Adam, Eva a smiešne peklo slabostí

Vytlačiť

Dramaturgia: Martin Geišberg
Scéna: Peter Palik
Kostýmy: Eva Farkašová
Hudba: Martin Geišberg
Réžia a dramatizácia: Peter Palik
Asistent réžie: Petra Kriváčková
Návrh bábky: Elizabeth Wittgrúberová 

Účinkujú:
Adam Krt: Jozef Novysedlák
Eva Krtová, Babka, Krčmárka: Mária Brozmanová
Adam Trnka, Šmálok: Matej Erby/Mikuláš Macala
Eva Trnková, Komplic, Ľahká žena, Policajtka: Denisa Macalová Ďuratná/Petra Kriváčková

 

Ak zoškriabeš zo zrkadla striebornú vrstvu, stane sa priehľadným. Môžeš ho použiť ako okno, môžeš cezeň pozerať do sveta, vidieť ľudí. Zrkadla nebude škoda. Ak stretneš ľudí a dosť dôkladne sa im pozrieš do tváre, do očí, uvidíš svoj odraz.

Prepáčte obrazný úvod, ale inscenácia Rysavej jalovice na doskách Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi má aj svoje lyrické, obrazné prvky. Motívy hľadenia do očí, hľadania obrazu seba vo vzťahoch i nazerania do sveta cudzích v sebe obsahujú aj možnosť hovoriť o ľudskej duši, morálke a nebodaj aj moralizovať. Už samotná predloha, novela Martina Kukučína, má aj svoj moralizátorský rozmer. Aký iný môže byť príbeh o pijatike, sprenevere peňazí, nešťastnom manželstve a ďalších vzťahoch deformovaných alkoholom? V Spišskom divadle sa na Kukučínovu prózu pozreli komediálnou optikou. Hľadiac na obraz spoločnosti konca 19. storočia si však uvedomíme, že sa až tak veľa nezmenilo. Že okno do minulosti je zrkadlom. Príbeh Adama Krta je aj príbehom súčasníka, mikrokomunita tu žije rovnako banálnymi a zároveň ničivými neduhmi. A pristihneme sa aj pri tom, že sa smejeme tomu, čo veľmi dobre poznáme: ľudskej malosti. Freudisti by tu hovorili o terapeutickej funkcii divadla a komédie, ktorá nás usviedča, a tým koriguje. O katarzii smiechom. Freudista nie som. Len zhrniem znaky inscenácie, ktoré som od začiatku naznačoval:

- Ide o komédiu. Predstavenia od premiéry v októbri do konca roka boli vypredané.

- Hra má aj lyrické prvky. Ich nositeľom je najmä hudba a tiež práca so svetlom a scénou.

- Režisér a dramatizátor Peter Palik zachoval aj morálny aspekt hry – jej témou je alkoholizmus. Navyše ho aj rozšíril. O tom podrobne neskôr.

- Keďže predloha je novelou, pri transformácii na divadelný text došlo k prekódovaniu. A aj ku aktualizácii. Nie je to vyšívaná gýčová spomienka na život ľudu spred 150 rokov, ale súčasná aktuálna hra s prvkami epického divadla.

V Adamovciach žije Adam Krt a jeho žena Eva. Ako sa neskôr ukáže, všetci muži z dediny sa v inscenácii volajú Adamovia, každá žena je Eva, čo naznačuje archetypálnosť situácie, typickosť a tiež blízkosť k podobenstvu, moralitke, ktorá sa týka mužov a žien bez výnimky. Adam na privyrobenie šije kapce, žena ho s nimi pošle na jarmok do Mrhanova, aby ich tam predal, nakúpil potrebné veci, a navyše mu dá 50 grošov na kúpu kravy. Adam kapce predá, najprv sa baví s podvodníkom Šmálkom a sám súc intelektuálne nezaťažený, takmer kúpi zle. Ale keďže sa nepohodnú (Krt ráta ešte v starom systéme, nesedí mu Šmálkovo počítanie ovplyvnené peňažnou reformou), ku kúpe nedôjde. Cestou domov Krt stretne suseda Trnku a od neho kúpi rysavú jalovicu. Obchod idú zapiť, opijú sa, Trnkova žena nevediac nič o obchode kravu spred krčmy odviaže a vezme domov a dvaja opití ju hľadajú u mrhanovských mešťanov a nakoniec u richtára. Nepochodia, dokonca sa pohádajú a každý idem domov sám. Po návrate domov a vytriezvení musí ísť Adam s pravdou von: nemá ani kravu, ani peniaze. Nešťastná žena plače, nuž sa on poberie do sveta. Krava sa nájde u susedov, ale Krt sa na niekoľko dní stratí, všetci z dediny sú presvedčení, že je mŕtvy, ale on sa vráti a zarobí peniaze, čo prepil, na píle. Navyše sa zaviaže, že už nikdy nebude piť.

