Aby bol svet ľudskejší

Vytlačiť

János Háy: Šteňa

 

Preklad: Renata Deáková

Dramaturgia: Alžbeta Verešpejová

Scéna: Anita Szőkeová

Kostýmy: Anita Szőkeová

Hudba: Nino Rota

Réžia: Michal Náhlík

 

Účinkujú:

Gejza: Matúš Buch

Lajoš Banda: Boris Srník

Piťu Herda: Peter Krivý

Teta Róžika: Ľudmila Dutková

Marika: Júlia Čekaňáková

Sused: Igor Kasala

Susedka: Valéria Fürješová

Laci: Peter Lejko

Kares: Samuel Gáfrik

Béla: Martin Juríček

Vizika: Antónia Kurimský Oľšavská

 

 

Hru maďarského dramatika Jánosa Háya Šteňa inscenovalo viacero maďarských i zahraničných divadiel. Uvádza sa od roku 2002 a v súčasnosti ju do svojho repertoáru zaradilo aj Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Od svojho uvedenia hra nestráca na svojej aktuálnosti a dokáže osloviť aj divákov v širšom geografickom a kultúrnom kontexte, hoci prioritne reflektuje osudy ľudí z východnej Európy. Aktuálnosť hry podporuje aj 30. výročie novembra 1989.

Nachádzame sa v stereotypnej realite dediny, ktorá si žije svojím monotónnym rytmom života. Hoci všetko (kostýmy, repliky, scéna) nasvedčuje tomu, že príbeh sa odohráva v osemdesiatych rokoch, jasný signál obdobia po nežnej revolúcii prezrádza postava „súdruha“ Laca v úvodných obrazoch, ktorá ponúka pracovné miesto protagonistovi Gejzovi v sprivatizovanom kameňolome. Už na začiatku inscenácie, ako aj v jej priebehu, možno pozorovať ambivalentnosť doby, ktorú tvorcovia akcentujú vykreslením postáv a situácií, ktoré fungujú v určitých stereotypoch. Gejzovi matka kupuje každý deň rovnaké jedlo, Lajošovi balí žena rovnakú desiatu, každodenné čakanie na autobus, ktoré si Lajoš a Piťu krátia súťažením v pľuvaní, príchod autobusu, ktorý šoféruje opitý šofér, každý rozhovor manželov končí hádkou a bitkou, každý pracovný deň končí v krčme a pod.

Hlavnou postavou inscenácie je teda Gejza – autistický mladý muž, ktorý sa dostáva do absurdnej situácie, keď mu napriek jeho hendikepu ponúknu pracovné miesto v kameňolome. Jeho úlohou je sedieť na koženkovom sedadle, dávať pozor na pás s kamením a tlačidlom upozorniť na prípadnú zmenu, pričom divákovi aj ostatným postavám je jasné, že k nej nikdy nedôjde. Na scéne sa Gejza objavuje už pred začiatkom predstavenia a svojím správaním (sedí na posteli a kolíše sa) evokuje inakosť a osamelosť (nevšíma si divákov v hľadisku a diváci si nevšímajú jeho). Otázky − čo je normálne, kto je normálny, ako prijať alebo neprijať odlišnosť, sa tiahnu celým predstavením. Reakcie dedinského okolia sú síce na prvý pohľad zhovievavé, ale jedine matka, v bezpodmienečnosti lásky k svojmu dieťaťu, ho dokáže prijať, hoci si uvedomuje jeho hendikep („Ja viem, že je chybný, ale on je tiež na dačo dobrý.“).[1]

Predstavenie sa skladá z 28 obrazov. Tie možno prirovnať k filmovým záberom prestrihnutým hudbou a tmou. Inscenátori použili hudbu skladateľa Nina Rotu z Felliniho filmu Amarcord. Jej charakter sa na prvý pohľad nezhoduje so zameraním inscenácie, postupne však odkrýva svoj význam a nadobúda autonómny zmysel. V priebehu hry sa tempo hudby mení a pôsobí ako kontrast vnútorného sveta postáv a ich expresívneho správania. V závere vyústi do klaunovského pochodu a podporí tak výborný režijný nápad metafory „cirkusu svet“.

