Abstraktná konkrétnosť alebo Pravá sloboda mi priniesla ľavú slepotu?

Vytlačiť



Stretli sa: Zuzana Šimová, Anna Čitbajová, Kristína Kováčiková, Dorota Letenajová
Priestor: Zuzana Malcová
Hudba: Vladislav Šarišský
Produkcia: Ján Valter
Na stretnutiach spolupracoval: doc. Jozef Mokoš

Premiéra: 05. 05. 2008

Žiadny scenár, žiadna osnova. Stručné vety s výstižným významom. Improvizácia. Sypká soľ, ktorá určuje dĺžku. Dí – aktuál sa tvorí na mieste. Je vytváraná stretávajúcimi sa, v danom čase, na danom mieste. Tu a teraz. Ako hovorí bulletin - ak to neurobím teraz, tak nikdy, lebo podmienky sa zmenia nástup, tlak, nutkanie, vôľa - viera, túžba, chcenie, pohyb, cesta, život.

Bulletin prezrádza hlavné myšlienky procesu tvorby. Napriek tomu, že inscenácia samotná, práve vďaka zvoleným prostriedkom divákovi v interpretácii nijako nepomáha. Produkt danej chvíle je totiž stále v procese. V prvom rade musí byť aktuálny, forma predpokladá zahmlievanie hlavnej dejovej linky, ktorú zákonite udávajú a inšpirujú zvolené rekvizity. Nositeľom situácie je však hlavne - momentálna situácia. Najnovšia inscenácia Divadla Borba sídliaceho v priestoroch Európskeho domu fotografie prináša opäť nové témy a formy, podnecuje diskusiu o divadle a jeho formách, nevýhodou však ostáva, že pre divadelne menej skúseného diváka je priam nestráviteľným sústom. Experiment, ktorý sa u Zuzany Šimovej predpokladá a očakáva, prináša aj jej absolventská inscenácia.

„Tvoríme aktuálne. Teda naživo vytvárame realitu. “
Dí – aktuál, režisérky Zuzany Šimovej, ktorá pred dvomi rokmi ukončila štúdium bábkoherectva na VŠMU, prekypuje originalitou špecifického charakteru. Presne v duchu svojského umeleckého nazerania autorky, medzičasom končiacej magisterské štúdium bábkarskej réžie a dramaturgie. Z jej doterajších realizovaných projektov zreteľne vyvstáva potreba individuálneho vyjadrenia sa. Ako človeka vo svete, v umení, spätého s divadlom a na naše pomery ojedinelým rukopisom, ktorý vie zaujať už len zvolenými formálnymi prostriedkami. Tie musia byť zákonite nekonvenčné. Zatiaľ najucelenejším tvarom, ktorý nechal naplno vyniknúť Šimovej individuálne režisérske videnie a zároveň poskytol hercom dostatok priestoru na prezentáciu bol Divný Janko a panný, inscenácia na motívy balady Janka Kráľa Zakliata panna vo Váhu a Divný Janko. Divadlo predmetu, s využitím sugestívneho spevu opernej speváčky bol v minulom akademickom roku jednoznačne najvydarenejšou a najinvenčnejšou inscenáciou bábkarskej katedry, ktorá predznamenávala rozvoj zastaralých vyjadrovacích prostriedkov, s ktorými sa dovtedy u bábkarov pracovalo. Šimová v Divnom Jankovi vytvorila pútavý príbeh s využitím funkčných prostriedkov bábkového, respektíve alternatívneho divadla v symbióze s archaickým textom. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom, cez ktorý herci interpretovali všetky emócie a dejové zmeny boli dve keramické vedrá naplnené vodou, pričom bol naplno využitý ich vyjadrovací potenciál. Herci a predmety spolu s melodickými vstupmi vytvorili v súčinnosti s komorným čiernym priestorom miestnosti č. 73 vskutku ojedinelý divadelný zážitok.

Profilovanie Zuzany Šimovej ako interpreta a autora, ktorý v slovenskom divadelnom priestore hľadá a úspešne nachádza netradičné formy vyjadrenia s využitím zaujímavých textových predlôh potvrdila v inscenácii V ťahy, monodráme na motívy románu Doppler, nórskeho spisovateľa Erlenda Loa. V spolupráci s hudobníkom Vladislavom ¨Slnkom¨ Šarišským vyrozprávala príbeh vzťahu, ktorý ¨vtiahol¨ muža a ženu do priestoru nikoho, obrazne povedané, uväznil ich v čiernej diere. Šimová pracuje s konštrukciou, na ktorej sú pohyblivými remeňmi upevnené obrovské losie parohy, do nich sa zapletá, aby sa mohla vymaniť. Začarovaný kruh, v ktorom vie človek v rámci vzťahu uväzniť sám seba, ilúzia, v ktorej sa môže zaseknúť aj niekto iný. Klamlivá sloboda totiž často vedie k uväzneniu sa vo forme, a toto pravidlo platí aj v prípade najnovšej inscenácie Dí - aktuál.

