A plešatým narastú vlasy a neuznaní budú vážení!

Preklad: Lukáš Brutovský
Scénografia, výber hudby a réžia: Joanna Zrada Biel
Výtvarná asistencia: Žipaj Miško
Kostýmy: Annamária Kósa
Osoby a obsadenie:
Svetonápravca: Martin Šalacha, Tereza: Andrea Sabová, Rektor: Marián Viskup/Peter Brajerčík, Dekan: Peter Havasi, Profesor: Mara Lukama
Premiéra: 30. novembra 2009, Malá scéna VŠMU Bratislava
Nie je zvykom, že by študenti réžie a dramaturgie siahli v rámci svojich inscenácií po problematickom texte, ktorý nie je preložený a nekonvenuje mladému veku študentov herectva. Skôr je zvyčajné, že sa spoliehajú na istotu v podobe klasiky či súčasnej úspešnej dramatiky. Je preto vždy osviežením a pridanou hodnotou, ak si vyberú zložitejšiu cestu. Riziká sú totiž rovnaké!
Thomas Bernhard patrí do skupiny rakúskych dramatikov a dramatických autorov všeobecne, ktorí veľmi nepociťujú národnú identitu ako nedotknuteľnú súčasť svojej tvorby a nemajú problém s kritickým poukazovaním na jej neduhy. Bernhard bol kritikom rakúskeho malomeštiactva, antisemitizmu, s ktorým sa nevie Rakúsko vyrovnať doteraz a veľmi ostro prezentoval tieto črty vo svojich hrách ako odporca rakúskej pretvárky.
Inscenácia Sv.nápravca je zaujímavým javiskovým dielom hneď z niekoľkých príčin. Predovšetkým je chvályhodným, že doposiaľ nepreložený text sa rozhodol preložiť mladý študent réžie a dramaturgie Lukáš Brutovský, ktorý pomerne dôsledne prisposôbil takmer monodramatický charakter slovenskej štylistike a vyvaroval sa prílišnej vernosti originálu či zdoslovňovaniu nemčiny. Bernhard podobne ako Elfriede Jelinek veľmi inovatívne pracoval s jazykovou stránkou textov, jazyk je základným elementom, na ktorom buduje dej a charaktery. Brutovského text sa takmer presne štylisticky podobá originálnej predlohe a tak nie je len prekladom, ale odráža i Brutovského znalosť Bernhardovho diela.
Režisérka sa však v rámci svojej koncepcie neuspokojila len s prekladom, ale rozhodla sa i pre výrazné úpravy. Jednou z nich je i pomenovanie postavy slúžky, pôvodne v texte ako anonymná postava, v inscenácii „živá“ žena s menom Tereza. To prináša úplne inú interpretáciu a uchopenie vzájomného vzťahu medzi ňou a postavou Svetonápravcu. Okrem toho bolo ďalším radikálnym zásahom do textu pre inscenačné účely i pripísanie obrazu s postavami Dekana, Rektora a Profesora, ktorí prídu Svetonápravcovi odovzdať čestný doktorát za jeho Traktát o náprave sveta. Pridanie tohto obrazu nie je len praktickým ozvláštnením deja, ale aj nevyhnutnou súčasťou režijno-dramaturgickej koncepcie a režisérkinho tematického výkladu hry, ktorý nadobúda plné vyznenie až v javiskovom prevedení.
Svetonápravca je dramatickým textom, ktorý sa zaoberá filozoficko-morálnymi otázkami so silným autobiografickým podtextom (Bernhardov starý otec sa stal predobrazom pre napísanie hry). To umožňuje v zásade neobmedzené možnosti výkladu hry a hľadania rôznych aspektov pre interpretáciu.
Hlavnou postavou je starý „génius“ Svetonápravca, ktorý žije izolovane od zvyšku spoločnosti len so svojou slúžkou a pripravuje sa na prijatie čestného doktorátu za svoje dielo, Traktát o náprave sveta, v ktorom vlastne podáva vysvetlenia nápravy sveta od škodlivého ľudského konania. Absurdným zostáva, že mu má doktorát odovzdať univerzita, z ktorej odišiel pred dokončením prvého semestra štúdia a jej predstaviteľov vlastne donúti, aby mu titul prišli odovzdať priamo do jeho domu.
Na pozadí dožívania smrteľne chorého a neuznaného autora sa odvíja ďalšia rovina, a síce jeho vzťah k slúžke Tereze, založený na akejsi zvláštnej obojstrannej symbióze vzájomnej závislosti hraničiacej so vzájomným nepochopením. Ide o prepracovanú analýzu nerovného vzťahu muža a ženy, ktorá sa stavia do dobrovoľnej pozície manipulovaného článku, kde muž jej je intelektuálne vzdialeným idolom a slepo prijíma ponižovanie a zneužívanie.
