AKO PRICHÁDZAJÚ DIVÁCI (BÁSNICI) O ILÚZIE

Vytlačiť

Divadlo Alexandra Duchnoviča Prešov

Preklad: Valerij Kupka, hudba: Norbert Bodnár a. h., výprava a réžia: Miloš Karásek a. h. Účinkujú: Vladimíra Brehová, Zuzana Haľamová, Eugen Libezňuk (v alternácii Sergej Hudák), Vasiľ Rusiňák.
Premiéra: 16. 03. 2007, Divadlo Alexandra Duchnoviča Prešov

Divadlo je improvizácia – znie stará pravda. Keď Ionescovho Nosorožca odmietol režírovať Blaho Uhlár v DAD Prešov, zaskočil za neho Miloš Karásek so svojím textom Život na mieru (ten svojho času Vasiľ Turok, demiurg divadla, neprijal, čo mohlo byť spôsobené aj tým, že po Toaletárke spomínaného autora by sa mohlo vnímať uvedenie textu ako určité opakovanie témy vyprázdnenosti klasických hodnôt, relativizácie i kvality literárnej, vrátane odmietnutia literárnosti divadla, vzbura proti slovu a „umeliny“ umenia).

Miloš Karásek vstupuje do slovenskej divadelnej alternatívy (spolu s Uhlárom, s ktorým začínal realizovať divadelné projekty) na sklonku 80. a v priebehu 90. rokov minulého storočia ako jeden z typických predstaviteľov „postmoderného divadla“, predovšetkým vďaka svojím dekomponovaným programom s osobitou polemikou voči klasickému dramatickému textu. V 2. polovici 90. rokov až do prítomnosti, keď padajú všetky tabu v divadle, pokračuje v spolupráci s DAD-om, pričom tvorí aj programy postavené na slove, s úlohou plniť aj komerčné funkcie v prevádzkovom divadle. Ak v prvej fáze spolupráce s Uhlárom bol pociťovaný predovšetkým ako neobyčajne invenčný scénický výtvarník (nápadité využívanie masiek, predmetov „naturálnych“ i arteficiálnych), postupne sa stával aj spoluautorom libriet, aby v súčasnosti bol autorom i režisérom svojich textov. Jeho ostatné projekty (Perón, 2003, Toaletárka, 2005) i Život na mieru, s využitím modifikovaných textových fragmentov poetky Sylvie Plathovej, sú v konfrontácii s minulými svojou estetickou úrovňou tak trocha v ich tieni. Dnes, keď je v divadle „všetko možné a dovolené“ vnímame autorov pokus prezentácie antikvariátu ako „intelektuálneho smetiska, kde končia nádeje všetkých antiumelcov“ ako už málo provokujúci. Dramatická akcia Zákazníka (Vasiľ Rusiňák) a Predavačky (Zuzana Haľamová) je dlho iba nudná výmena replík, ktoré takmer 30 minút vyvolávajú rozpaky príjemcu, pretože ich autorské tvarovanie nie je ani významovo, ani filozoficky či esteticky invenčné a keby bolo paródiou – čo v interpretácii nefunguje – tak by už tiež nebolo objavným nóvom. Z ponurej nálady by nás mohla vytrhnúť postava Výpalníka (Eugen Libezňuk v alternácii so Sergejom Hudákom), ktorý si žiada svoje, no ani jeho následná transformácia do podoby ženy po chvíľkovom vynútení si pozornosti diváka nie je záchranou pre oživenie komunikácie, lebo aj ona zapadá medzi ostatné skonvencionalizované postavy. Na nich sa demonštruje model banalizácie komunikačných interpersonálnych vzťahov vyhorených postáv súčasníkov. Diva (Vladimíra Brehová), ktorá si hľadá svoju stratenú identitu vari jediná dokázala štýlovo čisto vyjadriť bufonádu s intelektuálnym pozadím, hoci aj v jej prípade ťažko uveriť, žeby budúcnosť „bez pamäti a bez identity“ mohla patriť jej. Paradoxom je, že Karásek zostáva verný svojmu dlhoročnému negovaniu literárneho divadla, no profesionalita autorského zvládnutia dramatickej repliky je najväčším problémom predlohy, pretože bráni v hodnovernosti vykonštruovanej dramatickej schémy. Súčasne robí problémy hercovi v adekvátnom interpretačnom štýle: problém hereckej ilustrácie dramatických situácií, herectvo oznamu v krátkej sekvencii či v celku produkcie, spôsob intelektuálnej komiky u hercov s kvalitnou preddispozíciou psychologického herectva interpretov, problémy súhry hereckého kolektívu na rozličných štýlových úrovniach, až po banálne mimikry muža, ženy s umelými prsiami či parochňou z komunálneho divadla minulosti. Rovnako paradoxné sú aj niektoré nie príliš konzekventné režijné postupy, ktoré nastoľujú otázky: regály kníh ako kreslené kulisy reprezentujúce literárnu makulatúru slova, ktoré napokon strhávajú Zákazník s Divou, hoci tú istú makulatúru predstavujú zrejme aj zväzky novín a tlače, ktoré sú reálne a na ktorých postavy občas aj sedia.

O vážnych veciach sa dá hovoriť vážne i s humorom. Dôležité však je, či nás sugestivita divadla dokáže svojimi prostriedkami, apelatívnosťou alebo umeleckou invenčnosťou zaujať či osloviť. Bohužiaľ, aj v konfrontácii s minulými Karáskovými projektmi je jeho prítomná inscenácia skôr kvantitatívnym priraďovaním vecí v jeho štruktúre, než jeho smerovanie k novému apogeu. Núka sa názor, že projekty bývalých alternativistov si vynucujú kritické prehodnotenie generačne novou mladou alternatívou. Možno je to zákonité, lebo to, čo v minulosti prebojúvalo neraz progresívne nové cesty sa stalo neskôr štandardom.

Súčasťou premiérového večera bol aj krst knihy Šesť scenárov, ktorá ponúka jednak texty už skôr uvedené v tomto činohernom súbore (Perón, Toaletárka), a jednak diela realizované v prítomnej divadelnej sezóne (Život na mieru a monodráma Au revoir), ako aj dve ďalšie hry Apatia a Záverečná.

Miloš Karásek (Caspar Ester) sa netají tým, že je mystifikátor a striedavo používa pseudonymy, autorské mystifikácie, prosto hry s identitou autora i textu. Niekedy sa hrá na život a život sa hrá (a neraz rád) s ním.

Publikované online: 16.3.2007

Miron Pukan

Miron Pukan vyštudoval estetiku, slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa divadelnej kritike a teórii, organizuje festival Akademický Prešov, v súčasnosti pôsobí na Inštitúte západoslovanských a južnoslovanských jazykov Fakulty polonistiky Varšavskej univerzity vo Varšave.