Ak do divadla, tak v župane

Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Milan Mikula
Hudba: Ľubomír Burgr
Klavírny part nahral: Peter Šandor
Videoprojekcie: Beáta Kolbašovská
Réžia: Dušan Vicen
Osoby a obsadenie:
Žena – Henrieta Kecerová
Muž – Vasiľ Rusiňák, a.h.
Moderátor – Peter Čižmár
Žena Moderátora – Adrianna Ballová
Premiéra: 4. 9. 2013, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Dramatik a režisér Dušan Vicen je známy predovšetkým z pôsobenia v trnavskom amatérskom divadle Disk a z alternatívneho divadla SkRAT. Okrem toho má za sebou bohatú spoluprácu s ďalšími alternatívnymi a amatérskymi súbormi a zoskupeniami, písal pre zozhlas a vydal ocenenú zbierku poviedok. Po prvý raz sa práve v Štátnom divadle rozhodol naštudovať svoju vlastnú autorskú hru s profesionálmi v kamennej inštitúcii.
„Komorná hra zo súčasnosti“, tak znie podtitul hry Siluet b mol, s ktorou získal Vicen v roku 2005 tretie miesto v súťaži dramatických textov Cena Alfréda Radoka. Netreba sa preto čudovať, že dramaturg M. Gazdík siahol pri zostavovaní dramaturgického plánu novej sezóny Štátneho divadla práve po titule, ktorý je súčasný, pôvodný a teoreticky overený odbornou kritikou i prakticky českým publikom. Táto konštelácia totiž dáva záruku, že po sérii hier overenej klasiky osloví aj košického diváka a priláka do divadla na činohru generačne rôznorodé publikum aktuálnou slovenskou hrou. Premiéra hry v sebe skrývala ešte dva zaujímavé momenty, prvým bol fakt, že šlo o slovenskú premiéru a druhým to, že práve predstavením Siluet b mol sa znovu otvorila zrekonštruovaná Malá scéna.
Hra hovorí o dvoch manželských pároch, ktoré sú navzájom zvláštne prepojené. Oba páry si hovejú vo svojich nešťastných životoch, takmer detsky naivne ich chcú zmeniť, ale všetka ich snaha ostáva len v teoretickej rovine. Žena chce sama odísť na vidiek a pestovať paradajky, Muž sa chce stať slávnym maliarom, Moderátor ujsť od svojej ženy, jeho žena zas vytvoriť dokonale fungujúci život. Prirodzene, že je jednoduchšie a menej bolestivé o niečom snívať, niečo dlhodobo plánovať, ako zobrať život do vlastných rúk, pracovať na sebe a na vzťahoch. V takto rozvrhnutej situácii sa Moderátor a Žena znova po rokoch stretávajú – dôvodom je voda, ktorá tečie z kúpeľne Muža, ktorý sa opakovane demonštratívne pokúsil o samovraždu. Moderátor, ktorý sa prichádza na neustále vytápanie sťažovať, sa len prednedávnom nasťahoval do toho istého domu. Pri tejto príležitosti postavy odhaľujú svoje životné príbehy, nostalgicky i realisticky spomínajú, a napokon prichádzajú obaja (Žena i Moderátor) na to, čo je v ich životoch podstatné.
Vicen ako autor sa s divákom pohráva,v náznakoch mu ponúka časti mozaiky, ktorá postupne do seba zapadá a dotvára obraz o nevšedne všedných polohách lásky. Od vášnivej, sklamanej, trpiacej, až po nežnú, oddanú, priateľskú. Od lásky k umeniu, k druhému pohlaviu, k sebe samému, až po nenávisť plnú lásky. A to všetko cez úsmev, iróniu i sarkazmus, cez jemný sentiment, nostalgiu i tak trocha drámu. Cez veľké slová, klasické citáty i drobné pozorovania života, v ktorých je azda najväčšia výpovedná hodnota. Režisér Vicen však zo svojho textu na javisko nepreniesol všetko to, čo by sa dalo. Významy mnohých slov nevyznievajú naplno, mizanscény nefungujú tak, ako by mohli. Predstavenie prebieha ako sínusoida, v ktorej sa stráca a znova nachádza tempo, herecky alebo textovo silné miesta striedajú hluché pasáže. Prepojenie živej scény s televíznou obrazovkou nie je celkom jasné a väčšinou odvádza divácku pozornosť. Obrazovka totiž supluje akúsi domácu kameru, ktorou sa pozeráme do intímnych priestorov bytu (nezmyselne dlhá scéna v kúpeľni ako nekonečne sa opakujúca slučka, v ktorej sa Muž kúpe, a ako sa neskôr dozvedáme, pravidelne pokúša o samovraždu), priezor dverí (v ktorom vidíme v ďalšej opakujúcej sa slučke, mimochodom vskutku vtipnej, Moderátora dobýjajúceho sa do bytu), ale aj priemyselnú kameru (pomocou ktorej Muž v chodbách domu komunikuje so Ženou) a skutočnú televíziu (azda najkomickejší moment hry, živý spravodajský vstup o tragickej a nečakanej smrti Moderátora).