Inscenácia Sv.nápravcu v istom zmysle predstavuje akýsi mikroskopický pohľad na konkrétne aspekty ľudského konania, ide o zväčšeninu, ktorá cez hyperbolizáciu dokáže vyjadriť malosť ľudského indivídua.
Režisérka Joanna Zrada Biel sa veľmi solídne zhostila výtvarnej a hudobnej zložky inscenácie. Do centra javiska a pozornosti divákov umiestnila monštruóznu konštrukciu, kreslo, na ktorom počas celého predstavenia sedí postava Svetonápravcu. Ide o stoličku s menším stolíkom nasadenú na rebrík, čím sa postava dostáva vysoko nad úroveň divákov a súčasne je to i istý hendikep, ktorý mu nedovoľuje sa dívať na okolie inak ako zhora, čo ďalej ovplyvňuje jeho postoje a vzťahy a ešte viac prehlbuje mizantropiu.
Aj postava Terezy má svoje miesto, je ním nižší rebrík so sedadlom, ktorý jednak definuje jej postavenie voči Svetonápravcovi, ale zároveň ho môžeme vnímať aj ako symbol ich partnerstva, pretože pri absencii rešpektu z jeho strany by asi ani neprišiel záujem o to, či Tereza stojí alebo sedí.
Hudobnú zložku predstavuje úvodná predohra piesne Mein Teil od nemeckej hudobnej skupiny Rammstein (album Reise, Reise), ktorá svojou mysterióznosťou dokonale odráža a dopĺňa akúsi hororovú atmosféru celej inscenácie vrátane vizuálnej podoby. Hudobné vsuvky predstavujú i predely medzi jednotlivými obrazmi a dodávajú inscenácii i cyklický charakter, vždy vrátia dej akoby naspäť.
Výtvarno-kostýmové stvárnenie je ďalším článkom presne zapadajúcim do mozaiky inscenácie a dokazuje vysokú profesionálnu úroveň jeho autorky. Kostýmy nie sú len efektnými na pohľad, ale sú i prostriedkami charakterizácie postáv. Svetonápravca je odetý do čiernej, akoby neoprénovej, vesty, ktorá mu bráni vo voľnom pohybe a tým presviedča o jeho stareckej nemohúcnosti, ostatné časti, topánky či oblek, ktorý si nikdy neoblečie, sú len pomôckami na terorizáciu Terezy, pričom nesú ale presný význam a symbolizujú jednu z interpretačných línií, ktorá sa ale odhalí až v úplnom závere (scéna obúvania topánok Terezou je akousi vzdialenou analógiou biblického umývania Kristových nôh Máriou Magdalénou).
Postava Terezy môže byť i Svetonápravcovým dielom, výtvorom, ktorý si prispôsobil vlastnému obrazu, čo by v tomto prípade znamenala plešina oboch postáv a tým i istá nápadná podoba. Tereza je akoby zohyzdená žena, nadmerne groteskne pôsobiaca nielen vďaka výrazným špicatým prsiam, ktoré pripomínajú legendárnu podprsenku Madonny, ktorú jej pre koncertné turné navrhol Jean-Paul Gaultier, ale aj telesné proporcie sú vypchatými nohavicami neprirodzene zväčšené a herečka pôsobí dojmom figúrky z panoptika ľudských cirkusových atrakcií, na ktorých sa vybúrila príroda.
Postavy Rektora, Dekana a Profesora veľmi nápadne pripomínajú tradičný betlehemský obrázok troch kráľov a ich príchod s darmi a hviezdou predznamenáva výraznú režisérkinu ambíciu kontroverzne prepojiť text a témy Bernhardovej hry s náboženským aspektom Kristovho príchodu a vykúpenia ľudských hriechov.
Bez pochýb je do najmenšieho detailu prepracovaná každá stránka inscenácie, avšak fragmentárnosť textu kladie najvyššie nároky práve na zložku hereckú.
Je nutné dodať, že vopred sa stala zárukou úspechu voľba hereckých protagonistov a protagonistky, režisérka intuitívne dokázala podnietiť hercov a herečku k spolupráci so scénou a textom a zároveň im poskytla dostatok priestoru na vlastné budovanie charakteru.
