Ako byť šťastní

Vytlačiť

Anton Pavlovič Čechov: Ujo Váňa

Tragikomédia plná smiešneho utrpenia, trápneho veselia a míňajúcich sa milencov.

 

Preklad: Vladimír Strnisko

Hudba: Róbert Mankovecký

Scéna: Pavol Andraško

Kostýmy: Eva Farkašová

Réžia: Marián Pecko

 

Účinkujú:

Ivan Petrovič Vojnickij: Alexander Bárta

Maria Vasilievna Vojnická: Božidara Turzonovová/Zuzana Kocúriková

Alexander Vladimirovič Serebriakov: František Výrostko

Jelena Andrejevna: Kristína Greppelová

Sofja Alexandrovna (Soňa): Andrea Sabová

Michail Ľvović Astrov: Peter Nádasdi

Iľja Iľjič Telegin: Juraj Hrčka

Marina: Jana Valocká

 

Inscenáciu Čechovovho Uja Váňu, ktorú v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave vytvoril Marián Pecko, nemožno nazvať inak ako umelecky poctivou. A to v najhlbšom zmysle tohto slova. Je vystavaná s úctou k autorovi i divadelnému umeniu. Rozumne, citlivo a esteticky vkusne posúva Čechovov odkaz o potrebe zmysluplného žitia súčasnému divákovi.

Režisér Marián Pecko nastavil dnešnej spoločnosti zrkadlo, žiaľ, stále aktuálnou hrou. Z inscenácie je zrejmé, že ani po sto dvadsiatich rokoch nemáme právo pohŕdať hlúpymi a nechutne prežitými životmi Čechovových postáv, hoci jeho Astrov tvrdí a verí v opak. Na to, ako byť šťastní, odpovedáme však naďalej životmi zameranými na hmotné statky. „Idey a ideály zmizli. Čakáme. Na šťastie, na zmenu, na smrť. A dúfame, že nakoniec zvíťazí pravda a láska nad lžou a nenávisťou. To platilo pred sto rokmi, rovnako ako dnes.“ Tieto slová z webovej stránky divadla sú priam mottom inscenácie, ktorá v sebe snúbi tradičné s novým.

Herectvo vžívania sa vyvažuje citlivá štylizácia, ktorá neslúži len estetickej forme, ale prehlbuje významy. Napríklad štylizujúca je hra s temporytmom v rámci pohybu, chôdze, gesta i postojov postáv či celkovej mizanscény, je však veľmi jemne dávkovaná. Takáto občasná štylizácia poskytuje momenty na zamyslenie sa nad tým, čo sa na scéne odohráva a čo by sa možno mohlo odohrávať inak. A teda reflektovať, prečo sa realita kriví.

Štylizujúci rituál pitia čaju, hra na pohárikoch namiesto hudobných nástrojoch, viacznačné využitie stoličiek, sedliackeho voza a klavírneho krídla na scéne plnej alkoholu dovoľujú divákom zasmiať sa, aj keď slová nesú vážne významy. Kontrastom sa v inscenácii dosahuje to, čo Čechov na tragických životoch videl ako komické. Na javisku s veľkým oblúkovým dreveným portálom sa odohráva sťaby Theatrum Mundi (scéna Pavol Andraško).

Premyslene je vystavaná aj herecká zložka. Herci divákom odkrývajú emócie postáv, ale taktiež ich vyvažujú vhodnou mierou štylizácie. Napríklad Kristína Greppelová, ako rozmaznaná a roztúžená Jelena Andrejevna, sa stále hrá s vlasmi, zvodne pohadzuje hlavou a zakláňa sa, až na scéne gymnasticky urobí mostík, akoby jej popri reči to podstatné „nevychádzalo“ z úst. Napokon aj milovanie s jej manželom Serebriakovom (František Výrostko) prebieha v podobných mačacích pózach, avšak smutno-smiešne a príznačne sa pritom dotýkajú len chrbtami. Naopak, ľúbostné prejavy s lekárom na klavírnom krídle počas ortodoxného liturgického spevu nesú úplne iné významy. Obzvlášť, ak v speve začujeme, hoci v staroslovenčine, prosbu o odpustenie.

Hercom sa podarilo vytvoriť akési groteskné figúrky, ktoré majú za svojou manierou hlbšie opodstatnenie. A tak na scéne nevytvorili len typy, ale reálne charaktery, navodzujúce naraz úsmev i smútok. Alexander Bárta zobrazil Uja Váňu ako zlomeného človeka, ktorý si počas krízy stredného veku čoraz viac uvedomuje, ako sa vyrieknuté slová nezhodujú s činmi, že svoje životy nežijeme podľa ich zmyslu. Prehodnocuje prázdnosť a povrchnosť, čo do domu prinášajú aj tí, ktorým veril, ba obdivoval ich. No ostáva na hrane. Jeho smútok je hmatateľný, ale nie natoľko, aby deprimoval. Nepoddáva sa a necháva nám nádej, že azda raz nájdeme zmysel v obetavej práci, schopní myslieť aj na druhého.

