AKÁ JE CENA ZÁBAVY?

Vytlačiť

Preklad: Ľubomír Vajdička, dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková, scéna Štefan Hudák a.h., kostýmy: Eva Kleinová a.h., réžia: Michal Spišák a.h.

Hrajú: Juraj Haviar, Vladimír Rohoň, Štefan Šafárik, Daniel Výrostek, Jana Pilzová, Iveta Marcineková, Svetlana Sarvašová, Barbora Špániková, Anita Krepčárová-Šafáriková a Dana Karolová.

Premiéra: 29. februára 2008 v Divadle J. G. Tajovského Zvolen

Divadlo Jozefa Gregora Tajovského Zvolen sa dlhodobo programovo orientuje na ľahší repertoár. Odôvodňuje to vysokou obľubou zábavy vo svojom pôsobisku. 72% (2005), resp. 85% (2006). Takouto návštevnosťou sa divadlo pohybuje v hornej polovici pomyselného rebríčka, no výrazne neprekračuje celoslovenský priemer.

DJGT je financované z verejných zdrojov. Preto by malo slúžiť vyššiemu verejnému záujmu. Vložené verejné prostriedky malo vernosti „vracať“ formou umelecky hodnotných inscenácií všetkých divadelných druhov – od drámy po komédiu. Na rozdiel od súkromného, alebo ak chceme komerčného divadla, ktoré pracuje v inom režime. Pre takéto divadlo sú práve návštevnosť a výnosy rozhodujúcimi kritériami. Vyžadovať od komerčného divadla rozvíjanie „verejnej služby“, či napĺňanie „verejného záujmu“ by bolo nepatričné. To však neznamená, že súkromné divadlo nemôže za istých okolností žiadať o subvenciu z verejných zdrojov, aby mohlo čo-to vytvoriť aj v segmente „nekomerčnej kultúry“.

Ak niekto netuší, čo je verejná služba, nech si na Internete pozrie profily subvencovaných divadiel vo vyspelých európskych krajinách. Tam zistí, čo všetko divadlá takéhoto druhu verejnosti ponúkajú – od kvalitného repertoáru náročnejšej klasickej i súčasnej dramaturgie, cez rôzne „bonusové“ kultúrne aktivity, až po výchovu mladého diváka...

Básnik Ivan Kadlečík v rozhovore pre denník SME (1. marca 2008, str. 34-35) okrem iného upozorňuje, že „...funkcia umenia sa dnes celkom programovo zúžila na zábavu. Je to degradácia, lebo ako čistá zábava by umenie a literatúra nikdy neznamenali v civilizácii to, čo v skutočnosti znamenajú.“

Položme si teda otázku: Aká je najnovšia premiéra zábavnej ponuky vo Zvolene? Dramaturgia zvolenského Divadla J. G. Tajovského sa dlhodobo orientuje na overených autorov, či overené tituly. Veľa miesta dostávajú v DJGT konverzačky typu Didiera Kaminku (2005), Antonína Procházku (2004), Bengta Ahlforsa (2005), prípadne ľahšie komédie z klasiky - Aristofanova Lysistrata (2006), či Goldoniho Klamár (2006). To je však repertoár, ktorý pre profilovanie súboru nemá veľký prínos. Príliš často nabáda umelcov k rutinnému inscenovaniu. Ak hry tohto typu prevládajú aj v počte repríz, (čo je pochopiteľné len v hierarchii hodnôt „zábavného“ divadla), nemožno sa čudovať, že herecky súbor DJGT dlhšie stagnuje. Ani ostatný repertoár veľmi neprekračuje tieto limity.

Náročné tituly sa zjavujú sporadicky. Pripomeňme, že za posledných päť rokov to boli vlastne iba Shakespearov Hamlet (2003) a Moliérov Lakomec (2005). Náročná klasika má preveriť sily súboru, má mobilizovať sily k mimoriadnym umeleckým počinom. Keďže odborná kritika iba minimálne reflektovala tieto inscenácie, dá sa predpokladať, že tituly boli inscenované vo všeobecnej podobe, bez osobitého myšlienkového výkladu, či originálnej inscenačnej koncepcie. A to je nenáležitý hazard s umeleckým profilom divadla. A keď sa zjaví na repertoári Anouihlova Medea, či Adamov Rozum (o nevhodnosti názvu pozri príslušné recenzie...), zrazu sa ukáže, že herci si s takými titulmi nevedia poradiť. Ak nie sú permanentne konfrontovaní s náročnými titulmi, či náročnými inscenačnými koncepciami, ani sa nemožno čudovať.
S takto koncipovanou dramaturgiou v DJGT ostatných sezón úzko súvisí aj ďalší fenomén - neprítomnosť systematicky pracujúceho interného režiséra. Vedenie divadla sa spolieha na pozývanie overených hostí. K najfrekventovanejším v poslednom čase patrí aj Michal Spišák... No je všeobecne známe, že hosť vlastne súbor využíva iba pre svoj partikulárny záujem, na jeho permanentné zveľaďovanie vlastne nemá čas, ani priestor. A to je ďalší faktor, ktorý sa podpisuje pod dnešný málo atraktívny profil zvolenskej činohry...

x x x

Ani prítomná sezóna z popísaného kurzu zatiaľ veľmi nevybočila. Dramaturgický plán síce prináša trochu menej frekventované tituly, ale v inscenačných koncepciách sa pohybuje aj naďalej v overených dimenziách. Pre dominujúcu zábavnosť plagátu dramaturgia „objavila“ ďalšiu z dosiaľ u nás neznámych hier klasika komediálneho divadla Georgesa Feydeaua Dámsky krajčír v príhodnom preklade Ľubomíra Vajdičku. Text znie súčasne, postavy hovoria šťavnatým a pritom vkusným jazykom.