V čom sú v hre oproti pôvodnému textu odchýlky? Novela je epikou, divadelná hra vyžaduje viac dramatickosti. Preto hra neobsahuje digresívne epizódy vysvetľujúce, ako došlo ku konfliktu medzi susedmi Trnkom a Krtom. Niektoré dejové pasáže prerozpráva rozprávač – je ním niektorá zo štyroch postáv. Aj samotnú expozíciu uvádzajú všetky štyri postavy a je urobená vo forme cirkusového licitovania, jarmočného chválenia hry. Rozprávač plní ešte jednu funkciu: vstúpi do deja, ktorý sa na tú chvíľu preruší, aby vysvetlil reálie, ktoré sú dnešnému divákovi cudzie (rozdiel medzi kapcami a krpcami, rozdiel v starom a novom počítaní grošov po menovej reforme, čo je to oldomáš...). Komika týchto vstupov tkvie v pseudovýkladovom štýle, ktorým sú prednášané.

Ďalšou odchýlkou/aktualizáciou je stretnutie s podvodníkom Šmálkom. Kým pôvodne len predával starú kravu, teraz ukazuje Krtovi akési obrázky na vnútornej strane kabáta, žmurká a vraví o „kozách“. Vystupuje teda ako pasák. Krt však vo svojej prostote povie, že jednoducho potrebuje kúpiť kravu a tento erotický motív sa ďalej nerozohráva. Aktualizáciu tu chápem tak, že kým kedysi na muža z malej dediny číhalo nebezpečenstvo oklamania šmelinárom, dnes má inú povahu. Zásadnou odchýlkou od pôvodného textu, ktorá generuje veľa vďačne prijímanej komiky, je séria scén, ktoré nahrádzajú stretnutie s mešťanmi, gazdami a richtárom Mrhanova, ktorí nevedia a nechcú pomôcť opitým susedom nájsť kravu. V hre stretávajú najprv nahluchlú babku drobčiacu o barlách (výborne stvárnenú Máriou Brozmanovou). Tá najskôr nerozumie, čo chcú, ale keď pochopí, že sú opití, začne ich naháňať (má originálny spôsob pohybu a dokáže jeho kvality stupňovať) a nakoniec ich barlami zmláti. V tejto scéne vidíme aj karikatúru akčných súbojov, bojových umení, ale aj odkaz na film Matrix. Ďalším, koho susedia oslovia v snahe získať informácie o stratenej krave, je ľahká žena. Scéna nie je perverzná, ani sexuálne nabitá. Aké už len môže byť stretnutie prostitútky tretej cenovej kategórie a dvojice chlapov, ktorá sa ledva drží na nohách? Na smiech je najmä ich neohrabanosť a detinský spôsob, akým sa jej pomedzi pýtanie na kravu snažia dvoriť. Tretím stretnutím je stretnutie s policajtkou. Dvojica pôvodne sama dostala nápad, že vyhľadá políciu, ale keď sa jej krik za políciou zmení na spev a keď namiesto príslušníka stretnú príslušníčku, sú v situácii rušičov nočného pokoja, nie okradnutých. Policajtka hovorí súčasným jazykom strohej predstaviteľky zákona. Žiada ich, aby predložili občianske preukazy, naznačuje, že chlapom riadne ťahá z úst, a tak šikovne využíva obušok, aby si ich držala od tela. Keď sa vztýčený obušok ocitne pred tvárou Adama Trnku, on na chvíľu akoby predstavoval opitého politika, ktorý dáva verejné vyhlásenie do mikrofónu. Policajtka sa lúči direktívnym „pomáhať a chrániť“, ktoré znie ako príkaz, a tak rozpačití opilci odpovedia „vykonám“. Táto scéna si vyslúžila potlesk. Pravdepodobne preto, že situácia je odpozorovaná zo života a zároveň heslo „pomáhať a chrániť“ je usvedčujúce aj pre políciu: s jeho napĺňaním políciu málokto spája. A naozaj – nikto z oslovených dvom opilcom nepomohol. Susedia zároveň nevedia prísť policajtke na meno: volajú ju pani policajt, pani nadstrážmajster, pani poručík... To svedčí o rigidite, čo sa týka rodových kompetencií vykonávať rôzne zamestnania a rovnako o neschopnosti rozoznávať šarže. Ale hlavne z toho vzniká dobrý humor.

