Adam verzus Jób

Anders Thomas Jensen: Adamove jablká
Preklad: Anna Fosse
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Scéna: Juraj Poliak
Svetelný dizajn: Ján Ptačin
Kostýmy: Diana Strauszová
Hudba: Ján Kružliak ml.
Réžia a adaptácia: Ján Luterán
Účinkujú:
Adam: Michal Soltész
Ivan: Martin Nahálka, a. h.
Gunnar: Stanislav Pitoňák
Khalid: František Balog
Paul: Ľubo Záhon, a. h.
Sarah: Alena Ďuránová
Doktor Kolberg: Róbert Šudík
Holger: Tomáš Diro
Esben: Jakub Kuka, a. h.
Arne: Peter Gedeon, a. h./Lukáš Lipčák, a. h.
Noller: Tomáš Magdoško, a. h.
Premiéra 14. júna 2019 na Malej scéne Štátneho divadla Košice.
Človek akoby dnes obracal všetko naruby. Sebavedomo si uzurpuje moc stvoriteľa a vytvára si boha na svoj obraz tak, aby mu čo najviac vyhovoval. Buduje si vlastný systém, vo vnútri ktorého všetko funguje v najlepšom poriadku a pokoji. Až pokiaľ nepríde nejaká existenciálne vypätá skúška na hranici únosnosti. O jóbovsky krutom zrútení vlastných predstáv, strate všetkého a nájdení skutočnej viery hovorí dráma Adamove jablká. Pôvodne dánsko-nemecký film z roku 2005 dostal slovenskú divadelnú podobu o štrnásť rokov neskôr zásluhou Jána Luterána.
Thomas Anders Jensen, dánsky scenárista a režisér, napísal viac než päťdesiat scenárov, pôsobí vo filmárskom hnutí Dogma 95 (hlása návrat k jednoduchému, poctivému filmu bez množstva postprodukčných úprav). Za krátky film Volebná noc získal v roku 1999 Oscara, toto ocenenie si zopakoval aj pri snímke Lepší svet z roku 2011, za ktorý dostal ešte aj cenu Zlatý glóbus. Ďalšie tri jeho filmy boli na Oscara nominované. Ako autor scenára a režisér stojí aj za tragikomédiou Adamove jablká (2005), po ktorej sa réžie na desať rokov vzdal. Jensenova nesporná autorita v oblasti filmu stála za možno až príliš veľkým rešpektom, s ktorým pristúpil Ján Luterán k divadelnej adaptácii jeho filmovej snímky.
Prvým slovom, ktoré zaznie v divadle, je stručná otázka: „Adam?“ Odkaz na prvého človeka je len prvou z množstva biblických alúzií, ktorými poprepletal Jensen svoj text. S Adamom ako pomenovaním postavy koncepčne pracoval už poľský dramatik a básnik Karol Wojtyła. Citát z jeho drámy Lúče otcovstva (1964) sa hodí aj k Jensenovmu Adamovi: „Som Adam. Zvláštne meno. / Meno, vďaka ktorému mám pocit, / že sa musím stretnúť / s každým človekom.“ Podobne ako Boh v rajskej záhrade zavolá na prvého človeka po dráme prvého hriechu (Gn 3, 9), aj v úvode tejto divadelnej drámy kňaz Ivan (Martin Nahálka) oslovuje Adama (Michal Soltész). Tento neonacista počas výkonu trestu (t. j. už po svojom osobnom hriechu) prichádza na opustenú faru vedľa prázdneho kostola, kde má prebehnúť počas niekoľkých týždňov jeho resocializácia. Adam si volí banálny cieľ pobytu – upiecť koláč z jabĺk, ktoré dozrievajú vo farskej záhrade. Platí, že klin sa klinom vybíja. Keďže jablko je symbolom pokušenia a dedičného hriechu, aj náprava človeka má viesť cez jablko.