Andrea Sabová napriek minimu textu dokáže nemé miesta vyplniť gestikou a mimickým výrazom, ktorý akoby už sám naznačoval postavenie Terezy vo vzťahu k svojmu pánovi. Sabová búra jednak svoje typové zaradenie, jednak je to azda jej najvýraznejší herecký výkon, v ktorom dokáže preukázať mieru štylizácie, premýšľania nad postavou a jej zvyčajne nevýrazný a akoby malátny prejav je odrazu sebaistým a dôrazným vkladom do inscenácie. Nielenže presne vystihuje slúžkinu závislosť od despotického tyrana, ale ako jeho dielo prezentuje v konkrétnych situáciách aj rovnaké vlastnosti, stáva sa akousi jeho kópiou, rovnako dominantnou a prechodom z tichej poslušnosti do nervnej a hlasnej expresivity preukazuje aj svoju partnerskú príslušnosť v mužsko-ženskom vnímaní.
Viskup, Havasi a Lukama ako epizódne postavy odovzdávateľov doktorátu nemajú síce dostatočný priestor na budovanie charakterov, ale pôsobia ako výrazný článok zasahujúci do inscenačnej výpovede a koncepcie.
Inscenácia Sv.nápravca a jej hlavná postava je doteraz najvýraznejšou hereckou príležitosťou Martina Šalachu a predstavuje dôležitý posun v študentskej divadelnej tvorbe, v možnostiach študenta herectva.
Samotný text je ohromnou záťažou na hercov intelekt a pamäť, text napísaný pre konkrétneho herca (Minetti) nezodpovedá mladíkovi z východného Slovenska. Ale! Martin Šalacha už svojím pozoruhodným zovňajškom nie je predurčený hrať postavy sladkých milovníkov a pomocou maskujúcej plešiny a zohyzdenej tváre je dokonalým Svetonápravcom na štýl Frankensteina, ktorého autorom je ale on sám!
Herec nemal jednoduchú úlohu, vytrvať počas celého predstavenia uväznený vysoko nad zemou v nehybnej konštrukcii, pritom ovládať zložitý text a k tomu dokázať staticky, ale zato plasticky vybudovať charakter postavy, to je úloha náročná aj pre profesionálych hercov. Šalachovi sa to ale s istými rezervami darí nesmierne presvedčivo. Dokazuje, že je schopný individuálnej práce s textom a prispôsobiť si ho vlastným fyzickým, duševným a hereckým možnostiam bez kopírovania figúr či klišé predstáv.
Napriek značným artikulačným problémom sa opiera o text a podáva ho z viacerých uhlov, nie je len verklíkom textu, ale na jeho základe tvorí postavu despotického narcisa, ktorý je zahľadený do vlastného ega a svojich komplexov neuznaného umelca.
Nepochopenie svojho diela a túžbu po zmene vyjadruje nervnosťou a grotesknou expresivitou, ktorú kompenzuje točením dáždnika – prostriedok upokojenia, ktorý je pripevnený za jeho sedadlom. Psychickú nestálosť a zvrátenosť predstavuje v dialógoch so Sabovou, v ktorých veľmi presvedčivo pôsobí dojmom manipulátora a šialenca, ktorý si je ale absolútne vedomý svojho konania. Posadnutosť svojou osobou vyjadruje i v práci s rekvizitami, napríklad sledovaním svojho odrazu v zrkadle, ktoré ale tvorí len prázdny rám. Je pravda, že ide aj v tomto prípade o istú prehnanú popisnosť a zdôraznenie šírky Svetonápravcovho ega. Stráca sa totiž efekt viacrozmernosti postavy. Okrem polôh až chorého uctievania vlastnej osobnosti posúva Šalacha spolu s režisérkou inscenáciu aj do ďalšieho interpretačného aspektu. Už názov Sv.nápravca predznamenáva, že pôjde o asociáciu a hľadanie analógie k náboženskému vnímaniu Ježiša Krista ako spasiteľa. Samotný Svetonápravca sa cíti byť v istom zmysle zodpovedný za nápravu sveta a svoj spasiteľský komplex pretavuje do adorovania svojho traktátu, ktorý považuje za niečo ako svoju bibliu, ktorá musí byť preložená do všetkých jazykov a musia ju čítať všetci. Scéna odovzdávania doktorátu je potom len poslednou kvapkou, ktorou režisérka provokuje a svojím spôsobom „znevažuje“ kresťanský mýtus.
Inscenácia Sv.nápravca je výrazným vkladom a prínosom do repertoáru Malej scény VŠMU, hoci má isté rezervy a úskalia, rezonuje v dramaturgii ako odvážny pokus o nastavenie rozdielnej optiky študentskej inscenačnej praxe.

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.