Výtvarnú stránku predstavenia zabezpečil M. Mikula. Takmer prázdne javisko premenil na byt Muža a Ženy, ktorý čaká sťahovanie. Jeho dominantou je klavír a niekoľko drevených debien, scénu vertikálne ohraničuje otapetovaná prázdna stena, ktorá sa podľa potreby variuje (prechody do iných miestností v byte, imaginárna obrazovka, reklamný panel, stena s oknom, galéria…). Výrazným doplnkom je dlhý úzky pás koberca diagonálne rozprestretý cez javisko a pripomínajúci klaviatúru, ale aj symbolický prechod k novému životu. Kostýmy nie sú výpravné, ale vymyslené na princípe jemnej nadsádzky. Postavy sú vtipne odeté do domáceho oblečenia. Obaja muži majú župany. Zatiaľ čo Muž je v takmer nemocničnom úbore, pod ktorým sa skrývajú veselé kraťasy, Moderátorov župan je honosný, presne ako obraz, ktorý o sebe vytvára. V scéne hlásenia správ má zas na sebe sako s kravatou bez nohavíc, lebo televízia sníma len od pása hore. Žena je v rozťahanej košeli a legínach okrem úvodnej scény, v ktorej je oblečená v akomsi kabaretnom fraku s klobúkom na hlave, čo je však len nostalgickou alkoholickou spomienkou na dávne slávne časy. Postava Žena Moderátora vchádza na scénu s výrazným klobúkom, slnečnými okuliarmi a v dokonalom letnom imidži, čím vtipne narúša zabehnutý stereotyp a demonštruje svoju inakosť. V inscenácii sú dôležité tri rekvizity, ktoré budujú metaforickú i humornú nadstavbu hre: klavír, z ktorého sa stáva priznaný domáci bar, igelitky, do ktorých si svoje veci balí Muž, a kufor, ktorý je symbolickým zmyslom života Moderátora.
Hudba Ľ. Burgra vhodne a nenásilne dopĺňa dianie na scéne.
H. Kecerová v hlavnej úlohe Ženy, bývalej slávnej klaviristky, špecialistky na Chopina, je jedinou herečkou prítomnou na scéne počas celého predstavenia. Jej postava je zo začiatku slávnou klaviristkou, silnou osobnosťou, ktorá sa chce odpútať od svojho nudného manžela, zo svojho zabehaného života. Úvodná scéna predznamenáva veľkú drámu so silne dramatickým hereckým prejavom, akoby strihom sa ale dostáva do civilného prejavu a s ním sa postava premieňa na nepochopenú umelkyňu, ktorá sa na firemných večierkoch hraním klasiky „prostituuje“, aby prežila a uživila aj svojho neúspešného manžela, výtvarníka. Žena je alkoholička, alkohol je priznanou rekvizitou, Kecerová je však vo výraze skôr unavenou, nešťastnou. Zlomená a rezignovaná prechádza replikami, chýba jej väčšia farebnosť a interakcia s Mužom i Moderátorom, poznanie. Napriek čiastkovým výhradám však možno povedať, že svoju postavu hrá kultivovane. Muža stvárňuje hosťujúci V. Rusiňák. Tým, že je Rusiňákov prejav typickým prejavom hereckého štýlu prešovského DADu a jeho jazyk má svojský, takmer nebadateľný akcent, vytvára svojej postave tragikomické spektrum. Je zámernou figúrkou, výrazným výkričníkom medzi „normálnymi“ postavami. Práve cez komickosť prejavu, štylizovanú strnulosť až obmedzenosť, ale aj nečakanú fyzickú obratnosť sa jeho postava stáva sympatickou pozitívnou nositeľkou myšlienok a všeľudských právd. Scéna s igelitkou na hlave patrí k tým vydareným. Moderátor P. Čižmára je zas paródiou na televízne osobnosti, ktoré sú navonok silné, úspešné a oslavované, no vo vnútri sú to krehkí jedinci túžiaci po obdive más za každú cenu až po absolútnu hranicu (premyslená okázalá samovražda naplánovaná do detailov). Moderátor je fetišistom, ktorý si takmer rituálne zbožštil bývalú partnerku – Ženu. Jeho život je klam. Čižmár vo svojej postave neprekvapuje, nedokáže vybudovať jej nadstavbu. Veľkým nedostatkom je, že ho väčšinou takmer nepočuť. V introvertných, komorných prejavoch je jeho postava utlmená, čo však môže byť spôsobené aj zlou akustikou Malej scény po rekonštrukcii. Epizódnou postavičkou je Žena Moderátora, hrá ju A. Ballová. Jej expresívne poňatá ignorantská manažérka je vtipnou bodkou za predstavením, kedže ju Moderátor po celý čas označuje za nevládnu, takmer nesvojprávnu, chorú ženu, o ktorú sa musí starať a kvôli ktorej je ešte stále profesionálne aktívny.
Siluet b mol je komornou hrou, ktorá vcelku vtipne glosuje medziľudské vzťahy a dianie v našej spoločnosti a tak trocha hovorí aj o „ľuďoch, ktorí nevedia, čo so sebou“. A na to sa, ak sa človek chce pobaviť na intelektuálnom humore sporo odetom do divadelného šatu, snáď oplatí prísť pozrieť.
Hana Rodová
publikované online 21. 11. 2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.