... a neuveď nás do pokušenia...

Vytlačiť

Preklad: Hana Gašparová
Scéna a kostýmy: Tom Ciller
Hudba: Kamil Mikulčík
Réžia: Jakub Nvota

Účinkujú:
Ben Harcourt – Boris Srník
Abby Prescottová – Ľudmila Dutková
Premiéra Malá scéna Divadla Jonáša Záborského v Prešove, projekt Dvaja

 

„Netuším, prečo som napísal túto hru.“ Tak znie prvá veta, autorský citát, v bulletine k novej komornej inscenácii Divadla Jonáša Záborského v Prešove, k hre amerického dramatika Neila LaButa Trón milosrdenstva. Podľa jeho slov, ktoré sa ďalej dočítame, to vraj bola akútna potreba vypovedať tento príbeh. A hoci práve takýto typ textu nebýva ľahko interpretovateľný, dramaturgia divadla si ho vybrala aj po predchádzajúcej pozitívnej skúsenosti s LaButovým textom Tučné prasa, ktorý v roku 2013 v prešovskom divadle takisto režijne pripravil Jakub Nvota. Inscenácia bola zaradená do repertoáru divadla v rámci projektu Dvaja, teda v sérii komorných hier inscenovaných na tunajšej Malej scéne prioritne určených pre dvojicu hercov. A tak po uvedení príbehu Marshe Normanovej Dobrú, mami (2016), ktorý bol príležitosťou pre dve herečky (zhodou okolností tiež v réžii Jakuba Nvotu) a hry Václava Havla Audiencia (2017) pre dvoch hercov (réžia Marek Zákostelecký) siahlo vedenie súboru, keďže interný dramaturg divadlu chýba, po texte Neila LaButa Trón milosrdenstva určenom pre mužsko-ženskú dvojicu interpretov.

Sujet hry Trón milosrdenstva je jednoduchý. Na pozadí veľkej tragédie, pádu newyorských dvojičiek 11. septembra 2017, sa odohráva malá ľudská, partnerská tragédia Bena a Abby. Tajný milostný vzťah úspešnej slobodnej šéfky s mladším ženatým kolegom sa dostáva na križovatku. I keď spomienky na začiatok milostného vzťahu, silnú sexuálnu príťažlivosť a následne spoločné vzrušujúce tajomstvo v práci sú silné, obaja milenci si jasne uvedomujú možnosti a hranice tohto nerovného vzťahu. Abby roky čaká na jeho zoficiálnenie a Ben sa nevie odpútať od svojej rodiny, manželky a dcér. Práve počas pádu dvojičiek sa však ponúka príležitosť začať nový život. Nepoznaní, ďaleko od New Yorku, zdanlivo bez problémov a predošlých záväzkov. Aspoň tak si to projektuje vo svojich predstavách Ben. Abby zas, nedôverujúc možnosti vystavať si vlastné šťastie na nešťastí druhých, žiada od Bena dôkaz odvahy a lásky vo veľkom (záchrana ľudských životov z trosiek mrakodrapov) i v malom (priznanie sa manželke k mileneckému vzťahu a následne i opustenie rodiny). Rozhodovanie nie je jednoduché, rovnako ako nie je jednoduché priznať si očakávania od seba i partnera, priznať si vlastné nedostatky, frustrácie či nedokonalosti toho druhého. Uzavrieť aktuálnu kapitolu svojho života nevie ani jeden z nich. Zodpovednosť, morálnu prevahu i konečné rozhodnutie napokon na seba prevezme prekvapujúco Abby, po tom, ako sa Ben nečakane zbabelo prizná k vlastnej neschopnosti pripustiť si zlyhanie.

Režisér Jakub Nvota spolu s výtvarníkom Tomom Cillerom vytvorili pre hercov zaujímavý priestor, keďže sa celý príbeh odohráva v priebehu niekoľkých desiatok minút v temer metaforickom byte zasypanom prachom dvojičiek. Čas na scéne rámcuje minimalistický digitálny odkaz na neskorú rannú hodinu: „4:08“ na začiatku predstavenia a jeho koniec zas na pár minút po piatej hodine ráno. Tak ako sa in medias res dostávame do aktuálneho postkatastrofického času pádu dvojičiek, tak sa dostávame i do bytu Abby, v ktorom sa v čase tragédie, zhodou okolností, ocitá i Ben. Ten mal byť vo WTC v práci, avšak namiesto toho zaklopal na dvere svojej milenky. Prečo, to je v podstate definitívnym rozuzlením príbehu. Na to, že sa mimo hracieho priestoru deje niečo veľké, upozorňuje i večne vyzváňajúci telefón. Práve ten je spojením medzi svetom živých, mŕtvych a nezvestných...

