Absolvent až po Vianociach (Poondiatych)

Vytlačiť

Preklad: Danica Haláková

Úprava: Jakub Krofta

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy: Zoja Zupková

Hudba: Vratislav Šrámek

Korepetície: Eugen Gnoth

Réžia: Jakub Krofta

Premiéra: 18. decembra 2010, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 184. premiéru inscenáciu hry, ktorá vznikla adaptáciou scenára slávneho rovnomenného kultového filmového diela zo šesťdesiatych rokov.

Zaradenie titulu do dramaturgického plánu Starého divadla Karola Spišáka v Nitre je nadviazaním na jednu z línií, ktorú v posledných sezónach určuje dramaturgia divadla. Inscenácia hry Absolvent nadväzuje na trend uvádzania hodnotných a náročných titulov pre mládež a dospelých, ktoré sa stali kultovými mimo divadelnej pôdy (napr. literatúra, film). Zároveň sú to hry so silným morálnym posolstvom, no nie moralizátorské. Dramaturgia divadla adresuje niektoré hry dospievajúcej mládeži, čím na seba preberá užitočnú úlohu, ktorú kedysi plnili najmä činoherné divadlá pre deti a mládež. Nájsť vhodné tituly pre divácky segment dospievajúcej mládeže nie je jednoduché a každý náročnejší pokus je cenný.

Absolvent je v tomto zmysle štýlovým pokračovaním trendu, ktorý voľne nadväzuje na úspešnú inscenáciu Poondiate Vianoce zo sezóny 2007/2008 („panoptikálnu cestu do hlbín dospievajúcej duše“ scenáristu Jakuba Kroftu, ktorý vychádzal z románu Jerome Davida Salingera z roku 1951 Kto chytá v žite).

V procese tvorby inscenácie Absolvent sa stretlo viacero tvorcov, ktorí spoločne pracovali aj na inscenácii Poondiate Vianoce - autor úpravy textu a režisér Jakub Krofta, dramaturgička Veronika Gabčíková, autor hudby Vratislav Šrámek, korepetítor a hudobný interpret Eugen Gnoth a ďalší.

Režisér Jakub Krofta rovnako ako v inscenácii Poondiate Vianoce obsadil do hlavnej postavy Andreja Šoltésa, ktorý v odbornej divadelnej ankete Dosky za sezónu 2007/2008 získal Cenu za herecký výkon za postavu Holdena Caulfielda v kategórii Objav sezóny. Tentoraz hral Šoltés postavu Benjamina, ktorú v šesťdesiatych rokoch vo filme odštartujúceho jeho slávnu hereckú kariéru, stvárnil vtedy tridsaťročný Dustin Hoffman. Film Absolvent, za ktorý dostal režisér Mike Nichols Oskara, bol inšpiráciou pre vznik divadelnej hry Terry Johnson.

Divadelná hra i film boli pre tvorcov nitrianskej inscenácie inšpiráciou. Uvažujúc nad výberom nitrianskej dramaturgie a dôvodmi, prečo zaradila do svojho dramaturgického plánu titul, ktorý bol v Spojených štátoch amerických kultovým pred vyše päťdesiatimi rokmi, ukáže sa nám hneď niekoľko paralel. Okrem príbehu chlapca – mladíka, ktorý prechádza rovnakým fyzickým vývojom ako väčšina jeho rovesníkov na celom svete a téma získavania prvých sexuálnych skúseností je témou nadčasovou a „nadpriestorovou“, takisto téma rebélie voči svojmu prostrediu a téma túžby po poznaní iného prostredia sú témami nadčasovými a večnými. Nadôvažok naša slovenská prítomnosť, v ktorej časť strednej vrstvy ľudí, ktorí prišli v nových sociálno-spoločenských pomeroch k peniazom verne kopíruje maniere americkej spoločnosti – usporadúvanie večierkov, povinné maškarády, predbiehanie sa v povrchnostiach, zmena dominancie hodnôt z etických na materiálne, umelé nastavovanie meštiackych konvencií a ich akceptácia. To všetko možno odkryť vo vrstvách divadelnej hry, v súčasnosti uvádzanej v našom prostredí.

