AK MÁ ROZPRÁVKA PRIVEĽA ILUSTRÁCIÍ

Dramaturgia: M. Čibenková, scéna: E. Farkašová, kostýmy: E. Farkašová, choreografia: A. Plačková, hudba: Michal Štofej, réžia: Ladislav Kočan. Účinkujú: Táňa Kulíšková, Štefan Martinovič, Václav Púčik / Peter Weinciller, Stanislav Staško, Edita Borsová/Barbora Baszová, Viera Pavlíková.
Premiéra: 30. septembra 2007 v Divadle Jána Palárika v Trnave
Berúc do úvahy rozprávku v knižke, inak to nejde. Pre literatúru je podstatný text, inak by nebola literatúrou. Detské knižky obyčajne obsahujú aj ilustrácie, aby rozvíjali estetické cítenie malého čitateľa, ponúkli možnosť realizácie jednej myšlienky z príbehu. Pri čítaní detských kníh sa však dieťa môže väčšinou spoliehať len na svoju fantáziu.
Ak divadlo inscenuje text pre deti, berie na svoje plecia náročnú úlohu. Nielen v tom, že detský divák nič neodpustí, nedá sa oklamať a živo reaguje, adekvátne k tomu, či sa nudí alebo nie. Otázkou je spôsob inscenovania, ktorý si režisér zvolí. Keďže divadlo núti dieťaťu svoje predstavy, režisér prezentuje svoje videnie textu, vytvára živé obrazy ba priam ilustrácie, mal by to urobiť tak, aby ešte vždy ponechal čo najviac priestoru detskej fantázii.
Hra Jána Uličianskeho Ostrov objavov hovorí o kráľovnej, ktorá rada sníva, preto sa jej poddaní snažia jej sny plniť – hrajú ich. Keďže kráľovná Regina vlastní plachetnicu Fintu, jej sny, príbehy sa točia okolo dvoch vecí: plavbe po mori a ostrovov. Tomu zodpovedá aj scénografické riešenie (Eva Farkašová). Na pomerne veľkom javisku Divadla Jána Palárika v Trnave leží malý, opustený kruh predstavujúci ostrov. Je obohnaný železnou tyčou, na ktorej sú závesy. Protiľahlé časti kruhu spája drevený rebrík. Variabilita tohto priestoru je v tom, že sa dá premeniť na rôzne typy ostrovov iba pridaním detailu, rovnako môže znázorňovať plachetnicu alebo pirátsku loď. To, čo je okolo ostrova zostáva bohužiaľ nevyužité, resp. len veľmi málo. Na boku javiska stojí drevená stolička, ktorá spája s realitou kráľovninho paláca a vôbec nepripomína kráľovský trón. Je kráľovnin život až taký všedný? Proscénium sa využilo len na niekoľko tancov a málo dialógov – najviac akcie sa odohralo práve na drevenej plošine. Sústredením všetkého diania na jedno miesto utrpela dynamika inscenácie.
Podstatou hry Ostrov objavov nie je príbeh, lež epizódky – dobrodružstvá kráľovniných dvoranov, ktorí plnia jej sny. Vyberú sa na more, naďabia na opustený ostrov plný zvierat, vrátia sa domov. Kráľovná sa rozhodne, že chce pomaranče – ide sa na ďalší ostrov, po skončení epizódy sa zase vraciame ku kráľovnej. Sú tam piráti, námorníci, zvieratá i paralely k skutočným literárnym postavám – Móric Leňovský, Robinsám. Absentuje príbeh, oblúk, ktorý by spájal prvú a poslednú epizódu. Naoko sa napätie stupňuje: kráľovná snívala o toľkých dobrodružstvách, až sa nakoniec sama do jedného dostala. Unesie ju pirát, ktorý sa zaľúbil do portrétu na kráľovských minciach; kráľovná sa však (možno kvôli vyššiemu veku) na ten protrét ani zďaleka nepodobá. Toto je posledné dobrodružstvo v rozprávke, a zrazu, z ničoho nič, všetky postavy stoja na lodi a idú na Ostrov objavov. Ak to má byť výzva divákom nepresteť snívať, stratila sa v zhluku navzájom nesúvisiacich príbehov.
Ak má táto inscenácia podnecovať detskú fantáziu,ako sa píše na stránke DJP, kostýmy (Eva Farkašová) robia pravý opak. Nie sú náznakové, práve naopak, každá postavá má v plnej výbave všetko, čo sa predpokladá, že by mala mať. Snehuliak vyzerá ako snehuliak, pirát ako pirát. Nepomáhajú ani hercom pri diferencovaní postáv – na ich znázornenie používajú len typické, základné znaky. Mohli vytvoriť len povrchné charaktery.
Napriek tomu herci zaujali svojou chuťou hrať sa, aj keď inscenácia veľa príležitostí neponúkala. Štefan Martinovič predviedol vtipný výkon ako domorodec, Černoch, ktorého stvárnil predovšetkým pohybovo. Aj Edita Borsová, Václav Púčik a Stanislav Staško mali radosť z pohybu, škoda, že nevyužili rebrík na ostrove na nejaké poloakrobatické kúsky. Mladí herci hrali mimikou, väčším gestom. Táňu Kulíškovú ako kráľovnú Reginu spútaval jej kostým a samotná úloha v hre – rozprávačská.
Trnavské divadlo bolo vždy známe svojou snahou nezabúdať na detkých divákov a nadštandardne (v porovnaní s ostatnými divadlami) sa im venovať. Svojimi inscenáciami prinášali hravosť, neilustratívnosť, vtip. Bohužiaľ, nad týmto všetkým v rozprávke Ostrov objavov dominuje text.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).