Ako ďalej, Bratislavčania?!

Vytlačiť

Texty piesní: Michaela Zakuťanská
Scéna, bábky a kostýmy: Martina Fintorová
Hudba: Daniel Fischer
Réžia: Katarína Jánošová 

Účinkujú:

Kvik: Miroslava Dudková,
        Klára Jediná a. h.
Kroch: Lukáš Tandara
Iá, Moderátorka a Somár: Natália Kajzerová a. h.
Myšiak Bonifác, Iú, Myšiak Ignác, Diviak, Sova a Somár: Juraj Bednarič a. h.
Zebra: Róbert Laurinec

Písané z generálky a premiéry 20. novembra 2015 s alternujúcou Klárou Jedinou v postave Kvik.

 

Bratislavské bábkové divadlo vôbec nie je v ľahkej situácii. Jeho budova na Dunajskej ulici je od decembra 2014 v rekonštrukcii (verme, že nebude trvať šestnásť rokov, ako jeho predchádzajúca „prestavba“ 1971 – 1987!) a súbor hrá v podnájme na scéne Divadla Malá scéna STU. Divadlo nemá interného režiséra, ani výtvarníka a od roku 2013 zostalo tiež bez umeleckého šéfa. Ambicióznou dramaturgičkou je od roku 2011 Katarína Jánošová, absolventka činohernej dramaturgie VŠMU. V priebehu niekoľkých sezón sa na repertoári objavili nielen dramatizácie klasických rozprávok (D. Garguláková: Tri vlasy deda Vševeda, J. Kainar: Zlatovláska), ale tiež pôvodné hry (H. Naglik/S. Lavrík: Ester a Albatros, J. Mikitková – J. Fakla: Prstom na mape) či dramatizácie literárnych predlôh od slovenských autorov (T. Janovic: Drevený tato, K. Bendová: Opice z našej police). Zo svetovej literatúry sa v divadle uvádzajú Dickensova Vianočná koleda pod názvom Zvláštne Vianoce strýka Odrala, Kvak a Čľup amerického spisovateľa A. Lobela, Lindgrenovej Mio, môj Mio a moderná rozprávková hra Aaahr!!! slovensko-švédskej dvojice pod názvom Naozaj alebo O chlapcovi, ktorý kreslil. Z českej literárnej tvorby pre deti sa zásluhou K. Aulitisovej dostala na javisko nielen osobitá adaptácia rozprávky M. Macourka Zaseknutá bundička, ale prostredníctvom úspešných dramatizácií Katky Jánošovej tiež ďalšie dve české rozprávky: Safaládka a Špajdlička Zdeňka Svěráka a Myška nie je líška podľa knihy Ivy Procházkovej. Jánošová je aj autorkou pôvodnej škôlkohry Vianočná rozprávka.

V priebehu štyroch rokov sa dramaturgička usiluje o tematickú pestrosť a objavnosť pri nachádzaní literárnych predlôh, hoci práve ich dramatizácie nepatria vždy medzi najsilnejšie zložky inscenácií. Ba práve tie, postavené prevažne na hosťujúcich činoherných režiséroch, odhaľujú obyčajne ich absentujúcu predstavu o súčasných trendoch výrazových prostriedkov bábkového a alternatívneho divadla a sťahujú bratislavský súbor do stagnujúcich vôd.

 

V sezóne 2015/2016 sa divadlo predstavilo prvou premiérou hry dramatičky Michaely Zakuťanskej Zlaté prasiatko. Jej meno je už napísané v bratislavskom divadle pod dramatizáciou populárnej Bendovej knižky Opice z našej police. Dramaturgička jej ponúkla ku spracovaniu knižku českej autorky Ester Starej a ilustrátorky Martiny Matlovičovej Chrochtík a Kvíkalka na cestě za blýskavým prasátkem (2012), adresovanú najmenším detským čitateľom. Jednoduchý príbeh milujúcej dvojice prasiatok, žijúcej v dedinke vo svojom domčeku, obkolesenom prajnými susedmi, vyruší správa od lastovičiek, že kdesi v meste existuje blýskavé prasiatko. Spoločne sa vyberú za touto vidinou, aby sa nakoniec presvedčili, že blýskavé prasiatko je iba odrazom slnka v rybníku a spokojnosť môžu aj bez neho nájsť doma pri vzájomnom porozumení. Autorsky nie celkom jasne vyslovená záverečná myšlienka rozprávky bola rozvinutá inšpirujúcimi ilustráciami Matlovičovej, prekračujúcimi spisovateľkin zámer. Tie sa stali pre dramatičku Zakuťanskú výborným podnetom na rozpracovanie vlastnej myšlienky o ľudskej nedôvere ku vlastným mravným hodnotám, uloženým vo vzájomnej láske, porozumení a pomoci druhým, bez hľadania falošnej vidiny zlatého prasiatka radosti mimo domova.