Najzásadnejší posun oproti literárnej predlohe vidím v tom, že kým v pôvodnom texte Eva smutne čaká na svojho muža, tu začína piť. V istej chvíli, keď znechutená hľadí na fľašu, z ktorej si práve upila, stojí pred rozhodnutím prestať. Namiesto toho ju vypije na ex, a tak keď sa Adam vráti s peniazmi a záväzkom, že už nikdy nebude piť, nečaká ho šťastná žena, ktorá aj doteraz držala ich domácnosť v poriadku, ale na mol opitá, ledva stojaca a bľabotajúca troska. Problému pitia neboli v hre ušetrené ani ženy. Záver preto dostáva trpkú príchuť. Hoci končí vianočnou koledou (aj v knihe sa dej končí po sviatkoch), je jasné, že s alkoholom nebude také ľahké skoncovať a cesta k harmonickej domácnosti bude dlhšia.

Ženský alkoholizmus sa objaví aj v scéne predtým. Keď po odchode Krta prichádzajú susedia Trnkovci, aby Eve Krtuli povedali, že krava je u nich, sused Trnka piť nesmie (veď včera prišiel domov opitý), ale ženy si nalievajú jeden pohárik za druhým. Nesmierne komicky tu pôsobilo, že ich reč sa postupne mení na kotkodákanie. Desémantizovaná komunikácia má gradáciu a zvukové kvality, ktoré nahrádzajú to, čo by sme v takej komunikácii čakali. Jedna suseda vraví, že musela v meste vybaviť to, to a to (zoznam nahradí kotkodákanie), druhá vraví, čo mužovi povedala na to, že prišiel opitý (všetci si to vieme predstaviť a domyslieť, nahradí to kotkodákanie). Trpký smiech, výbuchy smiechu. Ženy sa rozchádzajú opité tak, že sú neschopné chodiť a zmysluplne hovoriť. To vraví o tom, že nielen mužský, ale aj ženský obzor je maličký. Ženy tu nie sú trpiteľky, mučeníčky. Ony sú rovnako ako muži obeťami situácie a rovnako ako muži v nej strácajú dôstojnosť.

Za zmienku stojí aj niekoľko aktualizačných vtipov, spišských a rómskych nárečových replík a odkazov na súčasné reálie.

K dramatizácii treba ešte dodať, že vidieť, že ju robil režisér s divadelnou predstavivosťou a že jej to prospelo.

