Aj blázon je len človek...

Vytlačiť

réžia a scenár: Marián Pecko
výprava: Pavol Andraško a. h.
Kostýmy a bábky: Eva Farkašová a. h.
choreografia: Zuzana Ďuricová Hájková a. h.
hudba: Róbert Mankovecký
texty piesní: Marián Pecko, Nikita Slovák

Hrajú: Viktor Sabo, Juraj Smutný, Marianna Mackurová, Ivana Kováčová, Anna Zemaníková a. h., Eva Dočolomanská

písané z reprízy: 30. 9. 2015

 

Že má Marián Pecko rád (nielen ruskú) klasiku, je všeobecne známe, takže Gogoľove Bláznove zápisky neboli na repertoári divadla žiadnym prekvapením (hoci treba priznať, že titul inscenoval už v roku 2010 vo Východočeskom divadle v Pardubiciach, s rovnakými spolupracovníkmi a vlastne v rovnakej výprave). Spolu s Kafkovou Premenou a Nostalgiou Ivety Horváthovej tvorí inscenácia Bláznových zápiskov akúsi pomyselnú trilógiu, ktorou režisér akcentuje predovšetkým motív inakosti jedinca v spoločnosti, odlišnosť uvažovania, ale aj problematiku hľadania vlastného miesta vo svete. A Pecko ostáva verný svojej poetike, svojskému divadelnému videniu, ktorého charakteristické znaky sa odrážajú v každej inscenácii.

Konkrétne predstavenie, z ktorého vychádza tento text, však bolo výrazne ovplyvnené ešte aktuálnou situáciou, v ktorej sa divadlo nachádzalo (predseda BBSK odmietol podpísať finančnú podporu projektu Stop extrémizmu!, na čo členovia divadla a divadelná obec reagovali formou tichého protestu v podobe symbolickej bielej stužky), a to mu dodalo skutočne ďalší rozmer. Mohla by snáď jedna z Popriščinových úvodných replík „Divadlo za nič nemôže!“ vyznieť naliehavejšie a aktuálnejšie než práve v tomto čase? Možno čaro nechceného, ale od tej chvíle nešlo na inscenáciu nazerať inak, než ako na reakciu na politickú situáciu vo forme umeleckej výpovede, a je nutné priznať, že jej to výrazne pomohlo.

 

Úradník dobrý, úradník zlý

Gogoľov fantazijný svet konvenuje Peckovej imaginácii, dokáže veľmi jednoducho prechádzať z realisticky vystavanej situácie do kabaretne ladených výstupov až k divadlu v divadle alebo epickému odstupu. Sila interpretácie tkvie v analytickom pohľade na hlavného hrdinu, Popriščina a súčasne Gogoľa, akoby sa tieto dve osoby spojili do jednej, ktorú ale ešte dotvára herecký výklad Viktora Saba. Ten výrazne kontrastuje s ostatnými hereckými predstaviteľmi a vlastne aj s tým, na čo sme u Mariána Pecka už zvyknutí (hyperbola, extrémne gesto, ostenzia ako herecký princíp). Herecké uchopenie Viktora Saba je paradoxom, ktorý funguje vynikajúco a ponecháva diváka v napätí, kedy konečne uvidíme na javisku blázna. Ale našťastie sa tak nestane. Okrem toho, Sabova interpretácia pomáha udržať adekvátnu mieru expresivity, ktorou je inscenácia pretkaná, a neskĺzne do estrádnej zábavy.

Človek-úradník ako článok byrokratického systému, ktorý ho ovláda, človek-úradník, ktorý rozhoduje o iných, táto bipolarita je základným dramaturgickým východiskom. Nielen, že sa inscenácia zameriava na Popriščina ako na – na prvý pohľad bezmocnú – obeť, ale súčasne ukazuje v postave Generála odvrátenú stranu, teda to, ako môže fungovať arogancia moci (znova, v danom kontexte išlo o mimoriadne silný motív).

