Absurdný červený sen

Vytlačiť

 Alina Nelega: Amália dýcha zhlboka

 

Réžia, dramaturgia, scéna, výber hudby: Anna Šoltýsová

Preklad: Diana Semanová, Mária Hamorská

Kostýmy: Diana Semanová

 

Účinkujú:

Amália: Diana Semanová

 

Premiéra 5. októbra 2018 v Divadle Actor pod Vežou Košice. (Recenzia napísaná na základe reprízy zo 16. apríla 2019.)

 

V máji 2018 predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker slávnostne odhalil v nemeckom Trevíri bronzovú sochu Karla Marxa pri príležitosti dvojstého výročia jeho narodenia. Viac než päť metrov vysoký a dve tony vážiaci monument je darom Čínskej ľudovej republiky. Mnohí pri tejto príležitosti hovorili o facke postkomunistickým krajinám, stovke miliónov mŕtvych obetí a ľudským právam vôbec. V tom istom mesiaci začala na slovenských divadelných javiskách dýchať zhlboka Amália, obeť rumunskej diktatúry proletariátu.

Krutá skúsenosť komunistickej totality by bola do veľkej miery márna, ak by sme sa ju nesnažili sprítomňovať a reflektovať. Dnes sme konfrontovaní s omnoho sofistikovanejšími snahami o totalitu konzumu, materializmu a neomarxizmu, no korunu našej historickej skleróze (možno až demencii) aj tak dáva mýtus o tom, ako nám bolo za socializmu dobre.

Súčasná rumunská dramatička Alina Nelega (1960), dvojnásobná držiteľka domácej ceny Dráma roka, bola za svoju komornú hru Amália dýcha zhlboka v roku 2007 ocenená titulom „Európsky autor roka“ na medzinárodnom divadelnom festivale Heidelberger Stückemarkt v Nemecku. Jej slovenská premiéra sa viaže k Akadémii umení v Banskej Bystrici v interpretácii Diany Semanovej (28. máj 2018, réžia A. Šoltýsová, pedagogické vedenie R. Sanitra). Táto inscenácia bola prenesená a upravená pre profesionálnu scénu a následne uvedená v Divadle Actor pod Vežou v Košiciach, kde mala premiéru 5. októbra minulého roka. Titul hry je pre toto košické divadlo viac než symbolický. Jeho špecifikum tkvie totiž v tom, že doslova dýcha obomi časťami svojich divadelných pľúc – má profesionálnu aj amatérsku zložku. V oboch prípadoch sa snaží prinášať nezávislú kultúru za dobrovoľné vstupné, aby sa kvalitné divadlo mohlo dostať naozaj ku všetkým. Repertoár a ambície divadla svedčia o tom, že sa skutočne snaží dýchať zhlboka a nechce robiť veci povrchne. Pre úplnosť dodajme, že v decembri túto hru uviedlo (avšak nesprávne ako slovenskú premiéru) aj banskobystrické Bábkové divadlo Na rázcestí (réžia Marián Pecko, účinkujú až tri herečky) v rámci sezóny 2018/2019 s mottom V znamení snov, ktorá sa rečou javiska obzerá za stým výročím československej štátnosti a usiluje sa o reflexiu významných medzníkov, ktoré sa s ňou spájajú.

Samotné meno Amália má pôvod v starogermánskom „Amal“, čo znamená „práca“, v prípade dievčenského mena „pracovitá“. Niekedy je chápané ako variant hebrejského mena „Amalya“ s významom „dielo Pána“. Fiktívna rumunská žena Amália sa narodila v roku 1947 a už jej meno vyjadruje rozpor, s ktorým vstupuje ako mladé dievča do života.