Zápletka síce neohúri myšlienkami, ale o úskaliach záletného, no nešikovného lekára hovorí s potenciálom situačného i slovného humoru. Aj túto komédiu autor zaľudnil galériou smiešnych ľudkov, ktorých poľahky môžeme nájsť v našich reáliách. Práve táto nadčasovosť je jedným z možných zdrojov nefalšovanej zábavy. Iným, nemenej dôležitým prameňom kvalitnej divadelnej zábavy, sa musí stať svieža, vtipná, technicky bravúrna hra hercov, využívajúca všetky finesy divadla – od neošúchanej typológie po prekvapujúce gagy.

Zvolenskí inscenátori sa však zjavne uspokojili iba s overenými postupmi. Hoci Feydeau na scénografii nestojí, scéne Štefana Hudáka je asi najvydarenejšia zložka inscenácie. Nechýba vkus secesie, ani divadelná praktickosť. Komédia je založená na dynamickom striedaní scén, dôležitú úlohu hrajú dvere. Hudák „technologické požiadavky“ autora rešpektoval, technicky spracoval a vytvoril z jednoduchých krídiel polkruhového horizontu potrebné predpoklady pre zmeny – meštiansky salón sa jednoducho premení na krajčírsku dielňu a späť na salón. Kostýmy Evy Kleinovej také jednoznačné nie sú, žiadala by sa jasnejšia charakterizácia postáv. Moulineauxovi by pristala väčšia elegancia potlačeným, alebo zámerným zvýraznením telesných dispozícií Juraja Haviara, Yvonne by pristala lepšie vybratá farebnosť kostýmu naivnej a klamanej manželky a Suzanne tvárnejšia a zmyselnejšia koketéria. Ani ostatné dámske kostýmy neoplývajú vyzývavosťou, ktorá sa v takýchto komédiách priam žiada. Ostatné mužské kostýmy sú síce pestré, ale ničím výnimočné.

Najväčšie rezervy má Dámsky krajčír v hercoch. Môžu sa snažiť o dušu, no ak im režisér Michal Spišák nevymyslel osobitejšie charakterizácie, originálnejšie konanie a aspoň zopár gagových situácií, ostali iba figúrkami, ktoré sme už videli mnoho razy. Predovšetkým sa to týka hlavnej postavy, sukničkárskeho Moulineauxa v podaní Juraja Haviara. Chýba mu hraná elegancia, z ktorej by postava akože vypadávala. Haviar nehrá úlisného muža viacerých tvárí, ktorý si o sebe namýšľa, ale ktorý je pre diváka zjavný trpák. Haviar hrá vďaka réžii od začiatku do konca iba trpáka. Vari najsmutnejšie je to v „milostnej“ scéne, kde najprv zvádza a obťažuje Ivetu Marcinekovú ako Suzanne a pred jej neočakávane prichádzajúcim manželom predstiera krajčíra. Zredukovať mizanscénu na banálnu hru s nožničkami a meraním mier na kostým milenky nesvedčí o tom, že by tvorcovia vedeli, ako sa takýto typ hereckého divadla vytvára. Podobne herecky nerozvinutá je aj manželka Yvonne Barbory Špánikovej. Hrá iba dve polohy ufňukanej, nesamostatnej naivky. Vladimír Rohoň i Štefan Šafárik sa pri stvárnení Bassineta, resp. Aubina spoliehajú na overené gestá a intonácie, ktoré možno vyvolávajú prvoplánové reakcie publika, ale to by nemalo stačiť. Podobne nevyužité sú aj ďalšie postavy - sluha Étienne Daniela Výrostka, Madame D´Herblay Anity Krepčárovej-Šafárikovej, Rosa Svetlany Sarvašovej i Pomponette Dany Karolovej.

Z galérie priemerných kreácií sa trochu vyčleňuje Jana Drugová v postave Madame Aigreville. Vie postavu karikovať, vie nadsadiť raz gesto, inokedy intonáciu. Vie hrať príbeh a súčasne ho komentovať. Aj preto sú scény s ňou zrazu dynamické i humorné.

Ak v situačnej komédii nemá možnosť divák sledovať nápadité, štruktúrované komediálne herectvo, inscenácii potom zákonite chýba aj rytmus, švih a skutočný humor. A tak diváci na premiére mohli reagovať na zopár vtipných replík a niekoľko ošúchaných hereckých fígľov. Pritom príležitostí sa v predlohe núkalo neúrekom...
Nie po prvý raz sa ukazuje, že ak chcú v DJGT naozaj slúžiť divákovi na patričnej úrovni, budú musieť zvýšiť nároky na vlastnú prácu.

Publikované online: 29.2.2008

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.