Ako nezostať na prahu

Vytlačiť

Preklad a dramaturgia: Peter Kováč

Scéna a kostýmy: Mara Bozóki

Réžia: Korognai Károly

Účinkujú: Muž – Ivan Krúpa, Žena – Beáta Drotárová

Premiéra. 20. mája 2011, Malá scéna Štátneho divadla Košice

Inscenácia vznikla v rámci cezhraničnej spolupráce medzi Štátnym divadlom Košice a maďarským Národným divadlom v Miškovci.

Pri hre maďarského dramatika G. Spiróa siahla dramaturgia Štátneho divadla k titulu, ktorý oslovený realizačný tím už s úspechom uviedol v Národnom divadle v Miškovci. Úmysel to bol dobrý. Spája nás rovnaká socialistická minulosť, podobné existenčné problémy u nižších sociálnych vrstiev a teoreticky nás trápia podobné témy vhodné na ďalšie umelecké spracovanie. A tak hra o tom, ako sa starnúci manželský pár žijúci na hranici chudoby v stereotypnom zväzku na periférii dokáže vyrovnať s výhrou dvoch miliónov eur, dáva tušiť priestor na vytváranie zápletiek, zvratov, komických situácií, ale aj smutno-smiešnych sond do duší nás samých. Inscenácia je postavená na slove. Preklad P. Kováča je kvalitný. Text a jeho interpretácia je alfou a omegou celého predstavenia a ústrednej dvojice hercov, ktorí toto kvantum textu musia nie len zvládnuť, ale sa sami aj v jeho nekonečných slučkách a kľučkách dobre orientovať. Podľa výberu predstaviteľov by sa dalo predpokladať, že hra bola šitá na mieru I. Krúpu alias Muža. Jeho postava je prototypom priemerného muža, človeka, ktorý sa nachádza v každom štáte, za každého obdobia, vždy mu je rovnako zle či dobre. Žije si tak, ako vie, relatívne vyrovnaný so svojím životom nevychyľujúcim sa od štandardu svojej vrstvy. S týmto nemal I. Krúpa absolútne žiaden problém. S nadhľadom sebe vlastným svojím hraním akoby aj nepriamo komentoval Muža, pričom jeho prirodzené vystupovanie na scéne je zdrojom komiky. Pri výbere jeho partnerky už mal realizačný tím ťažšiu úlohu. Nájsť adekvátnu hereckú predstaviteľku Ženy v košickom súbore nebolo jednoduché. Napokon voľba padla na B. Drotárovú. Aj keď sa s postavou Ženy pasuje statočne, už jej fyziognómia spájajúca eleganciu a noblesu, ako aj dokonalé herecké vystupovanie podvedome stojí proti nej. Takisto spôsob javiskovej reči nie je natoľko uvoľnený a prirodzený ako u Krúpu, a tým pôsobí štylizovane, prehnane dramaticky a neuveriteľne. B. Drotárová v kostýme domácej panej v zástere, šatke a hrubých ponožkách pôsobí asi tak presvedčivo ako najznámejšia komička v tragickej úlohe kráľovnej. Spojenie Krúpu a Drotárovej na jednej scéne v inscenácii o dvoch ľuďoch považujem za veľmi nešťastný krok obsadenia, a zatiaľ čo Krúpovi nepomohol, Drotárovej ublížil... Od toho momentu sa odvíjajú aj ostatné situácie spojené výstavbou mizanscén. Rozpačito pôsobí hranie o manželskom vzťahu, keď je evidentné, že medzi hercami na scéne nedochádza k žiadnemu prepojeniu či energetickej výmene. Každý z nich hrá za seba, netvoria pár. Ukrývanie a prekladanie tiketu je úsmevné, ale nie objavné. Informácie o živote, plánoch a snoch oboch postáv je povrchné, nezasahuje citlivú strunu diváka, ale sa len pokojne kĺže po autorskej snahe o humor či nebodaj satiru. Záverečné spálenie tiketu ako možnej hrozby narušenia ich dokonalo stereotypného života a uvažovania je už len logickým vyústením príbehu a nie dramatickým zvratom. Režisér predstavenia K. Károly hercom veľmi nepomohol. Túto statickú konverzačku necháva plynúť v pomalom tempe, s občasným narušením jednoty priestoru kuchyne príchodom alebo odchodom, skôr však len otvorením dvier ako náznaku ďalšieho priestorového posunu. Nedokázal ani vykresliť napätie a vývoj infarktového momentu uvedomenia si možností spojených s obrovskou sumou peňazí a stavu manželského spolužitia páru, v ktorom sa po odchode detí z domu títo ľudia nachádzajú. Výbuch hnevu, afekt muža, keď si konečne obrazne povedané „tresne po stole“, je tiež len formálnym prvkom. Scéna jednoduchej kuchyne zariadenej pred pár desiatkami rokov (chladnička, staré rádio, kreslo, ústredný kuchynský stôl so stoličkami a stolíkmi, šporák, vidiecky kredenc, umývadlo v kúte a dva vchody) a nenáročné kostýmy (typický robotnícky zovňajšok Muža a domáce oblečenie Ženy) M. Bózokiovej vhodne dotvárajú celkový dojem sociálnej situácie Muža a Ženy a monotónnosti ich života. Prostredníctvom priezoru sa pozeráme priamo do kuchyne rodiny, ktorá by mohla byť za istých okolností aj kuchyňou našich blízkych či dokonca naša vlastná. Metaforicky určite.

Podľa môjho názoru je inscenácia Prah, pomyselným prahom, za ktorý by už košickí inscenátori nemali siahať. A to nielen smerom k divákom, ktorí si môžu aspoň v textovej stránke predstavenia nájsť to „svoje“ a zasmiať sa nad touto milou anekdotou, ale skôr voči vlastným umelcom, ktorí si zaslúžia hrať a pripravovať kvalitnejšie divadelné kusy.

Hana Rodová

Publikované online: 20.5.2011

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.