Režisér Peter Palik je aj scénografom inscenácie. Zvolil si veľmi jednoduchý objekt. Vyzerá ako zväčšené okno drevenice, dvojkrídlové, vo veľkosti dverí, ktorými poľahky prejde človek. Medzi jednotlivými scénami sa otáča a tak signalizuje, kedy sme vnútri a kedy v exteriéri. Na okno sa dá vyliezť. Adam Krt pri prechode cez lávku ponad potok na ňom stojí priam hrdinsky, tragikomicky vztýčený nad javiskom. Všetci sme radi, že sa z neho dostane bez úrazu. Otváraním jednotlivých krídel sa okno mení na výčap, dvere do domu, alebo v dokorán otvorených krídlach stojí Adam Krt zarámovaný vo svojej biede. Nasvietením na červeno sa okno zmení na vstupné dvere do nevestinca (ktorého prah náš opitý hrdina neprekročí). Ako vraví režisér, možnosti interpretácie tohto okna sú ľahko prístupné každému: okno do života jednotlivca, okno do jednej nefungujúcej domácnosti, okno do života spoločnosti, ale aj veľké prázdne okno v hlave po fláme. Pridávam aj možnosť zrkadla pre divákov, ktorí sa otáčaním okna ocitajú raz dnu, raz vonku – dej sa ich teda týka raz ako prizerajúcich sa, inokedy ako účastníkov – je to aj ich príbeh.

Práci so svetlom napomáha fakt, že na zadnej strane scény je biela plachta. Vďaka jej bielobe farebné svetlo zásadne mení vzhľad priestoru. Svetelné efekty vytvárajú dojem skorého zimného rána, stmievania, vytvoria vianočnú atmosféru pri spievaní záverečnej koledy (v ráme okna sú LED svetlá), akčný dynamizmus pri „súboji s babkou“. Osobitne vyzdvihujem scénu, počas ktorej Adam Krt sám kráča mátožným nočným lesom a trpí opileckými preludmi. Tí z vás, ktorí poznáte túto scénu z filmu s Jozefom Kronerom, určite uznajú, že ide o jednu z najlepších. Bol som zvedavý, ako sa tvorcovia hry vyrovnajú s tým, že tieto scény môžu ľudia porovnávať. Režisér zvolil inú cestu ako film. Namiesto komiky potácajúceho sa opilca, ktorý si psa s džbánom na hlave zmýli s mátohou, bodovým reflektorom na modro vysvietenom pozadí znázornili mesiac, vlnením plachty v pozadí scény, silným echom a tackaním Adama Krta pri prechode cez lávku ponad potok vytvorili dojem tekutosti priestoru. Je to skôr lyrická a obrazne bohatá, než dominantne komická scéna. 

Okrem okna sa na scéne objavia ešte štyri stolčeky, torzo vianočného stromčeka a bábka kravy – vlastne iba jej hlava, ktorú si môže niektorý z hercov nasadiť na krk a na chvíľu zahrať jalovicu. Dá sa uvažovať aj o tom, že herec s kravskou hlavou a ľudským telom zobrazuje človeka, ktorý sa opil „pod obraz Boží“, či „ako hoviadko“. Lenže sú chvíle, keď má krava viac rozumu ako človek. Keď Adam Krt kúpi kravu od suseda Adama Trnku a spolu zájdu do krčmy, krava prestrkuje hlavu cez okno a pri každom ďalšom bodrom „Na zdravie!“ nesúhlasne krúti hlavou, že toto veru na zdravie nebude. Autorkou bábky je Elizabeth Wittgrúberová.

Kostýmy mala na starosti Eva Farkašová. Ako som už spomínal – nie sú dobové, z konca devätnásteho storočia, ale zo súčasnosti, respektíve, ako uviedol dramaturg Martin Geišberg, z doby krátko pred súčasnosťou. Krt so silnými okuliarmi má vyťahané menčestráky, starý kabát a „rádiovku“, sused Trnka montérky na traky, ušianku a „bufajku“ kaki farby. Ženy majú šaty ako panie upratovačky ešte z oných čias, ak sú vyrušené v skoré ráno ako Eva Krtová, majú natáčky. Postavy krčmárky, policajtky, komplica či ľahkej ženy sú oblečené jednoducho, realisticky, nápadito. Za všetky uvediem príklad ľahkej ženy, ktorá má síce červenú parochňu a hodvábny župan, ale na nohách crocsy – aj erotika je tu banálna, provinčná a teda kruto deziluzívna.