Autorka scény a kostýmov Anita Szőkeová rozčlenila priestor na niekoľko častí korešpondujúcich s prostredím dediny – izba, plot, zastávka, bufet, obchod, kameňolom, ulica. Výrazným scénografickým prvkom je piesok evokujúci prostredie kameňolomu, ktorý je funkčne využívaný pri viacerých mizanscénach (zmierňuje fyzickú bolesť hercov pri častých pádoch a fyzických stretoch postáv). Funkčnosť tohto scénického prostriedku však prevyšuje jeho umelecký zámer, hoci divák si jeho prítomnosť môže interpretovať ako plynutie času a pod. Podobne aj prítomnosť koženého kresla na kopci s pieskom, kde svoju „dôležitú“ funkciu vykonáva hlavná postava, možno chápať ako ilúziu vytvárania zdanlivo zodpovedných postov. Režisér Michal Náhlík s týmto scénografickým prvkom (pieskom) nepracuje natoľko dôsledne ako napríklad s kolesom od bicykla (protagonista ho v priebehu hry opakovane zviera v rukách), ktoré evokuje cyklus života, ako aj cyklickosť postáv (u žiadnej z nich sme nezaznamenali vývoj). Kostýmy postáv odkazujú na dobové reálie spred roka 1989 (pionierska košeľa a šatka chlapca, pracovný plášť na obleku vedúceho lomu, výrazné líčenie a lesklé oblečenie u žien), ako aj ukotvenosť jednotlivých postáv v stereotypnom prostredí dediny, v ktorej prevláda nezamestnanosť a sociálny úpadok. Inscenátorom sa bez problémov podarilo adaptovať obraz maďarského vidieka z predlohy na slovenské prostredie a vykreslením jednotlivých postáv sa zároveň potvrdil predpoklad zrozumiteľnosti hry v rozličných kultúrno-spoločenských kontextoch, keďže ide o reflexiu rovnakých existenciálnych problémov ľudí na celom svete.

Divák sa v priebehu hry ocitá v role pozorovateľa, ktorý jednotlivé postavy neposudzuje, ale vďaka režijnému vedeniu a hereckej práci ich prijíma také, aké sú. V inscenácii sa predstavia rozličné typy postáv (alkoholici, nezamestnaní, prostitútka, autista), ktoré herci stvárnili autenticky. Príkladom sú aj dialógy v krčme pri pulte, keď postavy s adekvátnou mimikou, posturikou i gestikou, ktoré možno pozorovať aj v reálnom svete, vypovedajú „životné pravdy“ („Preto sa oplatí žiť, lebo zabúdame. A chľastať sa oplatí preto, aby sme sa pri tom zabúdaní nenudili.“). Za výrazný výstavbový prvok možno považovať kontrast, ktorý je prítomný vo viacerých jazykových i mimojazykových prostriedkoch. Na jednej strane sa predstavuje čistá duša protagonistu Gejzu, ktorá je v kontraste s prízemným správaním ostatných obyvateľov dediny. Výrazní sú hlavne traja „krčmoví kamaráti“ (Boris Srník, Peter Krivý a Martin Juríček), vďaka ktorým sa vo výslednom tvare podarilo vážnosť tém vyvažovať grotesknosťou. Emotívna je scéna v potravinách, v ktorej mama Gejzu Róžika verbalizuje svoje obavy o syna („Keď zomriem, on tam ostane sám.“). Predavačka Marika vyjadruje na prvý pohľad svoj súcit, no vzápätí pozerá do druhej izby, kde na ňu čaká jej milenec. Monológ Róžiky patrí k najsilnejším momentom predstavenia. Aj v tejto scéne sa prejavil cit režiséra (Michal Náhlík) pre prácu s hercom a cit herečky (Ľudmila Dutková) pre mieru, s ktorou dávkovala emotívny potenciál a zároveň ponechala interpretačný priestor divákovi. Ku kontrastným prvkom patrí aj práca s hudbou a tichom. V jednom obraze dochádza ku generačnému stretu, ktorý sa prejavuje v jazykovej rovine a vyvoláva komický efekt (mladá predavačka Marika spomenie v rozhovore o diskotéke super acid, ktorý si Róžika interpretuje ako acidofilné mlieko).