 

Za závesom

Výtvarné riešenie je poznačené kontinuálnou spoluprácou režiséra s Pavlom Andraškom a Evou Farkašovou, ktorí sú v Peckových inscenáciách ľahko rozpoznateľní. Farkašovej trikolóra (čierna – červená – biela), ktorá sa odráža na maskách, kostýmoch i bábkach predstavuje metaforu emocionálneho rozpoloženia Popriščina – ten v civile, nenápadný v ošúchanom tmavom kabáte a bielej košeli odkazuje skôr k realite, v ktorej on existuje ako outsider. Pompézne kostýmy Sofie, Generála, španielskych veľvyslancov a samozrejme Fidélie a Meggi zasa ukazujú pestrosť Popriščinovej mysle, neukazujú totiž verný obraz sveta, ale bláznovu víziu.

Inscenácia je pomerne verná predlohe, nedochádza k výraznejším posunom, príbeh nešťastne zaľúbeného úradníka sa odkrýva postupne, pričom práve motív zamilovania do Sofie nie je nijak mimoriadne zdôraznený a Sofia je jednou z najnudnejších postáv inscenácie. Oveľa viac priestoru sa venuje rozohrávaniu situácií medzi Popriščinom a dvoma fenkami Fidéliou a Meggi, ktoré majú moc nad jeho korešpondenciou so Sofiou.

Ich výstupy a dialógy sú vždy vpádom inej poetiky, do intímnych Popriščinových monológov vtrhnú Ivana Kováčová a Mariana Mackurová ako do manéže so svojím kabaretným číslom, ktoré ešte doplnia veľké marionety psov. Škoda, že sa tie bábky vôbec na scéne objavia, Kováčová a Mackurová zvládajú štylizáciu do zvieracích postáv vynikajúco, nepotrebujú ešte podporiť bábkami, ktoré vlastne ani esteticky nezapadajú do komplexnosti inscenácie a úprimne povedané, pôsobia nadbytočne a miestami rušivo. Obe herečky reprezentujú Farkašovej výtvarný kľúč, predstavujú dominantný konflikt Popriščina so spoločnosťou, v ktorej je prezentovaný ako blázon, pretože počuje, o čom sa bavia psy. Práve to rozbíja prvoplánovú popisnosť inscenácie, pretože herečky sú schopné zachovať tzv. ľudský rozmer svojich postáv, ktoré len ozvláštnia gestami charakteristickými pre zvieratá. A tak divák vôbec nemusí mať dojem, že je Popriščin blázon v pravom slova zmysle.

Cirkusový nádych sa nesie celou inscenáciou už od začiatku, vďaka notoricky známym melódiám, ale aj riešenie hľadiska, ktoré obklopuje javisko z dvoch strán, ukazuje, že Popriščin sa skryť pred svetom skutočne nemôže, centrom jeho reality je kovový rám postele, ktorý môžeme vnímať ako metaforu snovosti a neistoty z toho, čo všetko sa odohráva v jeho hlave a čo v skutočnosti. Fyzická blízkosť herca vyvoláva v divákoch aj napätie, podobné tomu, aké vyvolávajú akrobatické čísla v cirkuse.

Vstupy z oboch koncov sály zasa odkazujú k výstupom – číslam. A nielen to, ale aj herecký princíp založený na pohybovom geste, hyperbole a expresii, do ktorej (ne)zapadá práve Popričšin.