Ešte pred začatím predstavenia však divákov vítajú v sále rumunské budovateľské piesne, ktoré sa podobajú tým našim – asi preto, že sú priam (a doslova) internacionálne. Hru však neomylne zasadia do historického kontextu. Symbolicky, práve v roku Amáliinho narodenia, je v Rumunsku zosadený kráľ a k moci sa dostávajú komunisti. V povojnovom Československu sa podobný prevrat udeje len o niekoľko mesiacov neskôr. Obe krajiny sa následne vyvíjajú v mnohých ohľadoch uniformne, čo je jeden z charakteristických znakov každej totality a zároveň dôvod, prečo je Amáliin príbeh blízky a aktuálny aj pre nás. Pád komunistickej diktatúry v roku 1989 sa však udeje diametrálne odlišne – zatiaľ čo v bývalom Československu prebehne vďaka Nežnej revolúcii pokojne, v Rumunsku dôjde ku koncu Ceaușescovho režimu len za cenu najvyššieho počtu obetí zo všetkých krajín východného bloku, ktoré sa vyrovnávali s komunistickou totalitou. Napriek výrazne odlišnej štartovacej pozícii nás Rumunsko v mnohých ohľadoch dobieha (spoločný vstup do NATO, vstup do EÚ len tri roky po SR), v niektorých nám môže byť vzorom – hovoríme najmä o roku 2017 a masívnych protestoch obyvateľstva voči korupcii politikov a ich následnému postaveniu pred súdy. To je zároveň aj rok, keď podľa poznámok autorky končí Amáliin príbeh. Zdá sa, že Alina Nelega necháva divákovi priestor na uvažovanie, či totalita končí pádom skorumpovanému režimu alebo až odsúdením skorumpovaných politikov. V každom prípade, rumunská spoločnosť v tomto smere ukázala väčšiu zrelosť a zodpovednosť za krajinu a prekročila tieň našich demokracií karpatského typu. Uvedenie Neleginej drámy na Slovensku v predvečer tridsiateho výročia Novembra ´89 je i preto bezpochyby dobrou voľbou.

Košická inscenácia razí sympatickú cestu chudobného divadla s minimálnymi nárokmi na výpravu, no o to s väčším dôrazom na herectvo. Keď sa vrátime k rozporu ukrytému v mene hlavnej postavy, dostaneme sa ku schizofrénii, ktorú vyžadoval režim od väčšiny obyvateľstva. Pomyselnú čiaru medzi kontrolovaným (verejným, pracovitá budovateľka Amália) a menej kontrolovaným (súkromným, Amália ako Božie dieťa) životom jedinca tvorí opona, pred ktorú je vystrčené mladé dievča Amália – v čiernej sukni a belasej košeli, s červenou šatkou okolo krku, s dvomi vrkočmi. S naivnými očami, žiarivým úsmevom a iskrou nadšenia v hlase deklamuje budovateľské verše, za ktoré by sa nehanbil ani Milan Lajčiak či iní zaslúžilí umelci socialistického (ne)realizmu u nás. Pôsobivý prológ hry pripomína Krylovu pieseň Děkuji (prečo by nakoniec nemohla znieť v pozadí Amáliinej recitácie ako surový kontrast?), no z druhého brehu. Maličká Amália v presvedčivom stvárnení Diany Semanovej ďakuje Strane za šťastné detstvo, za elektrifikáciu zeme, za spánok bez snov nerušený z podzemia výkrikmi politických väzňov, za kávu zmiešanú s uhoľným prachom, za prídel ľanového oleja na vypraženie takisto pridelených piatich vajec mesačne... a nakoniec za cukor, ktorý nie je ani sladký, ani biely a v konečnom dôsledku nie je ani cukrom. Za to všetko srdečne a oduševnene ďakuje. Diane Semanovej sa nedá neveriť, že to myslí vážne a detsky úprimne.