Z jej zámeru vyšli jednotlivé personifikované zvieracie postavy, metaforicky zasadené do súčasných reálií. V dedinke Sviňkovo, kde pôsobí aj hudobná skupina Dedinčanka, spokojne si žijú milujúce prasiatka Krochko a Kvik (prečo nie radšej s jednoznačne ženským pomenovaním Kvikuška, ako je oslovovaná v predstavení?). Na ich svadobnú hostinu im dobroprajní susedia-somárikovia prinesú darček v podobe televízora. Z večerných správ hlásateľky Zlatice Prasačinkovej sa dozvedajú, že v neďalekom meste Prasaslave sa zjavilo zlaté prasiatko a kto ho videl, tomu srdce radosťou poskočilo. Televíznu fámu ihneď dosvedčujú na obrazovke zvieratká-obyvatelia mesta a vedecky zdôvodňuje profesor Sova, hoci nikto z nich zlaté prasiatko vôbec nevidel. Prasiatka zatúžia vidieť Prasaslavu a objaviť v nej zlaté prasiatko radosti. Vo veľkomeste sú očarení vysokými domami, obchodmi plnými lákavého tovaru a zábavnými atrakciami. Kvikuška si hneď kúpi nový klobúk, Krochko sa s chuťou dobre naje a spoločne si bezstarostne užívajú lákadlá mesta až do chvíle, keď večer zbadajú, že sa im minuli všetky peniaze a treba sa niekde vyspať. Stretnú sa so Zebrou, ktorá síce o existencii nejakého zlatého prasiatka nič nevie, ale aspoň ich usmerní do hotela Smetisko. Tam sa zoznamujú s prevádzkarom – myšiakom Ignácom a jeho Veľkým šéfom Diviakom, „žijúcim ako prasa v žite,“ ovešaným blýskavou zlatou reťazou. Toho dvojica v prvom momente považuje za hľadané zlaté prasiatko. Keď sa však dozvedia, že v jeho reštaurácii jedia prasiatka, zutekajú a dostanú sa do televízie, kde sa zoznamujú s hlásateľkou Zlaticou Prasačinkovou. Z existencie zlatého prasiatka sa im vysmeje a poprie, že by takúto správu vôbec niekedy zahlásila. Sklamané prasiatka si vypočujú hádku medzi skrachovanými hudobníkmi-somárikmi, poradia im vyriešiť problém, po ktorom im „srdiečko poskočí od radosti“ a tí ich vyhlásia za zlaté prasiatka. Krochko s Kvikuškou prichádzajú k záveru, že vlastne tými zlatými prasiatkami sú nielen oni, ale všetky zvieratá, ktoré si dokážu vzájomne pomáhať. Vrátia sa domov a Kvikuška oznamuje, že jedno ďalšie zlaté prasiatko si už nosí vo svojom brušku.

Zakuťanská využila možnosti, aby jednotlivé situácie a postavy aktualizovala, aby dedinský život úsmevne idealizovala a dostala ho do kontrastu so zápormi veľkomesta. Niekde zámer iba naznačila, ale dramaticky dostatočne nerozpracovala. Ide najmä o záverečné vyriešenie myšlienky hry. Namiesto toho, aby skrachovaným hudobníkom-somárikom pomohli prasiatka nejakým závažným činom, potvrdzujúcim ich charakter, autorka rieši problém iba bezvýznamným nápadom (vyriešením rýmu vo verši). Retardujúco pôsobí vysvetľovanie, ako sa vlastne hudobníci dostali z dediny do mesta a ako teraz túžia po návrate domov. V dialógoch sa často necháva strhnúť možnosťou aktuálnych výrazov súčasného jazyka a „vtipkovania“, presahujúceho neraz adresáta hry. Musím však konštatovať, že Michaela Zakuťanská vo svojom Zlatom prasiatku nenapísala požadovanú škôlkohru, ale pôvodnú bábkovú hru pre školopovinné deti s aktuálnou myšlienkou, ktorá však nenašla atraktívne inscenačné spracovanie.

