stoja aj chórové scény, v ktorých sa striedajú viacerí herci vo viacerých postavách, ktoré v sebe nesú znamenia doby. Trojica svätcov –  Matej Lacko, Veronika Husovská a Gabriela Očkajová v refrénovitom nápeve a s charakteristickými vizuálnymi znakmi dokresľujú Janine videnia. Otázkou pre mňa ostáva, či bolo nutné použiť princíp dovysvetľovania vzťahu Jany a Sebastiána, priateľov z detstva detskými predstaviteľmi, ktorí sa napr. paralelne popri piesni o nenaplnenej Sebastiánovej láske k Jane a jej rozhodnutí obetovať sa pre svätú vec naháňajú v zadnej retrospektíve.

Jana z Arku patrí medzi produkcie, ktoré majú ambíciu prilákať široké spektrum divákov. Nazdávam sa však, že inscenácii chýba hlbšie posolstvo, pretože v dnešnej dobe povrchné vyrozprávanie príbehu bez pridanej hodnoty akéhokoľvek pokusu o nové podanie Janinho života je žalostne málo. Celé dielo je len trblietavou bublinou, ktorá ponúka ľúbivú hudbu, výborné výtvarné obrazy, zaujímavé i priemerné herecké a spevácke čísla a pokus o tanečné divadlo. Dokopy však konečná katarzia pre mňa nenastala, zostala skôr trpká príchuť výpravného gýču.

Publikované online: 11.3.2016

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.