Porovnávajúc divadelnú hru a jej viacero tém, ktoré sú v nej rovnocenné - téma rebélie, téma prekonávania tabu, téma zbavenia sa strachu z vlastného rozhodovania, s  jej nitrianskou dramatizáciou prichádzame k poznaniu, že Kroftova dramatizácia si vo svojej skrátenej verzii (predstavenie sa hrá hodinu) ponechala jednu dominantnú tému – tou je prekonanie tabu z prvého pohlavného styku a konečné víťazstvo čistej lásky. Niežeby všetky ostatné témy z nej vymizli, ale nitrianska dramatizácia sa ich dotýka iba okrajovo, niektorých vôbec.

Inscenácia je formálne veľmi dobre postavená a zrealizovaná, avšak jej najväčšou boľačkou zostáva práve dramatizácia. Je oklieštením dobre napísanej divadelnej hry Terry Johnson, ktorá dáva divákovi väčší priestor na uvažovanie nad pohnútkami konania jednotlivých postáv. Osudy jednotlivých hrdinov vyznievajú v hre pravdepodobnejšie, postavy sú plastickejšie a ruka v ruke s logikou konania ide psychológia postáv.

Dramatizácia Jakuba Kroftu je pomerne značným zjednodušením v oklieštení psychologizácie postáv, vynechaním podstatných motívov a zrušením niektorých motivácií konania. Toto sú z jeho strany dosť vážne zásahy, ktoré priveľmi zjednodušili túto režisérsku verziu Absolventa.

Nitriansky príbeh absolventa Bena plynie veľmi rýchlo, v princípe je to jeho príbeh, už menej je to príbeh manželov Robinsonovcov či príbeh Elaine.

Ben nechce kopírovať hodnoty a životný štýl spoločenskej vrstvy svojich rodičov, tak ako každý mladý človek si myslí, že jeho okolie mu nič nedáva a ide za vlastnou skúsenosťou. Motív rebélie voči rodičovskému domu je v Kroftovej dramatizácii trochu oslabený a chýba aj sklamanie z ilúzií ako výsledok Benovho prvého odchodu z domu, poznanie, že svet nie je taký, ako si ho Ben predstavoval. Spoznanie „normálnych“ ľudí dopadlo preň fiaskom.

Rebélia voči konvenčnej spoločnosti teda zostáva iba v nie veľmi dostačujúcich obrysoch. Ako vždy, pravda je niekde uprostred a Ben sa po zlých skúsenostiach s obyčajnými ľuďmi vracia späť. Sklamanie iba prehĺbi jeho pesimizmus a nudu zo života. Zároveň túži po nepoznanom, po sexuálnej skúsenosti, ktorá, ako sa domnieva, sa od neho vyžaduje (v texte divadelnej hry sekvencia, keď sa po návrate z krátkeho „výletu“ rozpráva otcovi koľké ženy „šmykol“).

Kroftova dramatizácia ukazuje postavu Bena v zidealizovanej podobe, vynecháva niektoré jeho repliky, spochybňujúce jeho čistotu. Predloha Terryho Johnsona charakter Benjamina relativizuje, dramatizácia Jakuba Kroftu ho posúva do zjednodušujúcej a zjednodušenej polohy (v divadelnej hre T. Johnsona autor spochybňuje charakter Bena napríklad tým, že Ben si prizná, že sa mu to páči, že spáva so staršou ženou a zjavne mu nevadí, že ide o matku dievčaťa s ktorým sa stýka). Kroftova dramatizácia posúva charaktery hlavných postáv od začiatku do konca do zjednodušenej, schematickej polohy. (Bábkar všeobecne abstrahuje, čo sa mechanicky nedá uplatniť v texte, ktorý nemôže obísť psychológiu postáv...)