Starosť o jabloň (strom poznania dobra a zla – Gn 2, 17) ustupuje do pozadia. Diváci sledujú rýchly vývin vzťahov medzi jednotlivými obyvateľmi fary. Okrem starostlivého otca Ivana a (navonok) tvrdého Adama stretávame ešte niekoľko iných postáv. Gunnar (Stanislav Pitoňák) je bývalý tenisový talent, dnes už len násilník a notorický zlodej. Arab a svojím spôsobom aj terorista Khalid (František Balog) sa špecializuje na lúpežné prepadávanie benzínových staníc ako pomstu za smrť otca, ktorý bránil svoje pozemky v Saudskej Arábii pred nadnárodnými ropnými koncernmi. Pri týchto postavách tvorcovia výborne využili prirodzené typy, ktoré našli v hereckom súbore – Stanislav Pitoňák so svojím vcelku škandinávskym výzorom je tak presvedčivým Dánom, ako je Róm František Balog divácky vďačným Arabom (aj keď jeho umelá brada mohla vyzerať prirodzenejšie). Treťou postavou je Sarah (Alena Ďuránová), ekologická aktivistka závislá od alkoholu, ktorá čaká – s najväčšou pravdepodobnosťou – postihnuté dieťa a zvažuje umelé ukončenie tehotenstva. Posledným členom malej komunity je veľmi starý Paul (Ľubo Záhon), bývalý nacista a niekdajší dozorca z koncentračného tábora.
Civilné kostýmy nepútajú pozornosť, ani nevyrušujú. Aj keď otec Ivan nemá kňazskú reverendu a je oblečený neformálnejšie (krátke nohavice), o jeho povolaní nemôžu byť od začiatku žiadne pochybnosti, keďže nosí rímsku košeľu s kolárikom. Na Adamovu ideologickú orientáciu neupozorňuje len klasický neonacistický odev, ale i rôzne tetovania. Ostatní členovia malej komunity sú spočiatku oblečení v bežných, lacných veciach. Ich neskoršia premena sa prejaví i na ich zovňajšku – Gunnar sa v závere zjaví celý v bielom ako tenista, Khalid ešte predtým s arabskou šatkou a celým arzenálom strelných zbraní. Nešťastne tehotná Sarah prepadne alkoholu, podobne sa opustí aj v starostlivosti o svoj zovňajšok.
Juraj Poliak, autor scénografie, zvolil jednoducho štylizovaný chrám, ktorý je vystavaný zo stavebného lešenia. Motív stavby je funkčne prepojený so životom. Postavy najprv pomyselne stavajú svoje domy na piesku, aby ich búrka (aj fyzicky prítomná v hre) zničila a prinútila začať novú stavbu – už na skale (náročky sme použili reč jednej z biblických parabol – Mt 7, 24 – 27). Na sakrálnosť priestoru poukazujú sochy svätých, centrálne postavené farebné vitrážové okno a oltár (v prípade potreby aj nemocničná posteľ). Vyváženosť sakrálneho a profánneho umožňuje nerušivo zmeniť priestor tak na ubytovacie priestory a kuchyňu fary, ako aj nemocnicu. Onen podstatný prvok na scéne – strom – je naznačený voľne visiacimi jablkami.
Pri priestore zlatom vyzdobenej košickej Malej scény, kde je Jensenova dráma inscenovaná, si dovolíme malú odbočku. Mojím doteraz neprekonaným divadelným zážitkom bola premiéra Gorkého „sociálno-romantickej sonáty“ Na dne (2008, réžia Svetozár Sprušanský) v produkcii Divadla Alexandra Duchnoviča z Prešova. Diváci v zatemnenom autobuse opustili tradičný divadelný priestor a dostali sa do špinavých, olejom zapáchajúcich a studených garáží neďaleko veľkej rómskej lokality Stará tehelňa v Prešove. Spoza múrov sa celý čas ozývali charakteristické zvuky rómskej osady zmiešané so štekotom psov. Autentické prostredie umocnilo mimoriadny umelecký zážitok. Niečo podobné mi behalo hlavou počas sledovania premiéry Adamových jabĺk. Na okraji Košíc – v Bernátovciach – existuje obdobné dielo pre vylúčených zo „slušnej“ spoločnosti, ktoré vedie kňaz Peter Gombita. Bolo by veľmi zaujímavé zažiť zopár predstavení Adamových jabĺk v autentických exteriéroch nejakého resocializačného centra. Jensenova schéma zapadá do tohto prostredia dokonale. Nech túto moju úvahu podčiarkne prvý a najdôležitejší bod „Sľubu čistoty“ (Vow of Chastity) tvorcov z Dogmy 95: „Nakrúcanie musí prebiehať v reále, na mieste deja. Dovážanie rekvizít nie je prípustné. Ak je nejaká rekvizita nutná pre príbeh, musí byť zvolené také miesto natáčania, kde sa rekvizita nachádza“.