To sa už na strany odhrnie opona a Amália vstupuje na holú scénu – chudobnú ako krajne biedny život bežného rumunského človeka v časoch, keď Nicolae Ceaușescu pre seba budoval v Bukurešti Palác ľudu, jednu z najväčších budov na svete. Na javisku vidíme len úplne jednoduchú posteľ. Celú zadnú stranu tvorí čierna betónová stena. Chladný múr evokuje popravnú čatu, možno nepriechodné hranice alebo obmedzenia človeka vo všeobecnosti. Čierna farba pesimizmus, negatívne vyhliadky, čierne horizonty beznádejnej budúcnosti. Možno aj individuálnu pamäť, ktorá má byť nahradená kolektívnou lžou. Čierna je farba cenzúry, ktorá sa stará o jediný správny pohľad na svet. Posteľ s bielou plachtou je malým ostrovčekom tajnej slobody, kde človek spolu s Viktorom Franklom môže napriek všetkému povedať životu áno.

Tu sa malá Amália modlí. Celé prvé dejstvo je modlitbou, počas ktorej Diana Semanová upiera svoj zrak do neba a rúfusovsky úprimne (Modlitbičky) rozpráva Bohu o svojej rodine – o starých rodičoch, o mamá a papá, o súrodencoch... Detsky hravo prekračuje a kreatívne dotvára školskú informáciu o tom, že človek pochádza z opice, keď ľudí predstavuje ako rôzne zvieratá. Andersenov chlapec kričí, že cisár je nahý, Nelegino dievčatko spontánne hovorí o hodnote človeka, ktorý má pre režim cenu zvieraťa bez duše. Na čiernej stene pribúdajú postavičky nakreslené bielou kriedou ako nanucovaný schematizmus vnímania skutočnosti. V modlitbe vidíme nevedomý zmätok v duši Amálie, ktorá eklekticky spája náboženstvo a ideológiu bez toho, aby v tom videla akýkoľvek rozpor. Záverečné amen uzatvára jej túžbu, aby raz mohla niesť červenú zástavu a spievať hrdinom – robotníkom z baní a tovární – pri budovaní svetlých zajtrajškov.

V závere silného úvodu Amália znovu vystupuje do verejného priestoru a dokončuje svoju báseň, v ktorej sa dokonáva jej vnútorná premena, keď štátna indoktrinácia slávi úspech a človeka definitívne mení na produkt: „Ďakujem, že si ma naučila, čo hovoriť a ako hovoriť, tie krásne slová ako deľba práce, päťročnica, industrializácia, Černobyľ, kuracie pazúry, Dacia 1300... a zabudnúť na slová škaredé, ako je cestovný pas, Coca-Cola, čokoláda, kráľ, psychoanalýza, Európa, sloboda, ja, Boh. A za to všetko a za mnoho a mnoho ďalších vecí ďakujem.“

Umne vystavaný úvod Neleginej monodrámy tvorí poézia, ktorá obopína prózu, čo zaiste nie je náhoda. Viazaná reč poézie predstavuje človeka spútaného kolektivistickou ideológiou, voľné plynutie prózy zasa slobodu indivídua. Ak by sme chceli byť štylisticky dôslední, Nelegine vety vykazujú črty lyrizácie (lyrizovanej prózy), čo naznačuje prenikanie verejného do súkromného, postupnú manipuláciu individuálneho vedomia jedinca. V jej poézii zasa môžeme hovoriť o voľnom verši, čo ukazuje na určitú mieru slobody, ktorú si môže človek uchovať aj navonok. Navyše, každá monodráma musí od prvej chvíle bojovať proti monotónnosti, preto je takéto striedanie literárnych druhov len vítané.

