20. STOROČIE NA SCÉNE BANSKOBYSTRICKEJ OPERY

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla * réžia: Juraj Svoboda * scéna: Jaroslav Valek * kostýmy: Eva Kleinová.
Premiéry: 19. októbra 2007 v Štátnej opere Banská Bystrica

Dramaturgia banskobystrickej Štátnej opery mala v úmysle rozšíriť repertoárové rozpätie o číslo vhodné pre mladšie vekové vrstvy. Zároveň zrejme nechcela ustrnúť v stereotype, takže sa rozhodla ponúknuť diela skladateľov na slovenských javiskách neudomácnených. Carl Orff aj Igor Stravinskij znejú častejšie z koncertných pódií než z divadelných dosák. A ich vzájomná kombinácia v zostave Múdra žena (Orff) a Príbeh vojaka (Stravinskij) je úplnou novinkou. Nie je to myšlienka márna, ale ani univerzálny návod na prípravu rozprávkového večera. Pravda, pokiaľ inscenácia má ambície ísť hlbšie pod povrch oboch partitúr. Nuž a navyše, ide o opusy 20.storočia, ktoré to z diváckeho hľadiska nemajú u nás ustlaté na ružiach.

Prvú polovicu večera poňal inscenačný tím vedený režisérom Jurajom Svobodom vyslovene rozprávkovo. Dokonca názov opery rozšíril o slovo kráľ, aby bolo na prvý pohľad jasné o aký príbeh pôjde. A do tvaru diela vstúpila aj dramaturgička Alžbeta Lukáčová, dopisujúca úvodné verše a upravujúca libreto. Dôraz na hovorené slovo bol teda posilnený, nešiel síce na úkor hudby, ale ani dynamike predstavenia neposlúžil. V próze totiž operný súbor spravidla ťahá za kratší koniec. Inscenácia mala spád predovšetkým v hudobných číslach. Tie sú napísané bravúrne, povestné Orffovo rytmické a melodické bohatstvo, rozšírené o reminiscencie na stredoveké hudobné motívy, starú taliansku operu, vnáša do výpovede kontrastnosť pri zachovaní priehľadnosti. Je to hudba moderná a zároveň ľahko „stráviteľná“. Scénograf Jaroslav Valek rešpektoval odporučené rozdelenie javiska na dve roviny – vrchnú pre svet kráľa a rozprávkovú hru, spodnú pre trojicu „vagabundov“, komentujúcich a glosujúcich dianie vôkol nich. Juraj Svoboda vníma oba sujety ako rozprávkové podobenstvá, v Orffovi o víťazstve múdrosti, v Stravinskom o prehre dobra. Optimistické ladenie Múdrej ženy zvýraznil aj prvkami bábkového divadla, aj keď išlo len o ilustratívnu polohu. Kašírované zvieratká, vagabundi rozohraní v štýle commedie dell´arte a niektoré odľahčujúce výtvarné znaky a rekvizity celkom jednoznačne priblížili inscenáciu k detskému svetu.

Titulnú postavu stvárnila Oľga Hromadová, ktorej zvučný soprán znel trocha tvrdo a vo farbe chladne. Part síce zvládla, no k rafinovanejším výrazovým odtieňom sa nedostala. Martin Popovič (Kráľ) nemal s tónovým rozsahom problémy, je barytón je príjemne sfarbený, zbytočne však do výrazu vnášal bufózne prvky. Michal Hýrošš dal svojmu Osliarovi sympatickú mladícku „neohrabanosť“, jeho tenor však znel sýto a sľubne. Muličiar Mariána Lukáča zaujal výborným speváckym výkonom a podobne aj trio vagabundov, obsadené v dvoch prípadoch protagonistami súboru (Dušan Šimo a Šimon Svitok, tretieho stvárnil Marián Hadraba) bolo zvukovo a farebne zladené. Dirigent Igor Bulla sa musel vysporiadať so špecifickým orffovským slovníkom, kresliacim neveľkým nástrojovým obsadením zreteľne diferencovanú atmosféru obrazov. Autor narába s rozdielnymi motívmi, ktoré melodickou priamočiarosťou a rytmickou údernosťou dokážu strhnúť pozornosť. Bullovo poňatie sa k týmto požiadavkám blížilo, ostrejšie vyhrotenie temp a výrazu by ešte naliehavejšie podčiarklo jedinečnosť tejto partitúry.

Príbeh vojaka Igora Stravinského je zvláštnym divadelným útvarom, kombinujúcim dramatické slovo s hudbou a tancom. Zložky sa navzájom dopĺňajú a z ich rovnocenného spolužitia vzniká pútavé divadlo, sprostredkujúce autorovu verziu vzťahu dobra a zla. Dielo vzniklo počas prvej svetovej vojny s úmyslom putovať s jeho divadelnou podobou po malých švajčiarskych mestách. Z toho dôvodu skladateľ volil komorné nástrojové obsadenie (sedem hráčov) a malý počet postáv, kde medzi troma hlavnými sú dve činoherné a jedna kombinovaná herecko-tanečná. Režisér Juraj Svoboda sa v prípade Príbehu vojaka vzdal ilustratívnych výtvarných prvkov a išiel priamo po texte. A to nie iba po jeho rozprávkovej, ale aj metaforickej rovine. V priestoroch komorného banskobystrického divadla vzniklo tak pôsobivé predstavenie, kde priamy kontakt účinkujúcich s hľadiskom (čiastočne je využívané na akcie) umocňoval výpovednú silu partitúry. Prostá scéna Jaroslava Valeka a kostýmy Evy Kleinovej sú podriadené hlavnému cieľu režiséra, pomocou vyprofilovaných postáv a vzťahov medzi nimi, vyrozprávať posolstvo diela. Slovami Juraja Svobodu, ide o „prienik do hlbín ľudského vedomia“. Účinne je využívaná aj svetelná réžia.

Do trojice hlavných postáv obsadil mladých, neveľmi známych hercov, Viktora Saba a Dominika Zaprihača, ako aj tanečníka (inak umeleckého šéfa baletu a choreografa tohto titulu) Jozefa Dolinského. Sabov Vojak bol poňatý s veľkou dávkou chlapčenskej expresívnosti, dynamickosti v pohybe a gestách, naproti tomu Zaprihačov Neznámy (v origináli Rozprávač, postava inšpirovaná Pirandellom) bol skôr sošný, dôstojný a výrazný v deklamácii textu. Jozef Dolinský spojil v Diablovi prefíkanosť a úlisnosť s výstižnou tanečnou charakteristikou.

Hudba Príbehu vojaka, určená siedmim inštrumentalistom s výrazným podielom sólových husiel, vyžaduje technicky zdatných hráčov. Dirigent Igor Bulla ich síce ponechal v orchestrálnej jame (azda zaujímavejším riešením mohlo byť ich zviditeľnenie), no aj tak musel vynaložiť veľké úsilie, aby zneli čo najkompaktnejšie a v rešpektovaní originálneho Stravinského jazyka, narábajúceho v značnej miere aj s džezovými prvkami, rytmicky a výrazovo čo najpresvedčivejšie. Na pomery banskobystrickej opery znel miniorchester prijateľne.

Osud dvojtitulu Múdra žena a Príbeh vojaka je v značnej miere v rukách manažmentu Štátnej opery. Prvý z nich si porozumie s detským návštevníkom, druhý komunikuje s vyššími vekovými vrstvami. Na prvej premiére, vo večernom termíne, však ostalo veľa diváckych radov prázdnych.

Publikované online: 19.10.2007

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.