[1] Režisér Ján Luterán sa rozhodol autentickosť hry posilniť domestifikáciou, ktorá sa mu však veľmi nepodarila. V origináli protestantský pastor,[2] vdovec a otec jedného syna Ivan vyzerá v Košiciach ako katolícky kňaz, v ruke dokonca drží ruženec. Rozpaky nad týmto náboženským guľášom posilňujú aj piesne z Jednotného katolíckeho spevníka, prvky katolíckej liturgie, miništrantské oblečenia a pod. Na scéne v štylizovanom chráme sa nachádzajú rôzne sochy svätých, čo taktiež odporuje protestantskej viere. Slovenské gospelové piesne však môžeme prijať bez výhrad, aj keď je hra pevne lokalizovaná v Dánsku, pretože obsahovo s hrou výborne harmonizujú. Za úvahu by stálo preniesť komplexne celú drámu do slovenských reálií, no minimálne postava Khalida to aj pri najväčšej obrazotvornosti neumožňuje.
Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, skutočná a najväčšia dráma sa odohráva v kňazovi Ivanovi. Martin Nahálka s citlivým načasovaním postupne a rozvážne odkrýva svoju rolu, zvyšok dopovedajú ostatné postavy, najviac však cynický technokrat lekár Kolberg (Róbert Šudík).
Ivan je prototypom biblického Jóba v 21. storočí. Kniha Jóbova[3] je významným básnickým dielom svetovej literatúry, ktoré sa kladie na roveň s Danteho Božskou komédiou a Goetheho Faustom. Hovorí o hľadaní odpovede na otázku zmyslu utrpenia vo svete a v živote človeka, bola rovnako aktuálna v čase svojho vzniku pred približne 2 500 rokmi, ako je aj dnes. Podobné témy by sme síce našli už aj v sumersko-babylonskej poézii asi z roku 2000 pred naším letopočtom, no zásadný rozdiel spočíva v tom, že Jób trpí ako nevinný, ako spravodlivý človek, keď Boh necháva Satana skúšať jeho vieru. Z knihy Jób zaznie v inscenácii aj niekoľko úvodných veršov. Pôvodne hebrejská forma samotného mena Ijjöb sa etymologicky odvodzuje od prívlastku „prenasledovaný“.
Prenasledovaný neskutočným utrpením je aj Ivan. Matka mu zomiera pri pôrode, otec ich spolu so sestrou nepredstaviteľne znásilňuje, otca odvezú v putách, zo sestry sa stane prostitútka. Po narodení syna Christoffera s najťažšou formou detskej mozgovej obrny sa jeho manželka predávkuje liekmi. Sám Ivan má v hlave rakovinový nádor, okrem toho sa mu v najťažších chvíľach samovoľne spúšťa z ucha krv. Utrpenie mu pomáha niesť viera, absolútna negácia všetkého zlého na dobré (hľadanie zmyslu) a presvedčenie, že o jeho dušu zápasí diabol. Ivan si vytvára vlastnú predstavu o Bohu, ktorá mu pomáha prekonávať všetko zlo, ktoré ho ustavične prenasleduje. Problémom je, že jeho systém má ďaleko od pravdy, a preto sa musí skôr či neskôr nevyhnutne zrútiť. Ivan sústredene klame samého seba a presviedča o tom aj svoje okolie.
Klame o smrti svojej manželky („nešťastná náhoda“), klame o strašnom strachu, ktorý prežíval Paul pred smrťou („zomieral vyrovnaný a pokojný“). Jedným z ďalších príkladov môže byť aj príbeh Sarah, ktorú povzbudzuje rozprávaním o tom, ako takisto čakali postihnuté dieťa, no nedali na negatívne prognózy lekárov a potom sa im narodil zdravý chlapec. Problémom sa stáva situácia, keď sa zistí, že Christoffer je absolútne paralyzovaný mozgovou obrnou. Ivan ani vtedy nechce pripustiť, že jeho syn nie je v poriadku a všetkých – no najmä samého seba – presviedča o pravom opaku.