Spomedzi nonverbálnych zložiek treba ešte spomenúť hudbu. Sú v nej folklórne motívy, ale v inštrumentálnom folkovom šate. Žiadne rezké tancovačky, ostré husle, ujúkanie, ani citlivý cimbal. Jednoduchá píšťala, gitara, drumbľa a perkusie. Režisér o hudbe povedal, že je lyrickým prvkom, s čím možno len súhlasiť. Hudba vypĺňa predely medzi scénami. Tie, nabité humorom, vyvolávajú výbuchy smiechu. Hudba voči nim pôsobí kontrastne. Vytvára tým priestor na spomalenie, zamyslenie, (seba)reflexiu. Je jedným z prostriedkov, ktorým ide inscenácia textu pod kožu, ktorým sa vyhýba kĺzaniu po povrchu, skĺzaniu k ľahkej zábave. Napríklad počas osamelého pitia Evy Krtovej sa ozýva rytmický zvuk, ktorý znie ako rozbitie pohára.

Herecké výkony sú výborné. Štyria herci hrajú desať postáv a ich pohyb, gestika aj mimika sa pri každej zásadne mení, navyše sa mení aj podľa toho, či sú triezve, alebo nie. A máme tu aj spomínané rozprávačské pasáže. Nikto tu teda nehrá iba sám seba, respektíve svoj úzky zvyčajný repertoár. Za zvlášť zdarné považujem už spomenuté pohybové variácie invalidnej babky v podaní Márie Brozmanovej. Našťastie je toho však aj viac, čo hodno chváliť. Napríklad to, že herci nenadbiehajú publiku lacnými vtipmi bederného humoru, hoci pri montérkovej erotike a ožranstve by sa núkalo zostúpiť do kvalitatívneho suterénu. Jozef Novysedlák o snahe zachovať mieru povedal, že si vyžaduje stále väčšiu námahu. Lebo herec vtipy už pozná a má tendenciu ich gradovať. Je teda na ňom, aby mieru ustriehol. Nedá mi nenapísať, že s takýmto zrelým postojom sa stretávam zriedka. Herci bohužiaľ často nadbiehajú najmenej náročnej časti publika, alebo publikum v úpadku vkusu predstihnú. Tu potom platí, že divadlá sa nedelia na prestížne z väčších miest a malé, provinčné, ale na nekvalitné a kvalitné. Aj táto inscenácia zaraďuje Spišské divadlo k tým druhým.

Spišská inscenácia Rysavej jalovice je prvou divadelnou adaptáciou tejto prózy na profesionálnom javisku. Nemožno ju teda porovnať s predošlými. Samej osebe sa jej však podarilo pôvodný príbeh a pôvodný text veľmi trefne aktualizovať súčasnými motívmi. Práve na nich spočíva väčšina publikom tak dobre prijímanej komiky. Tá je taká presná (zo súčasnosti a z tohto geografického priestoru), že neskoršie uvedenia – ak budú chcieť zostať verné duchu hry – nebudú môcť len mechanicky zopakovať, čo nájdu v scenári, ale budú musieť hľadať, čo vystihuje čas a priestor ich nového uvedenia. A navyše je tu spomínaný morálny tón. Tvorcovia zachytili to univerzálne, čo sa nemení: príbeh malého, jednoduchého, voči zlu a vlastným slabostiam bezbranného človeka, ktorý vzbudzuje smiech, ale aj súcit. Napätie medzi smiechom a súcitom robí hru ambivalentnou. A najmä: dodáva jej vertikalitu. 

Publikované online: 16.12.2015

Jozef Palaščák

Jozef Palaščák (1984) študoval Slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s estetikou na Prešovskej univerzite a titul PhD získal v odbore Literárna veda na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Vyšli mu zbierky básní TELOI (2009) a Notácia (2014), bibliofília Otec, Syn a Cudzinka (2010), prózu, recenzie  a eseje publikoval časopisecky a na internete, rozprávkový seriál v spoluautorstve s manželkou Barborou Palaščák Vincovou Zebra Ebra (2011) vysielal Slovenský rozhlas. Je tiež spoluautorom divadelnej hry DIVADLA NA PERÓNE Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor v Slovenskom rozhlase.