Herný priestor pozostávajúci len z prázdnej steny so symbolickým oknom, za ktorým sa tragédia odohráva, kovového kresla pripomínajúceho trón z detskej hry, pri ktorej sediaci na ňom musí hovoriť pravdu, náznaku kuchyne, ale najmä podlaha pokrytá všadeprítomným prachom doslova nútia interpretov ukázať svoje herecké schopnosti. Blízkosť k publiku znemožňuje podvádzať v hereckom výraze a núti realizátorov dôsledne prepracovať jednotlivé mizanscény. Odkrytie vnútorných súvislostí navonok banálnych replík i zdanlivo nelogického konania oboch postáv bolo v rámci režijnej koncepcie zjavné. Zapracovanie už spomínaného všadeprítomného prachu do konania postáv a symbolická práca s ním ako s rekvizitou, prekážkou, ale i akousi ďalšou postavou, pretvára pád dvojičiek na metaforický pád človeka. Poukazuje na jeho slabosti, márnosť jeho existencie a schopnosť vystavať si len pomyselný zámok z piesku, ktorý sa pri prvom otrase zosype. Takisto zničenie dvojičiek by mohlo odkazovať až takmer biblicky na pád babylonskej veže, ktorému predchádzali sláva, ekonomický vzostup, vedecké poznanie, jazykový (a teda národnostný a náboženský) chaos, ale najmä ľudská pýcha.

Obsadenie Borisa Srníka do postavy Bena a Ľudmily Dutkovej do postavy Abby bolo zaujímavým rozhodnutím. Srník vo svojej postave ukázal viacero polôh, od jemne naivného, cez vypočítavého až po zbabelého chlapa, a to všetko s istým tragikomickým rozmerom. Jeho prejav je na hranici civilného a psychologického divadla. Tomu zodpovedá i kostým pozostávajúci z až zväzujúcej manažérskej rovnošaty (klasický oblek s bielou košeľou, pričom sako a viazanka sú len symbolom definitívneho konca vzťahu s Abby pri „odchode“, ktorý sa ale v zásade nekoná), ale jeho bosé nohy odkazujú na hĺbku intimity vzťahu medzi milencami, Benovu odovzdanosť, zraniteľnosť, a teda i odkrytie slabých miest takto odhaleného človeka, ktorý je tomu druhému vydaný na milosť a nemilosť. Dutková zas dokázala zmierniť tvrdosť a ironickosť replík svojej postavy záchvevmi nečakaných emócií, ktoré ale, našťastie, neskĺzli do zbytočného pátosu. I keď je Abby v podaní Dutkovej silná vo svojom presvedčení, v argumentoch i v pocite istej mentálnej nadradenosti, veľmi by chcela byť vo vzťahu práve ona ochraňovaná, milovaná, submisívna. Jej civilný odev v jemných pastelových farbách podfarbuje charakteristiku postavy – jej sebavedomie, uvoľnenosť, ale aj temer naivné očakávanie. Obaja sa snažili hrať civilne, čomu boli podriadené aj ich výrazové prostriedky a spôsob prejavu. Zdanlivá improvizácia v textoch, keď si herci skáču do reči a repliky sa až nezmyselne opakujú a vracajú, je len doslovným tlmočením LaButovho autorského rukopisu.

Ako sa pomaly dostáva prach dvojičiek pod kožu postavám i divákom, tak preniká do podvedomia i hudba Kamila Mikulčíka. Motívy vinúce sa inscenáciou majú silný atmosférotvorný charakter, i keď v duchu jednoduchosti kompozície predstavenia len striedmo dopĺňajú dianie na scéne.

Domnievam sa, že v tomto prípade umiestnenie príbehu do udalostí 9. septembra 2011 nie je podstatné, mohol by sa odohrať pri hocijakej dramatickej, tragickej, či inak vyhrotenej situácii každému z nás. A to je na tejto inscenácii azda to najdôležitejšie.

V ambicióznom projekte Divadla Jonáša Záborského Dvaja tak dostala priestor ďalšia dvojica, ktorá na Malej scéne dokázala rozohrať dramatický príbeh, na ktorý sa oplatí prísť nielen kvôli téme či hereckému predvedeniu, ktoré by sa každou ďalšou reprízou malo posúvať k väčšej ľahkosti, ale aj kvôli uvedomeniu si vlastných pádov a zlyhaní.

Publikované online: 28.11.2017

Hana Rodová

Hana Rodová (1978) vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika  na Prešovskej univerzite v Prešove.  V rokoch 1999-2001 publikovala recenzie v časopise Javisko.  Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii.  Od roku 2009 spolupracuje na projekte  Monitoringu divadiel na Slovensku.  Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.