Zobrazenie Christoffera považujeme za azda najvydarenejší – ak odrátame motívy a prvky prebrané z filmového spracovania – vlastný nápad inscenácie. Jeho meno odkazuje na Krista, pretože kresťania by práve v trpiacich mali vidieť Krista a byť im Kristom. Možno aj preto Ivan vyberá takéto meno svojmu ťažko chorému synovi. Na scéne sedí na invalidnom vozíku a stvárňuje ho gotická (nie baroková, ani iná) drevená bábka Ježiša Krista so šiltovkou na hlave. Touto formou tvorcovia spájajú sakrálne (Christos) i profánne (Christoffer) prostredie a ukazujú, že svet je len jeden a jedno bez druhého nedáva zmysel. Ivanovi je jeho syn Kristom i krížom súčasne, zároveň je mu i kameňom, na ktorom sa rozbije jeho dovtedajšia len silou vôle udržiavaná viera.
Adama hnevá Ivanovo neustále hľadanie dobra vo všetkom. Jablkový koláč ide bokom, rozhodne sa Ivana zlomiť a zničiť… čo sa mu aj podarí.
Paradoxne, vo chvíli, keď Ivan stráca vieru a upadá do apatie a čakania na smrť, vieru nachádza za tajomných až mysterióznych okolností Adam. V týchto situáciách sa dostávajú do popredia svetelné efekty, za ktoré v inscenácii zodpovedá Ján Ptačin. Je na zvážení každého diváka, do akej miery v ňom celkový svetelný dizajn predstavenia vyvolá požadovanú mysterióznu atmosféru. Hovoríme najmä o dramaticky nosnej búrke a následnom požiari jablone. Zaujme aj zatemnenie scény a vysvietenie vitrážového okna, čo je len ďalší znak prepojenia reálneho s transcendentným. V každom prípade hra so svetlom a svietením naznačuje situácie, ktoré stoja nad ráciom, pričom nemusia byť vôbec iracionálne. Jensen niekedy zachádza až k niečomu, čo by sme mohli nazvať magický, a predsa stále civilný realizmus na škandinávsky spôsob. Ten sa zase často spája s psychologickým realizmom a oba s rôznymi bizarnými až absurdnými situáciami (vážnymi i humornými). Spolu vytvárajú originálnu a zaujímavú variáciu už mnohokrát spracovanej jóbovskej tematiky, ktorú sa oplatí vidieť. Osobitne zaujme aj triezva reč a odstup od kontroverzne prijímaných javov ako incest, imigrácia, fyzické a mentálne postihnutie, pravicový extrémizmus a pod.
Medzitým jabloň ničia nevysvetliteľné nájazdy havranov, búrka (strom po nepochopiteľnom zásahu bleskom zhorí) i Gunnarova pažravosť. Z množstva jabĺk zostáva len minimálny počet, no aj z tých Adam upečie aspoň malý koláčik, aby ho mohol odniesť do nemocnice zomierajúcemu Ivanovi.
Dávny Adam symbolicky cez jablko stráca všetko, ten súčasný cez jablkový koláč všetko opäť nachádza. A posilňuje aj svojich blízkych – spolubývajúcich z fary, no predovšetkým Ivana, ktorý zažije neuveriteľný zázrak – pri potýčke s neonacistami mu guľka vystrelí nádor z mozgu. Ostane síce bez oka, no úplne zdravý – nielen na tele, ale i na duši.
Martin Nahálka a Michal Soltész ako ústrední protagonisti inscenácie nemali ľahké úlohy. Možno je to otázka vkusu, možno skôr otázka rozdielov medzi divadlom a filmom, ale vo svojich rolách boli výraznejší ako Mads Mikkelsen a Ulrich Thomsen na filmovom plátne. Obaja pôsobili prirodzene a vhodne sa dopĺňali.