Tejto myšlienke holduje najmä Sofia, ktorú Andrea Sabová stvárnila ako oddane milujúcu. Nie však naivnú. Mladá, no životom ošľahaná, akoby tušila, že jej láska k lekárovi sa nemôže naplniť. Tiež sa nevzdáva a verí v ideál ušľachtilých hodnôt. To ona vlieva nádej svojmu strýkovi, že život človeka nemusí uťahať. Hoci je jediná oblečená do kvietkovaných šiat, ktoré pôsobia veselšie ako kostýmy ostatných postáv, paradoxne nenápadne a skromne čaká v ústraní, kým búrky prehrmia a svitne nový lepší deň. Režisér využil kontrast aj v tom, že obsadil do úlohy údajne nepeknej Sofie herečku, ktorá tak nepôsobí. Nastolil tým aj otázku skutočnej krásy. Naopak, Peter Nádasdi už svojím zjavom zapasoval do úlohy príťažlivého lekára. Ten zas márne túži po pochopení svojich nezvyčajných ušľachtilých záľub a výzve tvoriť. Hoci v hercovom prejave nepočuť čistú slovenčinu, neprekáža to pri stvárnení Astrova, v ktorom azda najviac môžeme tušiť Čechova. Božidara Turzonovová ako Mária Vasilievna Vojnická, matka Váňu a jeho nebohej sestry, profesorovej prvej ženy, je decentná a presná v geste i slove, vtipne imitujúca francúzsku šľachtu. Juraj Hrčka zobrazil Telegina ako plachého, nepriebojného. Hoci pôsobí úsmevne, keď naberá odvahu, napriek tomu vzbudzuje túžbu, aby sme ho podporili. Marína Jany Valockej je pestúnkou, ktorá sa nebojí tvrdej práce, ba ani priameho slova. František Výrostko zahral menej výrazne univerzitného profesora na penzii Alexandra Vladimiroviča Serebriakova, ktorý prednášal o umení dvadsaťpäť rokov. No neľutuje, že iné učil ako žil. Mrzí ho len staroba, keďže nestačí svojej mladej žene. Výrostkov prejav je skôr nenápadný, naznačujúci najmä sebaľútosť. Preto až tak neprekvapí, keď vyjde najavo jeho zapredanosť a ochota zriecť sa majetku na úkor hodnôt, čo viac šokuje uja Váňu.

Kostýmy vo farbách zeme (hnedá, sivá, čierna) i rozostavené dekorácie (napr. mnohé demižóny, voz, klavírne krídlo, stoličky) poslúžili taktiež vkusnej forme, no často menej lichotivému významu. Výstižne pôsobí zmena bielych šiat Jeleny na čierne s veľkým rozparkom, na ktoré si aspoň pri odchode prinavráti čistú farbu; tentoraz kožušiny. Kárované nohavice uja Váňu ladia s dekou na gauči, ktorý má matrace vyskladané z iného typu kresiel. Príznačný obraz biednej finančnej situácie a šetrenia. Šaty Jeleny, Márie Vasilievny, Sofie i Maríny, či pánske nohavice, saká a kabáty odkazujú na dobu začiatku minulého storočia s presahom do súčasnosti (kostýmy Eva Farkašová). V závere možno prijať na javisku dokonca aj mobilný telefón. Vytvorenie „svojky“, fotografie spoločnosti uja Váňu mobilom, síce prekvapí, ale celkový ráz inscenácie to umožní akceptovať. Navyše, inscenátori tým posunuli posolstvo hodnôt aj nad technologický pokrok súčasnej doby. Aktualizácii tiež veľmi umne poslúžil umelecký preklad Vladimíra Strniska.

Inscenácia Čechovovej hry Ujo Váňa pôsobí, akoby si 20. storočie podalo ruku s 21. storočím. Akoby si ruské prostredie, podfarbené výstižnou, miestami až sakrálnou hudbou Róberta Mankoveckého (pripomínajúcou inscenáciu Aj múdry schybí), podalo ruku s prostredím slovenským, ba celosvetovým. A aj keď ono záverečné, že treba pracovať, môže vyznieť ironicky, obzvlášť, ak sa práca chápe len ako zdroj obživy či únik z marazmu doby, predsa len inscenačné uchopenie Čechovovho posolstva umožňuje zamyslieť sa aj nad významom práce v zmysle spoznaného, seba-presahujúceho poslania.

Peckova inscenácia je výnimočná tým, že sa nesnaží módne šokovať, ale naopak napĺňa hlboký zmysel umeleckého poslania. Slúži vyšším hodnotám. Ideálom, po ktorých volal Anton Pavlovič Čechov pred toľkými rokmi.

A tak povedané s Astrovom: „Tí, čo budú žiť o sto, dvesto rokov a budú nami pohŕdať za to, že sme svoj život prežili tak hlúpo a nechutne... tí možno budú vedieť, ako byť šťastní...“

Ak však nechceme donekonečna zotrvávať v bezpečí irónie, azda možno priamočiaro vyrieknuť, že Čechovova medziriadková otázka zostáva naďalej nezodpovedaná. Kto sa teda dnes odváži vyslať posolstvo šťastia a pripraví smelý náčrt vízie? A k módnej dystópii, či naivnej utópii ponúkne radšej rozumnú protópiu? Napokon, tú by sme už dnes mohli žiť, keďže ju Čechov vo svojich textoch načrtol aj priamo.

 

 

 

 

 

 

Publikované online: 25.10.2019

Stanislava Matejovičová

Stanislava Matejovičová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2002-2005) a slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave (1998-2003). Do roku 2016 pôsobila interne na Katedre divadelných štúdií Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení. V roku 2008 získala titul PhD. v odbore dejiny a teória divadelného umenia - moderné slovenské herectvo. V súčasnosti tvorí a publikuje v slobodnom povolaní.