 

Do ponúknutého riešenia hry vstúpila neskúsená režisérka, dramaturgička Katarína Jánošová. V prvom rade text zbavila viacerých aktualizačných jazykových výrazov a situácií, aby hra zodpovedala pôvodnému dramaturgickému zámeru škôlkohry. Inscenácia sa preto neraz pohybuje v dvoch významových polohách. Na jednej strane je spomínaný autorský zámer Zakuťanskej, druhá strana inklinuje k Jánošovej réžii pre najmenšie deti. Niektoré jej postupy, najmä násilné vťahovanie detského obecenstva do hry, zbytočne narúšajú priebeh rozprávky. Zakuťanskej konflikt hry je postavený na falošnej televíznej správe o existencii akéhosi zlatého prasiatka šťastia. Preto som presvedčený, že táto vidina sa na televíznej obrazovke nemôže výtvarne konkretizovať, ako ju v inscenácii realizovala režisérka s výtvarníčkou, pretože je proti myšlienke hry. Po dramaturgických úpravách prebieha síce Jánošovej réžia podľa textu, ale chýba jej javiskové, obrazovo-dramatické stvárnenie. Už v expozícii je nedostatočne daný priestor vzťahu lásky a porozumenia Krochka ku Kvikuške, čo je predsa pre myšlienku hry rozhodujúce. Prasiatka sú viac aranžované oddelene od seba (napr. svadba, „posteľná scéna“ pri televízii a pod.), než ako sa patrí na milujúce bytosti. Ešte aj tradičná svadobná pusa medzi nimi prebehne rýchlo, bez vtipného bábkohereckého rozpracovania. Režisérka neťaží z ponúknutých situácií, zvukovo a svetelne nepodporuje napr. ruch veľkomesta, obdivovaný dedinčanmi-prasiatkami. V obchodnom výklenku, výtvarne pripomínajúcom horší second hand, objavujú sa dajaké farebne neatraktívne šaty s klobúčikom, a vo vedľajšom zasa dizajnovo skromne prezentované „fáro“. Nevyužitý zostáva ponúkaný vtip so Zebrou na prechode pre chodcov, pretože výtvarníčka Martina Fintorová nepochopiteľne nedala tejto bábke typické pruhy.

 Ak sa bábkoherecky presadzuje v postave Krochka Lukáš Tandara, najmä v zmysluplnej animácii, menej by bolo lepšie pri stereotypnom pohybe Kvikušky hosťujúcej Kláry Jedinej. Veľký bábkoherecký priestor pre viacero postáv dostal hosťujúci Juraj Bednarič (somár Iú, myšiak Bonifác, myšiak Ignác, Diviak, Sova a Somár), ktorý je súčasne vedúcou osobou hudobnej skupiny na javisku. Škoda, že jednotlivé postavy hlasovo výraznejšie nediferencoval, nenašiel pre ne typizujúci prvok, zatiaľ čo v hudobných vystúpeniach sa pohybuje suverénne. Pravda, až na záverečnú hlasovo predimenzovanú pesničku dvojice somárov (spoločne s hosťujúcou Natáliou Kajzerovou), ktorej chýba komický nadhľad. Ďalšia postava N. Kajzerovej (okrem somára Ia), televízna hlásateľka Zlatica Prasačinková, je charakterizovaná exaltovaným hlasovým prejavom ako namyslená herecká hviezda. V dvoch kľúčových vystúpeniach na obrazovke, keď oznamuje existenciu zlatého prasiatka a najmä keď ho následne popiera, prechádza jej falzet do nezrozumiteľnosti, čím divák prichádza o dôležitú informáciu. Zebra Róberta Laurinca je už od autorky postavou, pohybujúcou sa v charakterovej dvojdomosti; medzi dobrácky trpiacou zebrou na prechode a televíznou klapkou, poslušne vykonávajúcou príkazy.