Režisérka a interpretka sa v ňom stretáva, respektíve hrá spolu s Kristínou Kováčikovou, Annou Čitbajovou a Dorotou Letenajovou. Na všetky podnety opäť pohotovo reaguje hudobným doprovodom Vladislav Šarišský. Zuzana Šimová sa prejavuje ako divadelný uragán so sklonmi k absurdite, ktorý búra konvencie vnímania bábkového divadla, no bohužiaľ, rovnako valcuje aj jej spolu-hercov. Aktuálna výpoveď práve tu a teraz, vo chvíli, keď priamo pred očami divákov vzniká divadlo. Šimová postúpila na slovenské pomery ešte o krok ďalej, keď sa pokúša zboriť aj predstavy o divadle ako takom, o ucelenom tvare, naskúšanom a pripravenom, ktorý je možné s minimálnymi odchýlkami servírovať divákovi. Dí – aktual je iný. Stretávajú sa v ňom štyri herečky v bielom priestore a v bielych kostýmoch, na pozadí ktorých vynikajú všetky rekvizity a ich farby, ktoré nadobúdajú špecifický význam. Scénografia Zuzany Malcovej v bielej, neutrálnej farbe, poukazuje akoby na slobodný priestor, na nulový bod, nevinný začiatok, ktorého vývoj je v nedohľadne a môže sa premeniť na čokoľvek. Z bielej sa pod vplyvom situácie môže stať aj žltá alebo červená, nakoniec možno aj čierna. Biela je rovnako aj soľ vo veľkom vrecúšku zavesenom zo stropu, ktorou sa presýpa čas. Dí – aktuál sa míňa priamo úmerne s odsýpajúcou sa soľou. Prepája myslenie všetkých zúčastnených, pričom predpokladá aktívne a umelecké prepojenie minulosti, súčasnosti a budúcnosti, s ohľadom na životné skúsenosti a zážitky, ktoré sa predierajú na povrch a v spoločnej súčinnosti vytvárajú nový, podľa možnosti čo najumeleckejší celok. Odvážne dielko, okorenené podľa režisérkinej chuti nadsázkou a trochu aj cynickým humorom. Je vo vývoji, reflektuje súčasnosť, odráža minulosť, prepája svet vonkajší a vnútorný...

Naša koncepcia nemá hranice. Hranice sú dané aktualitou.
Prvé dve stretnutia sa odohrávali prevažne v duchu problematiky manipulácie, vyčlenenia si osobného priestoru, kde môže byť individualita človeka nerušene sama so sebou. Na druhej stane je možné túto snahu chápať aj ako obmedzovanie priestoru ostatných, ako uzurpovanie si statkov na úkor iných. Manipulovanie okolia so snahou získať čo najviac pre seba. Stretávajúci sa pritom na znázornenie tohto fenoménu nepoužívajú scenár a samozrejme nemajú ani žiadne oporné body, ktoré by určili smerovanie akcie. Manipulácia tak bola naznačená len jednoduchými scénografickými prostriedkami a minimálnym zástojom textu, ktorý sa paralelne rozvíja aj v rámci iných motívov. Motív hľadania a získania vlastného priestoru je však napriek tomu zreteľne čitateľný. Do veľkej miery pritom pomáhajú rekvizity, napríklad biela handrička na zemi, priestor jednotlivca, ktorý treba chrániť a potreba získavať nové priestory pre život, aj keby to malo znamenať kradnutie oblečenia iným. Vecami sa určovali hranice. Stretávajúci sa ich uložili na zem a striktne oznámili, že toto je ich priestor. Keď ho chceli zväčšiť, získať niečo nové, jednoducho o nové hranice, respektíve oblečenie obrali ostatných. Výrazným motívom sa tu stala aj ¨zástupka Táňa¨ v podaní Doroty Letenajovej, manipulovaná postavou Zuzany Šimovej, ktorá si svojím submisívnym prístupom vyslúžila úlohu nosiča, sprostredkovateľa a podriadeného. Obrazne, no aj konkrétne, keď na ňu Šimová vysadla, Táňa sa musela stať poslušným koňom napoleonského vodcu, hlasnou trúbou jej názorov, poníženým posluhovačom. Vysadávanie a nosenie sa vo všeobecnosti v Dí – aktuál objavilo viac-krát. S obľubou to praktizovala hlavne Zuzana Šimová, ktorá takto demonštrovala svoju nadvládu aj nad subtílnou Kristínou Kováčikovou. Tieto momenty patrili spolu s inými nehodami alebo pojedaním soli ku chvíľam, kedy trpelo celé obecenstvo. Čakanie, kedy jedna herečka spadne pod ťarchou druhej sa dá interpretovať len veľmi ťažko. Skôr tu ide o problém prílišnej slobodnej odviazanosti režisérky, pri ktorej niekedy neberie ohľad na svojich spolu – hercov. Obohatenie pohybového vyjadrovacieho aparátu v duchu koncepcie Dí – aktuál by nebolo na škodu.