Vo vykreslení charakteru protagonistu Gejzu možno vidieť paralelu s postavou Dona Quijota. János Háy, podobne ako Cervantes, vytvoril postavu „blázna“, ktorý nám spontánne a otvorene kladie jasné otázky, na ktoré hľadá odpoveď každý (zmysel práce, existencie, utrpenia a pod.): „Keď ja tam nemám robotu, tak načo som tam?; Pán Boh napraví, keď sa stane na zemi nejaká chyba?“. Postupne tak divák zisťuje, že postihnutý Gejza má viac zdravého rozumu ako my všetci, ktorí sa na jeho živote bavíme. Z roly pozorovateľov vedie režisér divákov k tomu, aby si kládli rovnaké otázky. Ide napríklad aj o opakujúce sa repliky  o štekajúcich psoch („Tie psiská vedia štekať. Ja nie som sprostý ako tie psiská.“). Počas predstavenia ani raz nezaznie brechot psov, zato „štekot“ ľudí je tu častý. Matúš Buch zobrazil postavu Gejzu, ktorá už na prvý pohľad vyznieva inak, verne – oblečený v pionierskej košeli, na krku pionierska šatka, ostrihaný podľa hrnca, , neistá chôdza, neprirodzené držanie hlavy i rúk, v závere predstavenia jasne odkazuje na postavu Dona Quijota. Nielen vďaka týmto vonkajším prejavom, ale hlavne vďaka vnútornému prežívaniu sa mu podarilo vystavať jedinečnú postavu. Gejza si aj napriek svojmu hendikepu realitu uvedomuje v plnej miere. No pri konfrontácii s ňou sa stáva ešte zraniteľnejším. Napríklad pri scéne, v ktorej ho na požiadanie kunčaftov zvádza prostitútka.

Najdramatickejšia časť predstavenia je v situácii, keď mu Lajoš a Piťu hodia na pás zakrvavenú košeľu a Gejza im uverí, že ide o Lajošove mŕtve telo. Tragickosť prežívania tejto situácie postavami Gejzu a jeho matky (Gejza si bije hlavu o múr a matka ho utešuje) je v ostrom kontraste so scénou z krčmy, kde sa na tomto zážitku aktéri cynickej „hry“ okázalo bavia. Napriek ich prízemnému správaniu tieto postavy nevnímame ako negatívne, možno aj preto, že postupne spoznávame aj ich hendikepy (rečová chyba, hlúposť, využívanie sociálneho systému, prostitúcia). Inscenátorom sa spolu s hereckým tímom podarilo vytvoriť kompaktný celok, ktorý ponúka divákovi viacero interpretačných rovín s odkazom na súčasnosť.

Napriek tomu, že inscenátori upozorňujú na nevhodnosť predstavenia pre osoby mladšie ako osemnásť rokov, prítomnosť expresívnych scén a vulgárny jazyk v konečnom dôsledku nevyznievajú nevhodne a majú svoje opodstatnenie. Odporúčanie pre divákov preto môže v súčasnom kontexte vizuálnej kultúry vyznievať trocha moralizátorsky. Naturalistické obrazy bitiek a fyzických stretov sú často zmiernené komickosťou a na pozadí naturalistických obrazov, ale aj prízemného humoru sa vyslovujú univerzálne otázky bytia. „Drsne poetický a hlboko existenčný príbeh,“ ako je označený v opise predstavenia na oficiálnej stránke divadla, sa tak môže stať výborným podnetom na diskusiu medzi rôznymi generáciami, ktoré vyrastali a žijú v zdanlivo rozličných svetoch. Záverečný dialóg matky so synom je podnetom na zamyslenie sa pre všetkých prítomných, ktorí si otázku o napravení chýb (vrodených či získaných) kladú aj v reálnom živote (Gejza sa pýta mamy, či Boh napraví chybu na zemi). Po prvotnom zaváhaní zaznie záverečná replika matky: „Možnože nie.“, ktorá sa stáva impulzom na premýšľanie o možnostiach, ako napraviť svoj postoj k sebe navzájom, aby bol svet napriek mnohým „chybám“ lepší.

 


[1] Všetky citácie v texte sú prepisy replík z predstavenia.

Publikované online: 28.11.2019

Mária Kuderjavá

Mária Kuderjavá študovala na Pedagogickej fakulte v Prešove UPJŠ v Košiciach odbor slovenský jazyk a literatúra a ukrajinský jazyk a literatúra. Doktorandské štúdium absolvovala na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity. Venuje sa hlavne pedagogickej činnosti. Predmetom jej záujmu sú prieniky divadelného umenia do výchovy a vzdelávania detí a mládeže. Vo svojich odborných publikáciách sa sústreďuje na rozvoj čitateľskej a literárnej kompetencie detí mladšieho školského veku prostredníctvom metód tvorivej dramatiky.