 

Ak skutočne niečo drží inscenáciu pohromade, je to hudba Daniela Fischera. Myslím si, že od režisérky to bolo šťastné rozhodnutie, urobiť z hercov hudobnú skupinu. Veru sa nepamätám, v ktorej bratislavskej inscenácii účinkovali herci ako priami hudobníci. V Zlatom prasiatku neprekračujú svoje skromné danosti, a azda preto pôsobia bezprostredne. Predstaveniu dodávajú farebnosť.

 

Otázkou zostáva, či spomenutá osamotená ambicióznosť dramaturgičky Kataríny Jánošovej nie je naliehavou výzvou pre vedenie divadla vyriešiť umelecké zástoje, potrebné pre normálny chod profesionálneho divadla.

Publikované online: 27.1.2016

Vladimír Predmerský

Vladimír Predmerský je historik a kritik bábkového divadla, dramaturg a režisér. Počas štúdií bábkoherectva na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe začal svoj záujem venovať výskumu dejín slovenského bábkového divadla. Prvé poznatky, ktoré publikoval v druhej polovici 50. rokov sa stali podkladom pre napísanie vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle (1966). Ďalším výskumom vznikli vysokoškolské skriptá pre DAMU v Prahe. Ako dramaturg a režisér pôsobil v bábkovom divadle v Žiline a v Bratislave, hosťoval v zahraničí (Chorvátsko, Srbsko). V rokoch 1972 – 1993 pôsobil v Slovenskej televízii ako vedúci dramaturg tvorivej skupiny pre deti. V školskom roku 1989/90 založil a viedol na DF VŠMU bábkoherecké oddelenie, z ktorého vznikla Katedra bábkarskej tvorby VŠMU. Od roku 1996 pracoval v dokumentačnom oddelení Divadelného ústavu v Bratislave.

V kontexte dejín slovenského divadla sa systematicky zaoberá výskumom dejín slovenského bábkového divadla od 19. storočia, činnosťou ochotníckych súborov a vývinovým etapám profesionálnych bábkových divadiel po súčasnosť. Je autorom viacerých štúdií a publikácií – Príspevok k dejinám slovenského bábkového divadla do roku 1945 (1966), Amatérske bábkarstvo na Slovensku po roku 1945 (1967), Slovenské profesionálne bábkové divadlo (1970), Feldekova poetika v bábkovom divadle (1978), Čaro oživenej fantázie (1979), Päť pohľadov na podobu slovenskej bábkovej hry (1980), Dejiny bábkového divadla na Slovensku do roku 1950 (1985), Rozprávka na javisku (1996), Bábkarská Bystrica (1996), A. E. Timko: Krumpľová komédia (1996), Slovenské bábkové divadlo 1945-1971 (1998), Bábkové divadlo v rokoch 1890-1970 (1999). Spoluautor a editor publikácií Pohľady a výhľady (1997), Šamani, mágovia a komedianti (2002), Henryk Jurkowski: Metamorfózy bábkového divadla v 20. storočí (2004), Erik Kolár, ľudský človek-pedagóg (2007), Karel Brožek (2015) a kníh k výročiam slovenských bábkových divadiel. Autor hesiel do slovenských a československých encyklopédii a slovníkov (Malá československá encyklopedieEDUS, Ilustrovaný encyklopedický slovník, Beliana). Publikuje v odborných časopisoch doma i v zahraničí, vystupuje na medzinárodných konferenciách a seminároch. Pôsobil v porotách na domácich i medzinárodných divadelných a televíznych festivaloch. Scenárista a komisár výstav o slovenskom a československom bábkovom divadle na Slovensku, v Čechách, Belgicku, Indii, Filipínach a v Srbsku.  

Prednášal na Bábkarskej katedre DAMU v Prahe, na FF UK v Bratislave, DF VŠMU, na Umeleckej akadémii v Osijeku (Chorvátsko) a v rámci Studia Academica Slovaca. Je nositeľom Ceny Ministerstva kultúry za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti rozvoja pôvodnej televíznej tvorby pre deti (1986). Za celoživotnú tvorbu získal medzinárodnú cenu Malý princ (2009) v Srbsku a za televíznu tvorbu pre deti Cenu Dunaja (2010). V roku 2017 sa stal laureátom Ceny Slovenského centra AICT a je držiteľom ocenenia za rozvoj a reprezentáciu Bratislavského samosprávneho kraja Výročná cena Samuela Zocha 2018.