Viktor Sabo ako Popriščin je spočiatku trochu nudný, človek by očakával, že bude viac excentrický, že bude ukazovať blázna zodpovedajúceho všetkým našim stereotypným predstavám. A v tom je práve zrada a súčasne sila jeho hereckej interpretácie. Je úplným opakom. Na javisko vstúpi ako nesmelý a nezaujímavý muž, ktorého by si na ulici nikto nevšimol. Ale nie je presne takým aj samotný Gogoľov hrdina? Sabo vynikajúco pracuje s civilnými prejavmi ako údiv, radosť, strach, ale nikdy neprekročí grotesknú mieru, nie je karikatúrou (ako bol napríklad Tomáš Mischura ako Gregor Samsa v Peckovej inscenácii Premeny) ani sa neštylizuje do polohy handicapovaného jedinca. Je naopak veľmi úprimným a pokorným, a s o to väčším nadšením divák sleduje a počúva jeho rozprávanie, dokonca mu želá, aby skutočne tým španielskym kráľom bol. Tak ako bol Viktor Sabo veľmi instantným Hviezdoslavom v inscenácii Ilona, žena Hviezdoslavova, tak je tu zasa sugestívny, premýšľavý a schopný nájsť správne herecké prostriedky, aby z Popriščina vybudoval charakter sympaticky nenápadný, ale pritom mimoriadne pútavý. Oveľa viac sa chce počúvať jeho tiché hundranie, než sledovať miestami extrovertné výstupy Fidélie a Meggi. Milým prekvapením je Anna Zemaníková ako Sofia, ktorá na malom priestore predstavuje ľahkovážnu a sebastrednú Sofiu, ktorá sa s Popriščinom len nechutne zahráva. Herečka výborne pracuje s kontrastom nevinného výzoru, odvážneho kostýmu, prirodzene pracuje s telom, ukazuje Sofiu živočíšnu a vypočítavú, presne takú, ktorá si Popriščinove listy hodí do skartovačky a použije ich ako podstielku pre kanárika.

Eva Dočolomanská je opäť pozoruhodná, tento raz ako Marfa, imobilná na vozíčku, ale sebaistá, pripomína pôsobivý výjav ako vystrihnutý z ruskej olejomaľby. Jej komunikácia so Sabom je jedným z najlepších momentov, ukazuje vzájomnú hereckú partnerskú dôveru.

Ak pominieme ďalšie postavy, v ktorých sa herci a herečky objavia (španielski veľvyslanci a ošetrovatelia v blázinci), jednoznačne má po Sabovi najväčší priestor Juraj Smutný.

Najskôr sa predstaví ako Generál, vo výrazne deformovanej podobe a maske je skôr alúziou na ubuovskú figúrku, krutý, samoľúby, mocný a vedomý si svojho postavenia, ktoré s najväčšou chuťou zneužíva v komunikácii s Popriščinom. Smutný vie narábať s gestom a hlasom tak, aby nebol zbytočne manieristický, a hoci vizuálne môže vzbudiť dojem karikovania, práve mimické a gestické prostriedky mu pomáhajú dodať postave hlbší rozsah, ktorý pomáha budovať zaujímavé dialógy s Popriščinom. Jeho španielsky veľvyslanec pripomína inkvizítora, biela tvár bez náznaku emócie je umocnená ostro červeným kostýmom. Herec nekopíruje obrazy z historických filmov, jeho španielsky veľvyslanec má v sebe niečo z vojenskej strohosti. Smutný pracuje s ostrými a jasne čitateľnými gestami, ale nie je teatrálny, ani protivne expresívny. Vyvoláva rešpekt a vytvára tak so Sabom kontrastné póly ľudskej povahy.

 

Čo viac...

Je zaujímavé sledovať, ako sa ustálila poetika divadla a predovšetkým režiséra Mariána Pecka. Vychádza z overenej spolupráce s rovnakými tvorcami, pomerne ľahko odhadneme, kam bude inscenácia postupovať, a že nás v nečakanej chvíli pri realistickej scéne zaskočí zdivadelnená metafora, alebo jednoducho povedané zdivadelnenie divadla. Všetky tieto aspekty nájdeme v inscenáciách z posledných rokov, a už trochu prestávajú prekvapovať. Peckova imaginácia je bezbrehá, s napätím teda dúfam a verím, že ma v budúcnosti niečím príjemne zaskočí.

Publikované online: 21.4.2016

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.