V dramatizácii nedostáva väčší priestor ani dievča Elaine, o ktoré Ben bojuje (bojuje vôbec alebo iba rebeluje???) a oklieštená je aj postava pani Robinsonovej. V dramatizácii nie sú dopovedané vzťahy medzi jednotlivými postavami, ťažisko je na trojuholníku Ben, pani Robinsonová, Elaine.

Pri sledovaní inscenácie si divák sotva uvedomí, že Elaine sa chce vydať za mladého medika preto, aby splnila rodičovskú vôľu, čím sa potláča jedna z dôležitých tém, akou je odvaha byť samostatným a preberať zodpovednosť za seba podľa svojej vôle. Vynechaním istých častí textu úplne vypadáva ďalší význam.

Čo v nitrianskej verzii najviac chýba je čas a priestor na zbližovanie Bena a Elaine, ktorých nie celkom zreteľný a nijako zvlášť sa nerozvíjajúci vzťah (akoby z neznámych pohnútok) končí svadbou. Vyvrcholenie hry nie je dostatočne zmotivované, proces premeny hrdinov a vývoj vzťahu absentuje.

Mimo pomerne vážnych výhrad k dramatizácii šlo o kultivované inscenačné dielo s veľmi dobrou scénografiou Zoji Zupkovej, dobrým hudobným aranžmán a niekoľkými dobrými hereckými výkonmi.

Zoja Zupková navrhla uprostred scény veľkú bielu poschodovú tortu postavenú na bielej podlahe - akoby z cukrovej vaty. Na scéne oproti divákom umiestnili tvorcovia orchester ako na kabaretovom pódiu, čím zdôraznili charakter diania, ktoré sa odohráva pred divákom.

Variabilná torta, ktorá sa dala rozoberať a ľahko manipulovať, poslúžila hneď ako niekoľko scénických priestorov, napr. ako byt u Braddockovcov, bar, hotel Taft a pod. Vytiahnutím bielej látky dohora poslúžila aj ako paraván, ktorý oddelil hlavných hrdinov – Bena a pani Robinsonovú v inkriminovanej situácii.

Silnou zložkou inscenácie bolo hudobné aranžmán Vratislava Šrámka, ktoré inscenácii veľmi pomohlo jednak vytváraním atmosfér, ako aj udržiavaním (hoci prirýchleho) rytmu inscenácie.

Z hereckých výkonov za najväčšie povšimnutie stojí herecké stvárnenie roly pani Robinsonovej, ktorú výborne zahrala zrelá herečka Oľga Schrameková. Spoločne s Andrejom Šoltésom tvorili rovnocenné duo, hoci Andrej Šoltés nepôsobil tak presvedčujúco ani s takou istotou a pravdivosťou ako tomu bolo pri stvárnení postavy Holdena Caulfielda v už spomínanej hre Poondiate Vianoce. Šoltésovi akoby nevyhovovalo rýchle tempo inscenácie, čo sa prejavilo častými pochybeniami vo výslovnosti. I napriek tomu nemožno Šoltésovi uprieť jeho šarm, ktorý je na javisku veľmi pôsobivý.

Lucia Korená v úlohe Elaine predviedla štandardne dobrý výkon, dramatizácia jej vynechaním niektorých scén veľký priestor ani neposkytla.

Ostatní nitrianski bábkoherci vytvorili živo a plasticky malé a menšie postavy hry.

Kroftova inscenácia je mladou inscenáciou pre mladého diváka, ktorý sa ocitá v podobnej situácii prvolezca, ktorý rieši alebo onedlho bude riešiť svoje prvé sexuálne zážitky. Inscenácia mu zaiste pomôže prekonávať tabu aspoň v tom, že o takýchto veciach hovorí. V tomto poslaní a v takto zvolenej koncepcii vidím aj zmysel v inej optike trochu chudobnej inscenácie, ktorá iba vychádza z filmu Absolvent a z jeho neskoršej divadelnej adaptácie. Je zjednodušenou a diskutabilnou verziou jej rovnomenných predlôh.

Ida Hledíková

Publikované online: 18.12.2010

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.