Režisérka Anna Šoltýsová dala úvodu inscenácie pevný tvar, ktorý sa, žiaľ, nezachoval aj v ďalších častiach, ktorým chýba vnútorná štruktúrovanosť a divadelná prepracovanosť aspoň v takej miere, ako sme naznačili vyššie. Chcelo to možno viac trpezlivosti a času. Niektoré veci napriek tomu decentne prepájajú jednotlivé časti hry. Niťou, ktorá sa vinie Amáliiným životom, je jej červená šatka. Súčasne je to scénický objekt, ktorý má funkčný priestor a zaujímavé využitie v celej inscenácii, preto sa oplatí sústrediť naň divácku pozornosť. Šatka vyjadruje amplitúdu osudu, keď je raz hrdo na krku, inokedy v ruke pri mávaní, potom zapletená vo vlasoch dospelej ženy, neskôr však i v ruke pri umývaní podlahy ako handra... Inscenácii by určite nebolo na škodu viac takýchto variujúcich motívov a prepracovaných detailov, ktoré by podávali pomocnú ruku hereckému výkonu a vyšperkovali tak náročnú štruktúru monodrámy. Pozornosť diváka v tomto type drámy preťažuje hercove slová a gestá, divák je sústredený na jedinú osobu, preto je žiaduce a osožné pre obe strany, ak sa táto pozornosť môže rozptýliť aj smerom k hovoriacej scéne, kostýmom, veciam na javisku... Okolo herca však v takom prípade nesmú byť ornamenty, ale veci naplnené významom, čoho je červená šatka dobrým príkladom.

Druhú časť monodrámy tvorí list Súdruhovi náčelníkovi (verejnej bezpečnosti) o zhabanom prasati Fani. Zvierací motív je jedným z nosných absurdných prvkov, ktoré prestupujú celú hru. Už pri predstavovaní rodiny sme spomenuli zvieracie asociácie. Amália vtedy nezabudla ani na prasa Archimeda (jasné vymedzenie postavenia „reakčných“ mysliteľov v spoločnosti), ktoré bolo ich jediným domácim miláčikom (!), kým neskončilo na zabíjačke. Fani zasa spôsobilo smrteľnú nehodu Amáliinej bábuške, ktorá vypadla z balkóna („... dvere sa nedali poriadne zatvoriť. Ani okná. Vraj kvôli vetraniu, pretože Strana nás to tak učila. Spať zdravo pri otvorenom okne, aj keď je vonku mínus desať – pätnásť stupňov. A je to pravda, pozrite sa, akí sme dnes zdraví.“). Je príznačné, že väčšiu pozornosť dostalo zranené prasa (noha v sadre) než babička, ktorá zomrela. Dôležité je, že po smrti starej mamy, prasiat a odvedení brata do polepšovne ostala Amália úplne sama. Úprimné slová svojho listu píše kriedou na podlahu. Možno tuší, že sa k nim nik ani nezohne, že ich len pošliapu. Píše ich do kruhu okolo seba, až je v zajatí (ne)vlastných slov a nemôže z nich ujsť von. Napriek všetkému, napriek „osobným prehliadkam“, ktoré jej robili policajti a po ktorých ju všetko bolelo, zvracala a bolo jej zle, list končí úprimným pozdravom: „Vopred vám ďakujem a s hlbokou úctou, nech žije boj za mier a Rumunská komunistická strana v čele s jej milovaným vodcom!“ Kruh je uzatvorený.

Diana Semanová v týchto pasážach pokračuje vo svojom funkčnom naivnom herectve. Pri monodráme, keď je celá pozornosť sústredená len na jedného človeka, by však bolo dobré využiť všetky možnosti práce s hlasom (napríklad pri prasatách by možno nebolo márne využiť aj zvukomalebné citoslovcia), úplnou samozrejmosťou je tvorivo modulovaná dikcia a správna artikulácia, čo si miestami vyžadovalo trochu viac dôslednosti a sebavedomia v mene diferenciácie jazyka a reči. Keď už sme pri tom, malé výhrady máme aj k prekladu. Hneď v prvých slovách inscenácie sa nefunkčne používa bohemizmus „kľudný“ (pri spánku, ktorý mal byť správne „pokojný“), čo by sa ešte dalo prepáčiť, ak by neskôr nezaznelo „niečo o straníckej kázni“ (disciplíne). Diváka s aspoň základným jazykovým citom to musí nevyhnutne vyrušiť.