V prvom stretnutí sa objavili vajcia, viacero bielych a jedno čierne, ktoré väčšinou držala v rukách Šimová. Pričom čierne vajce, oválny predmet, ktorý mal vo vnútri hrkajúci obsah, predstavoval predmet rytmu, ktorým koordinovala ostatných. Pomocou rytmu čierneho vajca sprostredkovala svoje emócie ostatným. Niekedy bolo vajce mierumilovné, inokedy nervózne. V jednej pasáži tak stretávajúci sa demonštrovali prispôsobovanie sa rytmu jednej osoby. Nástroj manipulácie, ktorý drží v rukách jedna osoba a ostatní sa jej musia podvoliť.

Zaujímavý motív ktorý sa vyskytol v oboch stretnutiach bol spojený so schopnosťou mať pár, fungovať v spoločenstve, pričom vznikol opäť z iniciatívy Zuzany Šimovej. Nevie byt párna, aj keď žije v párnom svete. Má problém prispôsobiť sa tejto konvencii, ktorá je pre ostatných prirodzená a akceptovateľná. Je individualitou, ktorá vie, ba dokonca možno potrebuje byt nepárna. Napríklad nechce byt súčasťou systému, v ktorom sme umelo začlenení do väčších celkov, systémov. Máme určené nezmyselné pravidlá, nezmyselné čísla. Rodné číslo, telefónne číslo, číslo na ruke... Stávame sa nepatrnými zlomkami systému, máme svoje číslo, rovnako ako predmety, ako vajcia z veľkochovov. Zvláštna paralela, ktorá poukázala na spoločné atribúty človeka a predmetu. Na občasnú potrebu a nemožnosť sa z tohto systému vymaniť.

„Pravá sloboda mi priniesla ľavú slepotu“
V prvom stretnutí prevládala biela a dopĺňala ju čierna farba. V druhom stretnutí mala hlavný zástoj žltá v kombinácii s hlavnou bielou farbou. Žltý saponát, loptička a plachta, s ktorými sa pracovalo najviac, predstavovali svet marketingu, respektíve súčasný svet, konzum a pohodlie, v ktorom sa máme právo, niekedy dokonca povinnosť sami rozhodovať. Sloboda postavená na piedestál všetkého záujmu, sloboda, v ktorej sa stávame neslobodnými. Tu sa dali odčítať aj problémy so slobodou v samotnom slobodnom tvare Dí - aktuál. Keď herečka Anna Čitbajová odhryzla z vrecka so soľou a začal sa odsýpať čas patriaci predstaveniu, poznamenala : Takto chutí sloboda. Nepríjemná chuť soli, ktorú prináša pomyselná voľná forma predstavenia, ba dokonca nehoda, pri ktorej sa herečke do oka dostalo veľké množstvo žltého saponátu. Statočne dohrala predstavenie, napriek tomu, že s ňou trpelo celé obecenstvo. Asi najvýstižnejšie tento fenomén pomenovala Zuzana Šimová : Sloboda je tvoja, tu, ty tu ži... slobodne si vyber tento výrobok, slobodne si vyber svoju tvár.

Proces pokračuje. Výsledok pokračuje... je abstraktnou konkrétnosťou.
Navýsosť slobodný tvar Dí - aktuál, je pomerne zaujímavým experimentom. Či sa stane prostriedkom tvorby alebo je len súčasťou cesty progresívnej autorky ukáže až čas. Striktná cesta mladej režisérky má však značné nevýhody, pre svoju radikálnosť si totiž niekedy nevšimne množstvo zaujímavých motívov, ktoré apriori odsúdi už pri sebemenšom náznaku tradičnosti, čím sa značne ochudobňuje. Odkazy na Brechta alebo Mejercholda sú čitateľné, no bolo by s nimi potrebné narábať o niečo systematickejšie, aby ich divák mohol interpretovať. Biela ani čierna však nie je nikdy a nikde nemenná a extrémna, sloboda prináša neslobodu. Tento fakt sa bohužiaľ, zreteľne ukázal aj pri inscenácii Dí – aktuál. Na druhej strane je odvaha a hľadanie nových foriem vyjadrenia sa sympatická, môžeme len predpokladať, čím nás Divadlo Borba prekvapí nabudúce.

Publikované online: 5.5.2008

Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako herečka v Španielsku.