A zase ten trojuholník!

Réžia: Andrej Kuruc
Dramaturgia: Katarína Lesayová
Hudba a zvuková dramaturgia: Jakub Cvach
Kostýmy a scénografia: Katarína Žgančíková Hrajú: Lea Vitkovská, Tomáš Kostelník, Radoslav Hačunda
Premiéra: 2.6.2009
Izba vysokoškolského internátu spojila osudy troch mladých ľudí. Michala – precitliveného homosexuála, ktorý podnecuje svoju bizarnú obrazotvornosť drogami. Petra – predstavujúceho „správneho chlapa“ s pevnými svalmi a zásadami. Ivanu – túžiacu spoznať všetko, čo život ponúka bez obmedzení, príkazov a zákazov. Každý z trojice by mohol žiť svoj život v relatívnej spokojnosti, keby sa nestal súčasťou života ostatných dvoch.
V prípade inscenácie „Keby veci boli tým, čím sú“, však nejde o bežné čechovovské profilové vzťahy. Podstata problému troch hlavných postáv je ešte komplikovanejšia, pretože v ich prípade nejde o lásku k nesprávnemu človeku, ale o nesprávnu lásku všeobecne. Láska v ich prípade nie je citom povznášajúcim a očisťujúcim. Naopak. Raz je frivolná, inokedy zväzuje, no vždy ubližuje. Kruté, hovorí si divák. Tvorcovia mu dávajú za pravdu a všetkým, čo ponúkajú, akoby vraveli: Vzťahy nie sú pre slabých.
Divák má možnosť sledovať vzťah Ivany a Petra, v ktorom však jeden miluje priveľmi a druhý primálo. Možno by tento vzťah (ne)fungoval ešte dlhé mesiace, možno by sa na druhý deň rozpadol, určite by však neskončil natoľko tragikomicky, keby do neho nevstúpil Petrov spolubývajúci Michal. Ten svojimi voľnomyšlienkárskymi postojmi oboch zneistí a vženie ich do slepej uličky pokusov, omylov, experimentov a bolesti.
Téma zaujme, energia prúdiaca z inscenácie tiež. Škoda, že sa tvorcom nepodarilo úplne realizovať všetky svoje zámery v dostatočnej miere.
Andrej Kuruc získal za tento text víťazstvo v súťaži Dráma 2005. Hoci je text invenčný, neraz vtipný a vo všeobecnosti zaujímavý, predsa len jeho inscenačná podoba odhalila niektoré slabiny. Prvou je „nespravodlivé“ rozdelenie priestoru venovanému jednotlivým postavám. Pri hre, ktorá disponuje len tromi postavami a ktorej štruktúra spočíva v trojuholníkových vzťahoch, by mali mať všetky postavy možnosť vlastnej hlbšej psychológie, spomienok či ako je tomu v prípade tejto hry, tráum. Kuruc však nepomerne veľký priestor venoval Michalovi. Menší, no stále uspokojivý priestor venoval Ivane a postavu Petra takmer úplne marginalizoval. Tým z nej vlastne spravil nezaujímavú vedľajšiu postavu.
Podobný problém spočíva aj v obrovskej presile slov oproti akcii. Autor chcel toho divákom veľa povedať, no akoby zabúdal na to, že divadlo lepšie tlmočí myšlienky cez činy, ako cez prázdne slová padajúce z úst postáv. O tomto fakte sa však istotne presvedčil aj sám počas predstavenia, keď záujem divákov klesal a stúpal s matematickou presnosťou podľa toho, či sa v inscenácii konalo, či hovorilo.
Poslednou problematickou zložkou textu pre mňa zostáva absentujúca logika vyústenia hry. Prečo práve rozídený pár ide spolu do kúpeľne? Prečo sa doposiaľ mierumilovný spolubývajúci stáva pod vplyvom liekov, ktoré mimochodom užíval počas celej hry, bez akýchkoľvek náznakov možnej katastrofy znenazdania vrahom? Uznávam však, že tieto otázky by mohla vyriešiť jasnejšia interpretácia v inscenácii a nemusí sa teda jednať o nedostatok v dramatickom texte.