Ján Luterán ako režisér musel tušiť, že jeho Adamove jablká sa nevyhnú porovnávaniu s pôvodnou filmovou verziou. Ako sme už naznačili vyššie, inscenácia – aj pri jasnej ontologickej odlišnosti – sa nám zdá príliš závislá od originálu. Samozrejme, môže tu zaznieť legitímna otázka, prečo sa vzdávať niečoho, čo sa osvedčilo a ukázalo ako funkčné (napríklad kríž ako strašiak na havrany, Hitlerov obraz v Adamovej izbe a i.) len preto, že to už použil niekto iný. To je už na subjektívnom zvážení každého, no možno by sme predsa len čakali vyššiu mieru emancipácie od Jensenovej pôvodiny.
Ten potenciál tam pritom naznačený bol. Bábku Christoffera sme už spomínali, ako vtipné bábkové divadlo v mikrovlnnej rúre bolo zahraté i prepadnutie čerpacej stanice (Adam mal ako bábku hákový kríž na paličke, Gunnar zasa fľašu a pohár, Khalid bombu). V smere k divadelnosti tvaru Luterán zdôraznil niektoré vypäté situácie, keď v nich nájdeme omnoho viac emócií ako v „chladnom“ škandinávskom filme. Naopak, mysteriózne prvky zďaleka nepôsobia tak iracionálne ako vo filme.
Texty piesní v oboch prípadoch boli vo vzácnom súzvuku s témou. Vo filme však zneli profánne skladby, aj dnes bežne počuteľné v rádiách (Bee Gees), zatiaľ čo v divadle tvorcovia stavili na gospel, resp. konkrétne na worship (chvály), ktorý je u nás už dlhšie na vzostupe. Vnútorná premena Ivana (Martin Nahálka spieval a hral na gitare, pridávali sa aj ostatní) sa prejavila aj v interpretácii jednotlivých piesní, keď sa posunula od určitej formy paródie z úvodu až k úprimnej a živej radosti v závere. Hovoríme o piesni skupiny Timothy Nohy jeleníc, ktorá sa postarala o silne emotívny záver predstavenia, ale aj o piesni s jasnými jóbovskými motívmi Aj keby nekvitol fík od skupiny Tretí deň: „Aj keby nekvitol fík, / aj keby nerodila zem, / aj keby nebesá nedoniesli svetlo v nové ráno… / Aj keď polia zlyhajú / a sýpky prázdne ostanú, / aj keď vôkol všetko volá, že Boh nie je. // Áno, práve vtedy pozdvihnem svoj hlas / a budem spievať chválu…“
Ak sme spomínali emotívny záver, režisér mohol ubrať nohu z plynu. Sladká melodramatickosť možno ulahodila publiku, ale samotnej inscenácii skôr uškodila. Nepatetický Anders Thomas Jensen si dokázal zachovať civilný odstup od šťastného konca, Ján Luterán pokušeniu neodolal, vyšiel v ústrety divákovi a záver dokonca miestami nie úplne vydarene karnevalizoval (bývalí neonacisti ako miništranti). Lyrické (pieseň) však, našťastie, na javisku prevýšilo epické (happyend) a postaralo sa o pôsobivé a silné vyvrcholenie celej dramatickej inscenácie.
Luteránova inscenácia Adamových jabĺk je nie bežné divadlo, vzácne spája pútavosť a hĺbku (ak sa však chce divák vyvarovať potenciálnemu sklamaniu z divadla, možno je lepšie film nevidieť). Adam nájde samého seba len cez boj s Jóbom (utrpenie), Jób sa musí vrátiť k Adamovi (počiatku), aby našiel zmysel. Obaja musia spoznať pravdu o človeku, aby veci mali význam.

---

[1] Autormi sú Lars von Trier a Thomas Vinterberg. Dostupné na: https://sk.wikipedia.org/wiki/Dogme_95.[2] Združenie dánskych pastorov udelilo A. T. Jensenovi výročnú cenu kultúry práve za postavu protestantského kňaza Ivana.[3] V slovenčine odporúčame Knihu Jóbovu v preklade Karola Gábriša a prebásnení majstra Viliama Turčányho (Bratislava: Tatran 2007), z ktorej sme aj čerpali niektoré informácie.