Inscenácia ďalej ešte pokračuje tromi časťami, kde sa už dospelá Amália predstavuje najprv ako matka a družka, potom ako sestra, ktorá nie je vyrovnaná s úspešnou kariérou svojho brata, a nakoniec ako staršia žena zatvorená v chudobinci – starobinci – blázinci... vyberte si. V origináli má mať Amália v závere sedemdesiat rokov (1947 – 2017), čo z košickej inscenácie nie je vôbec zjavné. Hra však dáva zmysel aj bez tohto širokého vekového rozptylu, nie je to nevyhnutne negatívum Semanovej interpretácie Amálie. Jej herectvo však pri zobrazovaní zrelých žien má predsa len ešte priestor na zlepšovanie a je určite v tomto smere aj výzvou. Dobre a prirodzene sa cítila evidentne najviac pri mladšom veku hlavnej postavy, čo je pri tejto mladej herečke logické. Očakávania vzbudzovalo aj to, či sa Diana Semanová bude vedieť vyrovnať s dobou, ktorú sama nezažila. Ako taký malý výkričník sme v pozadí vnímali inak ambiciózny cyklus piatich monodrám Rozália zo Štátneho divadla Košice (réžia Kamil Žiška, 2015), kde práve mladší herci mali problém pochopiť vnútorný svet človeka z 50. či 60. rokov minulého storočia. V prípade Diany Semanovej sme podobnú vnútornú disproporciu medzi postavou a hercom nevnímali.

S vekom Amálie súvisí aj prezliekanie kostýmov, ktoré sa deje v zákulisí, čo nepovažujeme za ideálne riešenie. Posteľ – ktorá je v istom momente postavená do výšky – mohla zároveň slúžiť aj ako paraván. Inscenácia, ktorá je založená na jednom hercovi, v týchto hluchých chvíľach trochu stráca tempo a uvoľňuje sa celková štruktúra hry, prestáva pôsobiť ako celok.

Leitmotívom celej Neleginej drámy je dýchanie. Amáliu to učila najprv mama doma – hlboko, potom Strana na manifestácii – hromadne. Neskôr si uvedomuje, že žije len preto, lebo dýcha. Život možno trvá len niekoľko nádychov, preto treba dýchať zhlboka, viac a viac zhlboka. Nakoniec jej ostalo len to jediné. Dýchať, aby sa v závere – nerozumejúc svetu okolo seba – nadýchla na plné pľúca večnosti a stala sa anjelom.

Dych sa povie po latinsky anima, to zároveň značí aj duša, vietor, život. Dýchať zhlboka znamená udržiavať život ľudského ducha aj uprostred surového materializmu. Človek vydrží bez jedla niekoľko týždňov, bez vody zopár dní, bez dychu len niekoľko minút. Duša je viac ako matéria. Autentické herectvo Diany Semanovej si na scéne vystačí samo osebe. Nepotrebuje si kupovať divákov pomocou scény, kostýmov, efektov, lacných slov... Dýcha zhlboka, nekĺže po povrchu. V príjemnej komornej atmosfére ponúka priestor na slobodné nadýchnutie sa nezávislej kultúry, je čerstvým vánkom v stuchnutom opare konzumu.  

Amália dýchala preto, aby sa ešte pred smrťou stihla zobudiť zo zlého sna, ktorým bol jej život. V každom z nás je napriek všetkému ukryté tušenie večnosti. Je dôležité neprestať dýchať zhlboka za akýchkoľvek okolností. Jej meno v sebe skrýva aj latinské amo, ktoré evokuje lásku. Niečo, čo biedna Amália v živote nepoznala. Svoj sen vnímala ako dlhý a nezmyselný. Ako absurdný červený sen. A to je výčitka pre všetkých, ktorým sú podobné osudy ľudí ľahostajné, pretože absurdnosť nie je skutočná pravda o živote človeka.

 

Publikované online: 17.5.2019

Matúš Marcinčin

Matúš Marcinčin je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s občianskou náukou na PU v Prešove (PhDr.) a literárnu vedu na UPJŠ v Košiciach (PhD.). Inak je obyčajným dedinským učiteľom. V skutočnosti viac tým, kto chytá v žite, ako učiteľom. Svoju frustráciu zo školskej reality si lieči príležitostným písaním.