Možno by niektoré z uvedených nedostatkov neboli v inscenácii natoľko vypuklé. Keby mal režisér možnosť väčšieho nadhľadu. Ukázalo sa však, že dramatik a režisér v jednej osobe nie je vždy najšťastnejšie riešenie. Hoci Kuruc na príprave inscenácie spolupracoval s dramaturgičkou Katarínou Lesayovou, nepodarilo sa mu celkom prekročiť dominantnú literárnu rovinu. Mnohé pasáže inscenácie kládli priveľký dôraz na vyznenie myšlienok. Na tom by pochopiteľne nebolo nič zlé, keby však boli tvorcovia schopní ustrážiť zdravú mieru a nepremenili troch mladých ľudí na staručkých filozofov. Režisér Kuruc chcel, aby diváci prijali myšlienky dramatika Kuruca. Škoda, pretože tie časti inscenácie, v ktorých pracoval viac s divadelnosťou a menej s literárnosťou, fungovali vynikajúco.
Hovorím napríklad o situácii, keď sa Ivana a Peter v retrospektíve dostávajú na začiatok svojho vzťahu. Obaja herci tu na posteliach, ktoré boli jedinou pevnou časťou scénografie, predvádzajú plávanie v bazéne. Jednoduché, vtipné a predovšetkým divadelné. V inscenácii ešte kde tu prebleskol podobný nápad a je len na škodu veci, že ich nebolo viac.
Herecké výkony inscenácie sa dajú len ťažko hodnotiť globálne. Každý z hercov totiž využíval v budovaní svojej postavy iné prostriedky a nie všetci disponovali rovnakou mierou talentu a divadelnej techniky. Veľmi príjemným prekvapením inscenácie bola Lea Vitkovská. Jej Ivana bola zahraná prirodzene, bez akejkoľvek potreby štylizácie či šablóny. Vitkovskej sa veľmi dobre podarilo zahrať mladé dievča s neustálou a verbalizovanou potrebou expandovať do okolia, no ktoré je aj napriek tomu priveľmi zamerané na seba. Jej herectvo je vystavané predovšetkým na vlastnej skúsenosti, zjavne bez potreby hlbšieho prerodu, či stotožňovaním sa s postavou. Vitkovská hrá prirodzene, vitálne a bez akýchkoľvek väčších technických chýb v javiskovej reči či pohybe. Ukázalo sa, že herečka veľmi dobre zvládla aj prácu s rekvizitou a drobnokresbou. Ako príklad dobre poslúži jej mimovoľná, no neustála potreba skrášľovať sa, natierať sa pleťovým krémom či ochraňovať taštičku s líčidlami. Nejde tu však o karikatúru fifleny, Vitkovskej Ivana všetky tieto činnosti robí len sekundárne popri dumaní o zmysle života a lásky. Je to teda skôr nenápadné, no postavu obohacujúce vyjadrenie večnej nespokojnosti s vlastným životom a sebou samou.
Tak, ako ma herecký výkon Lei Vitkovskej nadchol, musím s poľutovaním konštatovať, že výkony jej hereckých partnerov zostali, pri najlepšej vôli, na polceste. Vo výkonoch Tomáša Kostelníka a Radovana Hačundu bola dominantná neprirodzenosť. V prípade Tomáša Kostelníka, predstaviteľa Petra, išlo predovšetkým o akúsi strnulosť či ťažkopádnosť. Kostelník na javisku pôsobí upäto a staticky. Jeho postave, ktorá bola už aj bez toho oklieštená malým dramatickým priestorom, to naozaj nijako nepomohlo. Opačný princíp neprirodzenosti sa zas ukázal v prípade Radoslava Hačundu, ktorý hral Michala. To, že všetkého veľa škodí je známa vec. V prípade hereckých výkonov budovaných na karikatúre to platí dvojnásobne. Problematický nie je z môjho pohľadu len premrštený spôsob zobrazovania homosexuálneho správania, ale aj zvláštna umelosť, ktorá z celého výkonu sálala. Škoda.
Inscenácia hry „Keby veci boli tým, čím sú“ určite nebola márnou a premárnenou snahou. Mnohé sa dá zlepšiť, mnohé sa dá zmeniť. Pevne verím, že tvorcovia inscenácie, ktorí napokon majú nesporný potenciál, sa do ďalšej inscenácie pustia s rovnakou vervou. Plusom pre nich bude okrem iného aj poučenie sa z vlastných chýb.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.